V poslednej dobe sa v našom právnom systéme pri nezhodách rodičov a ich rozchode začal čoraz častejšie  uplatňovať západoeurópsky model striedavej starostlivosti o deti. Zdá sa, že ten hľadí v prvom rade na práva jednotlivých rodičov, nie dieťaťa. Aj doposiaľ prirodzená výchova matkou (pokiaľ tomu nebránia vážne prekážky na strane matky alebo sa rodičia dohodnú na striedavej starostlivosti) ide bokom.

Slovensko prevzalo západný model rodičovskej výchovy dieťaťa

Prvýkrát bola spoločná starostlivosť o deti uzákonená v roku 1957 v štáte Severná Karolína (USA). K praktickému využitiu prišlo v niektorých štátoch USA v 70. rokoch 20. storočia. Takáto úprava porozchodovej starostlivosti o deti zachovávala deťom oboch rodičov aj po rozpade rodiny.

Po zavedení zákona do praxe sa robili výskumy, ktoré zisťovali, ako pôsobí striedavá starostlivosť na deti. Pozitívne výsledky týchto výskumov v USA zapríčinili, že sa o túto novú formu porozvodového usporiadania začali zaujímať aj iné krajiny. V Európe sú to napr. Švédsko, Nórsko, Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Španielsko či Česko.

Na Slovensku sa striedavá starostlivosť dostala do legislatívy od 1. júla 2010 zákonom č. 217/2010 Z.z. z 27. apríla 2010, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Táto novela zaviedla do slovenskej legislatívy pojem striedavá osobná starostlivosť. Je príznačné, že návrh novely v NR SR predložili dvaja muži – nezaradení poslanci poslanci Martin Kuruc a Juraj Liška (odišli z SDKÚ), na základe požiadaviek slovenských otcov, ktorí  mali o porozvodovú starostlivosť o dieťa záujem, ale súdy zverovali deti do opatery matkám. Práva  otcov na výchovu svojich detí tak boli zredukované na pár dní do mesiaca, aj s platením výživného.

Časom sa tento západný model rodičovskej starostlivosti o dieťa po rozchode jeho rodičov, ktorý zasiahol do tradičnej výchovy detí na Slovensku, začal čoraz viac uplatňovať v súdnych rozhodnutiach.  Časom došiel až tak ďaleko, že súdy stále častejšie prisudzujú dieťa do starostlivosti otcom, aj keď matka spĺňa základné podmienky na zdravú výchovu dieťaťa.

Súdna prax smeruje k preferovaniu striedavej starostlivosti o dieťa

Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Striedavá starostlivosť predpokladá zo strany rodičov toleranciu, spoločnú vôľu, schopnosť vzájomne komunikovať a spolupracovať pri výchove dieťaťa.

To je však podmienené predovšetkým vyspelosťou oboch rodičov, potlačením ich vzájomnej rivality či súbojov o dieťa, ale aj absenciou pohnútok ubližovania druhému rodičovi prostredníctvom vlastného dieťaťa.

Existuje viacero konkrétnych prípadov, ktoré sme mohli spoznať aj na banskobystrických súdoch. Tiež sme čerpali z autentických výpovedí matiek, ktorým súd nielen de facto, ale aj de jure, so súhlasom ďalších štátnych inštitúcií a proti ich vôli, zobral dieťa z prirodzenej trvalej starostlivosti a rozhodol o striedavej starostlivosti aj otca, dokonca v niektorých prípadoch skončili deti v trvalej starostlivosti otca. Treba povedať, že v drvivej väčšine prípadov išlo o majetkovo a finančne dobre situovaných mužov.

Nie je zriedkavosťou, že striedavú starostlivosť nariaďuje súd vtedy, keď zjavne nie sú splnené základné podmienky na jej uplatnenie, medzi ktoré patrí bývanie v rovnakom meste s jednou škôlkou či školou pre dieťa a vzájomná komunikácia rodičov (nehovoriac o psychologickom profile rodičov).

Ako sme si overovali, vo väčšine takýchto prípadov zlyhával dohľad sociálnych kurátorov z Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, ktorý sa častokrát vykonáva len formálne a na súde sa určený kolízny opatrovník prikláňa k názoru súdneho psychológa. Deje sa to aj vtedy, keď okolnosti starostlivosti o dieťa aj psychologické profily rodičov svedčia skôr v neprospech otca.

Dokonca registrujeme prípady, keď sa jednalo o rodiča s psychopatickými sklonmi, ale sudca aj psychológ, ktorý dokáže zásadne ovplyvňovať súdne verdikty, akoby boli voči tomu slepí…

Dochádza to potom až tak ďaleko, že dieťa je vytrhnuté z trvalej starostlivosti matky a musí absolvovať striedavú starostlivosť u otca ďaleko od svojho doterajšieho domova a okruhu kamarátov, chodí do dvoch škôlok a nevie, akú základnú školu bude po dosiahnutí školopovinného veku navštevovať.

Nie je nič výnimočné, že takéto súdne rozhodnutia dosahujú niektorí „šikovní“ otcovia aj cestou predbežných opatrení, ktoré často trvajú neúmerne dlho, pokiaľ ich potvrdí alebo vyvráti prvostupňový či odvolací súd. Navyše matky bez dostatočného finančného zázemia si nedokážu zabezpečiť takého právneho zástupcu, ako druhá strana, čím sa ich obrana stáva zraniteľnejšou.

Ministerstvo spravodlivosti je naklonené striedavej starostlivosti

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková po protestoch zoskupenia mimovládnych organizácií tzv. vymazaných rodičov, ktorí často majú ešte prebiehajúce súdne spory na súdoch a sú zaujatí, na sociálnej sieti napísala:  

„Rozumiem nespokojnosti rodičov, ktorí sa chcú starať o svoje dieťa a nie je im to umožnené. Či už je to z dôvodu nedohody s druhým rodičom alebo z dôvodu, že zlyhal štát, pretože rozhodnutie nebolo včas, prípadne z nejakého dôvodu nebolo správne,“ 

Za svoju úlohu považuje urobiť všetko pre to, aby systém fungoval. Kolíková chce odhaliť nedostatky v právnej úprave, čo najskôr ich odstrániť a zorganizovať súdy tak, aby boli schopné čo najskôr rozhodovať s plnou vedomosťou všetkého, čo by mali vedieť o situácii v rodine.

„V tejto súvislosti chceme špecializovať súdy a zaviesť takzvaný interdisciplinárny prístup pri rozhodovaní o dieťati, teda hneď od začiatku do toho vtiahnuť všetkých tých, ktorí majú informácie o rodine, o dieťati a môžu napomôcť pri správnom rozhodovaní v danom prípade,“ 

ozrejmila Kolíková.

Mária Kolíková

Do takéhoto riešenia problému chce zahrnúť psychológov, kolíznych opatrovníkov, sociálnych pracovníkov, mediátorov a znalcov. Rovnako chce zaviesť širšie využívanie mimosúdneho riešenia, či pravidlo osobného vypočutia dieťaťa vo vhodne upravených priestoroch súdu.

Na pohľad to znie rozumne, ibaže po stretnutiach s vplyvovými skupinami aktivistov, podľa ktorých je striedavka moderná a mali by ju súdy nariaďovať automaticky, striedavú starostlivosť ako štandard preferuje už aj samotná ministerka spravodlivosti.

Čo na to odborníci

Na rozdiel od „vymazaných rodičov“ a ministerky spravodlivosti však podľa slovenských odborníkov striedavá starostlivosť pre deti tak celkom „super“ nie je. Znamená to pre ne dva domovy, neraz dokonca v iných mestách, neustále striedanie domácností, sťahovanie vecí podľa toho, čo sa chystajú s jedným z rodičov nasledujúci týždeň robiť. Otázka znie, kde je pre nich naozaj doma?

„Striedavá osobná starostlivosť je pre deti, najmä mladšie, v mnohých prípadoch likvidačná,“

konštatuje poradenská psychologička Katarína Hatráková, ktorá to pozná z vlastnej praxe.  Deti potom v puberte napríklad neúmerne pijú, trávia množstvo času na sociálnych sieťach či dokonca aj páchajú samovraždy.

„Malému dieťaťu do 10. až 12. roku života sa formuje osobnosť, výchova k vyšším citom ako sú dôvera či úcta. V kontakte so svetom dieťa potrebuje akúsi bezpečnú kotvu. A tá sa viaže aj k miestu,“

vysvetľuje psychologička.

Katarína Hatráková

Kým bábätku je v podstate jedno, kde je, ak má pri sebe matku, u starších detí už zaváži aj viazanosť k miestu. Napríklad pri prvom odchode do školy v prírode sa potrebujú uistiť, že  potom sa vrátia domov.

„Nie je dobré, ak majú tie priestory dva, nevytvára sa im tam bezpečie,“

pripomína Katarína Hatráková, ktorá predtým pracovala na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny.

Úskalie striedavej starostlivosti je v tom, že mnohé deti v nej roky navonok fungujú bezproblémovo. Až neskôr sa ukáže, že mnohými signálmi dávali najavo, ako im takýto systém nevyhovuje, nik ich však nebral na vedomie.

Striedavá osobná starostlivosť na Slovensku funguje v zákone už desať rokov. Podľa predsedu Asociácie rodinných sudcov JUDr. Petra Rajňáka sa tento inštitút doposiaľ využíval asi tak v jednom prípade z dvadsiatich, ale v poslednej dobe sa počet rozhodnutí o striedavej starostlivosti rapídne zvyšuje.

„Vo veľkej väčšine sa jej dožadujú otcovia, žiaľ, nie vždy s tými najlepšími úmyslami. Motívom často nebýva túžba starať sa o dieťa, ale ubližovať matke, keď nemajú spracovaný konflikt,“

približuje Peter Rajňák konštatujúc, že striedavá starostlivosť sa u nás prijímala bez odbornej diskusie, ktorá vlastne prebieha doteraz.

Peter Rajňák

Ďalším dôvodom býva snaha vyhnúť sa plateniu výživného, čo však striedavá starostlivosť automaticky nezaručuje a súd aj v takom prípade výživné môže nariadiť.

Hlavný argument zástancov striedavej starostlivosti je, že dieťa potrebuje oboch rodičov, mužský aj ženský vzor. Rodičom navyše vyhovuje, ak majú pocit, že sú s deťmi v maximálnej možnej miere. Týždeň, ktorý sú s deťmi, sa im venujú, ten druhý týždeň zasa majú čas na seba, koníčky, priateľov a podobne.

Hľadisko dieťaťa je však iné. Potrebuje niekam patriť, mať zázemie. Ak však každý týždeň alebo dva pendluje od jedného rodiča k druhému, stáva sa akými rukojemníkom. Nemá čas na seba, hry, kamarátov, skôr plní potreby rodičov. Mnohé deti tak majú pocit, že strácajú kontrolu nad svojím životom, čo vedie až k psychickým problémom.

Ďalším problémom pri striedavej starostlivosti je podľa sudcu Rajňáka to, že rodičia viac ako na záujem dieťaťa hľadia na svoje vzájomné výhrady. Striedavá starostlivosť v nich evokuje spravodlivé rozdelenie času, ktoré trávia s dieťaťom, no zabúda sa na to, čo potrebuje samotné dieťa.

Spravodlivé rozdelenie času neexistuje, nastupujú psychické problémy detí

Podľa psychologičky Kataríny Hatrákovej najmä malé deti potrebujú stabilitu a v prípade rozchodu rodičov mať domov u jedného z nich:

„Prax je však taká, že u nás do striedavej starostlivosti boli zverené aj 10 – mesačné deti, ktoré dnes majú vážne psychické problémy.“

Bývalý prednosta Kliniky detskej psychiatrie v Bratislave docent Igor Škodáček hovorí:

„Malé dieťa bytostne potrebuje matku.  Je na ňu naviazané a je nesvoje, keď matka zájde čo i len niekam za roh. Má úzkosť, zvýšenú obavu, až nutkavé strachy. Keď sa striedavou starostlivosťou roztrhne prirodzená väzba, tak potom to má následky.“

Igor Škodáček

V Česku bol známy prípad sedemročnej Anežky, ktorá po mesiaci striedavej starostlivosti u otca skončila na psychiatrii. Také  prípady sa v tejto exponovanej dobe stávajú  aj u nás na Slovensku.

Myšlienka striedavej starostlivosti je podľa Škodáčka teoreticky ideálna, v praxi to však tak celkom nefunguje:

„Nemyslelo sa v nej na vývojový faktor. Je iná vec vysvetliť striedavú starostlivosť 15 -ročnému, ktorý to skôr prijme, ako maličkým deťom naviazaným na matku. Musí sa to prispôsobiť veku.“

Katarína Hatráková poznamenáva:

„Rodičia však nikdy, ani keď žijú v spoločnej domácnosti, netrávia rovnaký čas s deťmi, to je nemožné.“

Jeden domov s  oboma rodičmi

Samozrejme je dobré, ak dieťa trávi čas s matkou aj s otcom. Namiesto striktného rozdelenia a posúvania si detí každý týždeň hore dolu je podľa odborníkov najlepšie, ak dieťa býva u matky a s otcom trávi veľa času popritom.

„Napríklad keď za dieťaťom chodieva otec popoludní, cez víkend ho vezme jeden deň na výlet, dieťa sa však vždy vracia do jedného domova,“

vysvetľuje Hatráková.

Keď už má byť striedavá starostlivosť, najlepší je potom severský model, keď deti žijú na jednom mieste a striedajú sa u nich rodičia. To však u nás tiež mnohým rodičom nevyhovuje, keďže majú dve domácnosti a každý má svoju prácu, dokonca v inom meste. Podľa Kataríny Hatrákovej je čo zlepšovať:

„V prvom rade by sme mali všetky zainteresované zložky spolu komunikovať, navzájom sa počúvať a postupovať v jednotnej línii. Aby sa nestávalo čo dnes, že rodič dostáva protichodné informácie o možnostiach iné od advokáta, iné od sociálnych pracovníkov a iné od sudcu.“

Záujem dieťaťa je prvoradý

Pri samotnej striedavej starostlivosti treba vnímať potreby a správanie sa detí, pričom musia komunikovať všetky zložky – kolízny opatrovník, škola, sudca, psychológ, rodič. Dnes sa navyše na pojednávania čaká celé mesiace, od podania návrhu k rozhodnutiu prejdú niekedy aj dva roky. A rodičia, ktorí majú za ten čas vychovávať deti, namiesto toho plnia spis stovkami strán, ktoré nikto nikdy nebude poriadne čítať.

Na záujem dieťaťa, ktorý musí byť prvoradý, apeluje aj advokátka Marica Pirošíková, bývalá zástupkyňa Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva:

„Musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi záujmami dieťaťa a rodiča. Najlepšiemu záujmu dieťaťa musí byť venovaná osobitná dôležitosť, a ten vzhľadom na svoju závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodiča. Môžem doložiť viacero príkladov rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo viacerých prípadoch práve pre záujem dieťaťa zamietol sťažnosť otca, že sa mu nedostalo striedavej starostlivosti.“

Marica Pirošíková

Otvorená diskusia

Týmto príspevkom sme otvorili problematiku preberania zákonných noriem západného sveta do právneho systému Slovenskej republiky, akou je aj striedavá starostlivosť o deti po rozvode či rozchode rodičov.

Deje sa to bez toho, aby sa najskôr viedla široká odborná diskusia o tom, či takýto nový systém nenaruší tradičné vzťahy a osvedčené právne postavenie rodičov pri výchove dieťaťa, hľadiac v prvom rade na jeho záujem. Do takejto diskusie by sa v prvom rade mali zapojiť psychológovia so sudcami a sociálnymi pracovníkmi.

Príbehy matiek, ktoré bez dohody s bývalým partnerom a na základe súdneho rozhodnutia prišli o prirodzenú trvalú starostlivosť o dieťa aj vtedy, keď to nebolo v záujme dieťaťa, hoci sa oň poctivo starali, varujú…