Autorská divadelná hra Ivety Horváthovej Európa v korešpondencii s podtitulom „divadelné randevú s osobnosťami európskej minulosti“, mala v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) premiéru už v roku 2017. Obnovená premiéra sa uskutočnila v decembri 2023 pri príležitosti Edufestu, festivalu zameraného na participatívne divadlo a vzdelávanie publika.

Dej v rámci 145 minút približuje obsah rôznorodých korešpondencií naprieč Európou. Intímnych, verejných, ľúbostných, aj tajomných. Inscenácia preto nemá len jednu kľúčovú tému. Otvára tematiku viacerých politických režimov i svetonázorov. Publiku sú poskytnuté informácie z oblasti fašizmu, nacizmu, antisemitizmu, kresťanstva, feminizmu, komunizmu, aj socializmu.

Scéna je vyplnená dvoma nadrozmernými plátnami, ktoré sa sčasti prekrývajú. Plátna predstavujú symbolický odkaz na listovú komunikáciu. Zároveň sa na ne premietajú rozličné dokumentárne zábery, napríklad z prostredia nemeckých koncentračných táborov, čo z inscenácie robí aj zaujímavý mediálny útvar. Projekcie tiež približujú mimiku postáv. Je to badateľné najmä v príbehu o sv. Faustíne Kowalskej, ktorú stvárňuje Marianna Ďuranová. Záber na krehký výraz, aj stigmy, efektne zdôraznil dojemnosť osudu tejto svätice.

Z inscenácie Európa v korešpondencii – Mária Šamajová

Pred plátnami je do polkruhu usporiadaných osem oranžových plastových stoličiek, ktoré oddeľujú sklenené stolíky s lampičkami. Prítomnosť jasne usporiadaných stoličiek na javisku predznamenáva, že Európa v korešpondencii nebude tradičným iluzívnym tvarom, ale hrou-diskusiou. Podstatné totiž nie je len tlmočenie udalostí z histórie, ale aj konfrontácia a otvorená polemika s vyslovovaným. Či už medzi jednotlivými herečkami a hercami alebo aj v rámci pôsobenia na publikum.

Štruktúru inscenácie tvorí celkom päť listových príbehov: Žalujem…, Banalita zla, Rádium… Polónium, Kalvária a Československá listová pozostalosť. Každý z nich prostredníctvom postáv z odlišných politických, sociálnych i národnostných vrstiev otvára novú problematiku. Monotónnosť obsahu, či postáv, tu teda rozhodne nehrozí. Problematická je skôr informačná nasýtenosť jednotlivých častí.

Publikum je totiž oboznamované nielen s určitým historickým kontextom. Inscenácia zachytáva aj konkrétne dobové vzťahy. Tie ale dej väčšmi rozvrstvujú, a tak aj nechcene spôsobujú občasné unikanie pointy.

Z inscenácie Európa v korešpondencii – Ivana Kováčová

Tak je to aj v prípade tretieho listu Rádium… Polónium… , ktorý nerozoberá len objav rádioaktivity, rádia a polónia, manželov Curieovcov v raných začiatkoch 20. storočia. V tejto časti je rovnako zaujímavá aj téma nedostatočne oceneného postavenia ženy vo vedeckom odbore. Fyzička a chemička Maria Curie Sklodowska (Marianna Mackurová) síce dvakrát získala Nobelovu cenu a dostala aj príležitosť vyučovať na prestížnej Parížskej univerzite Sorbonne, no napriek tomu nemala ako žena slobodu verejného nezávislého prejavu. Okrem iného bola aj nešťastne zamilovaná…

Napokon bola rektorom Sorbonne Paulom Émile Appellom zavrhnutá. Nemala príležitosť sa dostať ani na Francúzsku akadémiu vied, len preto, lebo bola žena. V tejto súvislosti bolo zvlášť dojímavé, ako sa Curie Sklodowská s bolesťou v hlase, ale stále so zdvihnutou bradou, porovnáva s fyzikom Albertom Einsteinom, ktorý sana Francúzsku akadémiu vied dostal. Vzniknutá situácia končí trefným skonštatovaním krutej reality doby, pričom sa Mackurovej hlas autenticky trasie: „Je ťažšie zmeniť okolnosti, ako niečo objaviť.“

Spomedzi všetkých vystupujúcich postáv dokáže už od samotného úvodu deja zaujať Rozprávačka a zároveň aj alegorická postava stvárňujúca list, Ivana Kováčová. Podobne ako aj v ostatných inscenáciách pre mladých ľudí a dospelých, Kováčová opäť vyniká svojím osobnostným temperamentom. Po javisku kráča sebavedomo v čiernej koženej bunde rafinovane zakrývajúcej vrchný diel bielych čipkovaných šiat. Rozpráva zvučným, až chrapľavým hlasom, ktorý neraz podlieha intonačnej štylizácii a hraním sa s dôrazmi, čo je aj jedna zo špecifických metód Peckovej režijnej tvorby. Miestami je však počuteľné, že za účelom dosiahnutia väčšej teatrálnosti si Kováčová svoje hlasivky namáha až príliš.

Z inscenácie Európa v korešpondencii – Marianna Mackurová

V súvislosti s Kováčovou treba tiež vyzdvihnúť cit pre ironické komentovanie deja predvádzaného ostatnými postavami. Vďaka tomu dostáva Európa v korešpondencii aj rozmer epického, tzv. brechtovského divadla, založeného na efekte odcudzenia.

Pozoruhodným špecifikom inscenácie je aj cross-genderacting, v preklade medzirodové herectvo. Za prácou s takýmto typom herectva je očividná potreba konfrontácie skostnateného publika voči otázkam rodovej identity aj v tomto desaťročí. Medzirodové herectvo pôsobivo prezentuje aj Marianna Mackurová v prvom liste Žalujem… prostredníctvom roly jedného z vojenských predstaviteľov obdobia politickej liberalizácie vo Francúzsku. Mackurová nemá žiadny problém s presvedčivou prezentáciou maskulinity. Vo vzpriamenom postoji s mierne zúženými očami deklamuje svoje repliky rýchlo, a pritom rázne. Aj napriek tomu, že má počas celej inscenácie na sebe obtiahnutú sukňu, hlboký tón hlasu z nej neraz vytvára subjekt, ktorého sa treba vážne obávať.

S medzirodovým herectvom sa pracuje aj v prípade druhého listu Banalita zla. Jeho ústrednou témou je antisemitizmus a románik nemeckého filozofa Martina Heideggera s jeho židovskou študentkou Johannou (Hannah) Arendt. Heideggera stvárňuje Mária Šamajová a Hannah Marianna Ďuranová. Ich vzájomná hra síce obsahuje prejavy citovosti, no napriek tomu jej chýba atraktívnejšia mužsko-ženská energia, keďže nejde o osudový, ale predovšetkým o milenecký pár. Šamajová v úlohe Heideggera slabšie zvláda prezentáciu akejkoľvek formy maskulinity. Hannah v podaní Ďuranovej zas chýba väčšie preukázanie sebavedomia a nezávislosti, keďže jej historická postava bola aj aktívnou členkou židovsko-nemeckej komunity. Konflikt medzi touto dvojicou napokon vyúsťuje do Hanninho zistenia, že Heidegger je antisemita…

Marianna Mackurová

Obsah čítaných listov je prepojený aj s pohybovým prejavom. Takýmto spôsobom predovšetkým pracuje Mária Šamajová. Okrem toho, že v Banalite zla stvárňuje Heideggera, neskôr výraznými pohybmi vlastného tela píše list v rámci inauguračnej ceremónie. Jej pohyby sú založené najmä na dynamike rúk. Energickosť končatín dotvára Šamajovej neprítomný výraz, ktorý z nej vytvára presvedčivú bábku v rukách politického zla.

Šamajová v poslednom liste Československá listová pozostalosť taktiež pohybom reaguje na čítaný list troma mužmi (Dodo Šamaj, Matúš Hollý a Andrej Polakovič). Ich simultánny hlasový prejav pôsobivo stupňuje nielen Šamajovej pohyby, ale aj závažnosť vypovedaného (nielen) o tom, kto vlastne je „čechoslovák“. Šamajovej pohyby sú v tejto časti živšie ako v Banalite zla. Polohy jej tela sú trhané a skrútené, striedajúce sa v čoraz rýchlejších sekvenciách. Vzniknutú beštialitu podporuje aj zubatý úsmev, ktorý zo Šamajovej efektívne dotvára tragikomickú obeť poplatnú režimu.

Inscenácia sa končí presahom do súčasnosti. Rozprávačka konštatuje stav zachovaných listov v roku 2023. Nech už sa však listy píšu v súkromnej alebo verejnej sfére, často majú tendenciu byť „sviatkami večného života“. Byť nástrojom pravdy, lásky, zloby… – životného poznania o stave spoločnosti. Nezabúdajme na takúto korešpondenciu. Nezabúdajme na históriu, ktorá ovplyvňuje našu súčasnosť.

Z inscenácie Európa v korešpondencii – Dodo Šamaj

Autorka: Iveta Horváthová
Réžia, výprava: Marián Pecko
Dramaturgia: Iveta Škripková, Monika Tatarková
Hudba: Róbert Mankovecký a.h.
Multimediálna a filmová spolupráca: Michal Čabai (Katedra filmovej dokumentárnej tvorby na FDU AU v Banskej Bystrici)
Realizácia výpravy: ateliéry BDNR pod vedením Svitlany Poltanovej
Foto: Nicol Urbanová, Zuzana Jakabová

Premiéra: 17. november 2017

Obnovená premiéra: 13. december 2023

Dĺžka predstavenia: 145 minút (s prestávkou)

Hrajú: Marianna Ďuranová, Ivana Kováčová, Marianna Mackurová, Alena Sušilová a.h., Dodo Šamaj a.h., Mária Šamajová, Matúš Hollý, Ľubica Pradidová, Andrej Polakovič a.h.