Minulý štvrtok sme vám priniesli prvý príspevok z knihy Ľubomíra Gleimana, muža, ktorý prežil zlatý, i čierny vek kaštieľa Radvanských.

(https://www.bystricoviny.sk/spravy/zo-spomienok-lubomira-gleimana-ktory-prezil-zlaty-i-cierny-vek-kastiela-radvanskych-cast-i/)

Vďaka tejto knihe, o ktorej existencii dodnes na Slovensku nikto pravdepodobne netušil, keďže kniha vyšla v zahraničí, sme sa dozvedeli niekoľko noviniek zo života v kaštieli a v Banskej Bystrici. Mimo iného, nám banskobystrický historik Vladimír Sklenka prezradil, že vďaka tejto knihe sme odhalili napríklad tajomstvo zámok na čeľustiach, o ktorých sa doteraz myslelo, že slúžili ako ochrana pred upírmi. Jednou z najväčších zaujímavostí pre Banskobystričanov však môže byť  potvrdenie existencie únikovej tajnej chodby pod kaštieľom Radvanských. Dnes vám prinášame ďalšie vybrané pasáže z tejto mimoriadne zaujímavej knihy a pevne veríme, že vás opäť zaujmú.

„V druhom semestri šiesteho ročníka som sa presťahoval do kaštieľa v Radvani. Každodenne som tak musel do školy prejsť niekoľko míľ, ale bolo to veľmi osviežujúce a pomáhalo mi to udržiavať kondíciu pre futbal a hokej. Teta Wanda pokračovala v mojej výučbe angličtiny, a po tom, ako som sa vzdal maďarčiny, začala ma učiť po grécky. Gréčtina totiž zmizla ako dobrovoľný predmet z učebných osnov. Z Budapešti dostávala pravidelne rôzne nové knihy či dlho hrajúce platne.“

…

„Ako obvykle začala Jánova škola 15. septembra. Ukázalo sa, že otvorenie nášho gymnázia a internátu bolo v tom istom termíne. Ja som však zostal vo svojej starej spálni na druhom poschodí. Susedila s obrovskou halou, kedysi banketovou, s veľkými obrazmi predkov na stenách, kde parketová podlaha bola vždy čistučká, no ako som predtým zistil bola i celkom šmykľavá. Tá viedla k obrovskej bývalej tanečnej miestnosti, z ktorého sa stalo akési múzeum. Odtiaľ bol vchod do knižnice, ktorá zaberala celé druhé poschodie južného krídla. Jánova izba s čisto mahagónovo-empírovým nábytkom so zelenou mozaikou bola na prízemí. Tá hraničila s priestranným červeným kúpeľňovým salónom. Odtiaľ viedli ťažké dvere do spálne, kde teraz bývala iba teta Wanda. Moja izba bola v barokovom štýle na druhom poschodí, no neskôr ma presťahovali do Jánovej. Prežili sme pekné chvíle, kedy sme opäť skúmali bludisko tajných chodieb. Gyuribacsi, srbský komorník a starý lišiak už predvídal problémy a tak hromadil veľa bateriek a ďalších zásob, vrátane niekoľkých malých barelov slivovice a brandy pre svoju vlastnú spotrebu. Bolo to dostatočne vzdialené a skryté od ostatného obsahu vínnej pivnice, ktorá bola tiež dobre zásobená. Keď bolo vo večerných hodinách pekne jasno, sledovali sme priamo z najvyššej veže ďalekohľadom Jánovho otca hviezdy a ich konšteláciu.“

„Študoval som v parku kaštieľa, často osamote na malom ostrovčeku rybníka, v knižnici alebo vo svojej izbe. Mnohokrát som spolupracoval s pozvanou skupinou, ako napr. Ondrom Dvorským, Janom Zahorom, Ivom Schwartzom a Ivom Bakosom, ktorí sa rozhodli pre lekársky odbor. Teta Wanda chodila v tejto dobe na dva až tri týždne do svojho bytu v Budapešti, kde bývala teta Annika a Ján, ktorý tu bol na univerzite. Tieto výlety boli súčasťou jej nepísaného plánu, ktorými udržiavala sociálne kontakty kým sa začne leto a vyššia spoločnosť sa nerozbehne na všetky smery. Komorník Gyuribacsi raz navrhol, aby sme si pozvali aj dievčatá, ktoré sa pripravujú na podobné skúšky ako my. Bolo to však jednomyseľne zavrhnuté ako možné rozptýlenie od nášho vážneho zámeru. Komorník to jednoducho nemohol pochopiť a tak iba neveriacky krútil hlavou.“

„Zatiaľ čo som ja zostal pár dní v kaštieli v Radvani, išiel otec spolu s mojimi sestrami na výlet do Revúcej. Nemohol som nikoho nájsť, bežal som aj k môjmu učiteľovi latinčiny Miklešovi na roh námestia, kde na niekoho zrejme čakal. Rozprávali sme sa, ale vyzeral trochu nervózne, a tak som predstieral, že sa tiež ponáhľam. Neskôr som zistil, že hral dôležitú úlohu v Slovenskom národnom povstaní. Ešte predtým než otec a sestry odišli, prosil ho komorník Gyuribacsi aby do Revúcej nešli, alebo aby tam aspoň nezostávali dlho. Bolo to začiatkom augusta a ten starý lišiak už niečo vedel. Vskutku, Revúca sa stala jednou z ústredných bášt pri plánovaní povstania. Odišiel som z kaštieľa skôr ako sa ostatní vrátili z Revúcej, kde ich prijali veľmi chladno. To bolo poslednýkrát čo som videl tetu Wandu, Radvaň a Banskú Bystricu…“

…

„Prekvapujúci pád Banskej Bystrice  – centra Povstania, po evakuácii armádou a politikmi, sa udial 28. októbra v deň výročia založenia prvej Českoslovenkej republiky. Keď dvaja nemeckí dôstojníci vpochodovali do mesta Radvaň, ktorá sa v súčasnosti nachádza  v južnej časti mesta, zostali zmätení. V tom čase ešte nebola súčasťou Banskej Bystrice, ale samostatným mestom. Dostali sa na banskobystrické námestie a pýtali sa dvoch civilistov, kde sa nachádza Radvaň. S ohromením zistili, že sa dostali  do samotného centra Banskej Bystrice. Obom bolo udelené vyznamenanie  „železný  kríž“/vojenské ocenenie/ a pred zrakmi verejnosti boli ocenení  aj ďalší a to dokonca priamo z rúk prezidenta Tisa. Nemci tak rozpútali svoju krvavú pomstu- masové zabíjanie a vypaľovanie celých dedín, branie rukojemníkov a deportácie vojenských zajatcov, ku ktorým sa chovali ako ku zločincom. Často sa to dialo za pomoci niektorých jednotiek Hlinkovej gardy, ktorých spojilo s Nemcami masové vyvražďovanie národných  síl.“

„Obaja, otec aj mama, konečne dostali príležitosť napísať dlhoočakávané listy. Mama napísala do Bratislavy svojmu bratovi Jankovi Urbánekovi, ktorý vo svojej poslednej korešpondencii prezradil, že stratil svoju prácu v antikvariáte. Otec konečne napísal svojej sestre, Wande Radvanskej, ktorá emigrovala do Austrálie. Profesor Fairbridge, dnes už svetovo preslávený geológ, zabezpečil jej, Jánovi a jeho novej manželke Szuzi čestné prehlásenie. Presťahovali sa do Perthu. Teta Wanda unikla vyhosteniu maďarských občanov z banskobystrického regiónu.“

…

„Po tom, čo pri šialenstve znárodňovania stratila takmer všetko, čo zostalo z dedičstva, tete Wande bolo dovolené emigrovať legálne a s pomerne slušnou kompenzáciou. Ján, člen Maďarského odporu, v hodnosti majora, bol tiež niekoľko dní po páde demokraticky zvolenej vlády Ferencza Nagyho vyzvaný aby odišiel, čím stratil i dedičstvo kaštieľa v Radvani. To všetko sa udialo počas legálnej krádeže nazývanej znárodňovanie. Napokon sa stal docentom filozofie na Monash University v Melbourne a neskôr, po jeho rozvode, na univerzite v Tasmánii v Hobarte. So svojou manželkou mal jednu dcéru, Annu, ale z nejakého dôvodu sme stratili kontakt.„

„O viac ako 50 rokov neskôr, v 1999 som sa predsa zastavil v kaštieli v Radvani. Stál tam zatvorený a úplne opustený s rozbitými oknami, vulgárnymi graffiti prevažne v anglickom jazyku. Čo bol kedysi krásny park bolo teraz miesto skazy, skládka plná odpadkov, ihiel, striekačiek a použitých kondómov. Díval som sa na ruiny z nedávnej minulosti, ktoré vyzerali ako z dávnych, pradávnych čias. Necítil som zármutok, ale znechutenie. Skutočný zármutok môže byť iba smútok ducha. Tu v tejto ničotnej spúšti už nezostal žiaden duch. Po celé roky sa mi snívalo o tom, že som sa vrátil späť do Radvane. Nevedel som, ako sa tam dostať, ale bol som zdesený z mojej hlúposti, že som prišiel naspäť.“