K 30. septembru 2021 skončil vo funkcii riaditeľa banskobystrického Múzea SNP jeho dlhoročný riaditeľ Stanislav Mičev. Ministerstvá kultúry a obrany si tak napriek odporu odbornej aj laickej verejnosti uvoľnili ruky k barbarskému rozdeleniu tohto múzejného klenotu Slovenska medzi svoje organizácie.

V ostatnom čísle Slovenských pohľadov vyšiel obsiahlejší článok, ktorý možno nazvať osobným vyznaním Stanislava Mičeva k Múzeu SNP. Písal  ho v polovici septembra 2021 a na konci toho mesiaca bol z Múzea SNP odídený. Napriek všetkému je nesmierne vďačný za 15 rokov a 180 dní v čele tejto úžasnej organizácie. Ponúkame vám Mičevovo vyznanie k Múzeu SNP v plnom znení:

Banská Bystrica

Na začiatku tohto rozprávania si dovolím byť osobný. Mesto Banská Bystrica je pre mňa pevným bodom na mape sveta. Vždy ma dostane atmosféra historického námestia a celého centra, dýchajúca históriou a výnimočnými osobnosťami, ktoré sa prechádzali ulicami mesta, aby zanechali v jeho vedomí hlboké stopy.

Umelci, vedci, politici, remeselníci a nesmieme zabudnúť na baníkov, lebo oni kovali prvé – medené – srdce tohto mesta. Toto srdce bije na slávu našich predkov, ktorí prostredníctvom Thurzovsko – Fuggerovskej spoločnosti vytvorili podnik, aký nemal vo vtedajšej Európe obdobu. Meď z Banskej Bystrice a samozrejme blízkej Španej Doliny, ale aj ďalších blízkych obcí, vrátane nacistami zničeného Kališťa, putovala do všetkých končín vtedy známeho sveta.

Tvár mesta sa mení. Tam kde, kedysi mal môj otec so svojím bratom prenajaté od mesta pozemky a kde pestovali zeleninu pre široké okolie dnes stojí železničná a autobusová stanica. Tam kde som kedysi chodieval za rodičmi do skladov ovocia a zeleniny je dnes na druhej strane Hrona parkovisko pri malej železničnej stanici, pamätám si aj sklady na mieste, kde dnes stojí budova Dukly v blízkosti futbalového štadióna, kam som chodieval na pešo cez romantický Hušták. Všetko zmizlo pohltené dobou. Vývoj nezastavíš, aj keď niekedy, ale to je asi len povzdych historika, romantika starých častí mesta mi veľmi chýba.

Banská Bystrica je mestom môjho srdca. Istý čas som pracoval v Bratislave a je to presne ako som to počul od viacerých. Keď som prichádzal z hlavného mesta a prehupol som sa pri Hronskom Beňadiku cez kopec otvorila sa predo mnou dolina Hrona tak som vedel, že som doma. Potom už ubiehali kilometre akosi rýchlejšie až po okamih, keď sa objavil chrbát Krížnej.

Nasledovala silueta mesta. Tak rád som sa sem vracal. A to som ešte nevedel, že silná kotva, ktorá ma k tomuto mestu viaže ma pritiahne navždy a ponúkne mi príležitosť realizovať sa tam, kde som sa videl najviac. V druhom – povstaleckom – srdci Banskej Bystrice.

Múzeum SNP

Som nesmierne vďačný Dušanovi Kuzmovi a Jozefovi Jankovičovi za neuveriteľné dielo, ktoré v Banskej Bystrici vytvorili. Pamätník Slovenského národného povstania je už symbolom mesta. Trochu nadnesene, ale možno ani nie, zvyknem hovoriť, že Paríž má Eiffelovku, Moskva chrám Vasila Blaženého a Banská Bystrica ikonickú, nadčasovú a dodnes modernú budovu, v ktorej sídli Múzeum SNP.

Pre človeka je jedným veľkým šťastím, ak je pre neho profesia, ktorú vykonáva povolaním. Ja som to šťastie mal. No a ak popri tomto máte pocit výnimočnosti aj z budovy, kde sídli inštitúcia, ktorej máte tú česť byť riaditeľom tak sa Vám vlastne splnili všetky sny. Neviem ako to nazvať. Je to náhoda, alebo osud, ale nech to je akokoľvek veľmi si vážim, že som dostal túto príležitosť.

Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici je celonárodná múzejná inštitúcia. Toto múzeum síce tak ako to býva zvykom vzniklo na základe nejakého formálneho rozhodnutia, ale jeho prvopočiatky siahajú do dôb tesne po 2. svetovej vojne, keď ľudia spontánne začali zhromažďovať dokumenty, fotografie a zbierkové predmety, aby vytvorili základ pre zbierky, ktorými dnes Múzeum SNP disponuje. Tu už však začína náš múzejný príbeh.

Pri zrode myšlienky

Druhá svetová vojna v Európe skončila 8. mája 1945 a nadšenie z mieru, slobody a demokracie bolo priam euforické. O tri a pol mesiaca si na centrálnom námestí v Banskej Bystrici pripomenuli prvé výročie Slovenského národného povstania. Spontánne sa ho zúčastnili tisícky ľudí, najvyšší predstavitelia Československa, ako aj domáci a zahraniční účastníci tejto prelomovej historickej udalosti. Z pocitu dôležitosti historickej udalosti, ktorá zaradila Slovákov medzi národy, ktoré sa nezmierili s nacizmom, vyvrela myšlienka na vybudovanie Pamätníka Slovenského národného povstania.

Bol položený jeho základný kameň a bolo rozhodnuté, že sídlom bude Banská Bystrica. Následne vznikli v Banskej Bystrici a Martine prípravné výbory pre postavenie Pamätníka SNP. Dozrievala tiež myšlienka, že Pamätník SNP by nemal byť len architektonickým monumentom, ale zároveň by mal okolo seba sústreďovať dokumenty, fotografie a historické artefakty vzťahujúce sa k protifašistickému odboju a SNP.

Takáto iniciatíva samozrejme potrebovala politické ukotvenie. Stalo sa tak 2. decembra 1947 nariadením Slovenskej národnej rady č.80/1947 Sb. SNR o zriadení Ústavu Slovenského národného povstania (ďalej USNP) a následným uznesením č.81 o organizácii a pôsobnosti ÚSNP. Ústav bol podriadený Predsedníctvu SNR a jeho sídlom bola Banská Bystrica.

Pomocným, správnym a poradným orgánom sa stala Rada ÚSNP. Rada ÚSNP: Karol Šmidke, predseda SNR, Ladislav Novomeský, povereník školstva a osvety, Milan Polák, povereník zdravotníctva, Rudolf Kľačko, prednosta prezídia Povereníctva školstva a osvety, Vladimír Čaplovič, dočasný riaditeľ učiteľskej akadémie v Turčianskych Tepliciach, Július Žilka, Dr. Andrej Polonec, riaditeľ učiteľskej akadémie v Leviciach, plk. Branislav Manica, veliteľstvo 4. oblasti Bratislava, Samo Falťan, generálny tajomník Zväzu slovenských partizánov, Pavol Styk, poslanec SNR, štátny profesor v Banskej Bystrici, Michal Chorvát, literárny kritik v Bratislave a Štefan Bednár, akademický maliar v Bratislave. Náhradnými členmi boli: Anton Rašla, Dominik Tatarka, František Oktávec, Ján Mikleš, Viliam Šalgovič, Anton Hollý, Július Bágel, Júluis Gindl, Michal Považan, Miroslav Kropilák, Ján Lapár a Juraj Špicer.

V apríli 1948 bol menovaný riaditeľ ÚSNP. Stal sa ním Július Hrozienčík. Na začiatku boli samozrejme dôležité otázky umiestnenia ústavu. Mesto Banská Bystrica poskytlo pre umiestnenie archívnych materiálov a depozitu zbierok budovu starej radnice. Sem boli následne premiestnené exponáty z výstavy, ktorá bola realizovaná v Bratislave a do ktorej posielali archiválie a predmety ľudia z celého Slovenska.

Predsedníctvo SNR zakúpilo kancelárske zariadenie, umeleckú zbierku, knihy a potrebné reštaurátorské prístroje. Z budovy radnice sa vysťahovala postupne Štátna priemyslová škola. Správa ústavu a vedeckí pracovníci sídlili vo Flitnerovej vile na vtedajšom Nábreží Československej armády. Postupne sa doťahovali organizačné otázky – štatút, rokovací poriadok rady a ďalšie formality.

Dlhá cesta k výstavbe pamätníka 

Pôvodný zámer s výstavbou pamätníka smeroval k tomu aby sa začalo s jeho výstavbou pri príležitosti 5. výročia SNP. Prvá súťaž návrh na architektonické riešenie dôstojného pamätníka v roku 1948, však nebola úspešná. Predstavy boli naozaj kolosálne.

Povedzme si to dobovou rečou a citovaním osvetového inšpektora Jána Slobodu: „Má byť postavený v Banskej Bystrici na homolovitom kopci Banoš, ku ktorému smeruje krásna a priestranná Stalinova ulica (dnes Skuteckého). Na tomto kopci Pamätník a Ústav Slovenského národného povstania budú tvoriť krásnu architektonickú jednotu.  Podľa môjho náhľadu vlastným pamätníkom bude nad mestom dominujúci Pantheon, v ktorom sa bude riešiť veľká slávnostná sieň, mauzóleum na uloženie pozostatkov vynikajúcich účastníkov povstania a celého oslobodzovacieho boja. K nemu pričlenené dôstojné a umelecky vyzdobené kolumbárium. Okrem ústrednej slávnostnej dvorany môžu byť ešte dve postranné siene, ktoré budú v umeleckom stvárnení slovenských umelcov stvárňovať domáci a zahraničný odboj.  Slovenským výtvarníkom, architektom, sochárom a maliarom dá sa možnosť, aby vnikli do hlbokej a krásnej podstaty slovenského génia a vytvorili tak z vlastných schopností a síl svojský novodobý chrám politického a kultúrneho slovenského znovuzrodenia. Pri celkovom riešení treba pamätať ešte na osobitnú recepčnú miestnosť pre predstaviteľov vlády, Slovenskej národnej rady, pre významných hostí zo zahraničia a na viac miestností pre odbojovú galériu. Mauzóleum môže byť umiestnené pod slávnostnou dvoranou a budú v ňom mramorové hrobky a po stenách pamätné tabule politických a vojenských vodcov, slávnych partizánov a vojakov, ktorí sa v boji o národnú slobodu mimoriadne vyznamenali.“

Viem, trochu dlhá citácia, ale neodpustil som si tento dobový, megalomanský koncept vyplývajúci zo stalinských predstáv o tom ako majú vyzerať takéto pamätníky. A keď som si predstavil, že budúce Múzeum SNP by malo sídliť v takomto kolosálnom nezmysle, tak som si nakoniec s úľavou povzdychol, že duch povstania je dnes zakliaty do nadčasovej architektonickej koncepcie Dušana Kuzmu a sochára Jozefa Jankoviča.

Kto vie, čo sa stalo a koho osvietil duch architektúry alebo sa tu možno vtedy, keď sa rozhodovalo o návrhoch pamätníka prechádzalo všetkých deväť gréckych múz. Bolo síce rozhodnuté o počatí pamätníka, ale k jeho realizácii bola ešte dlhá cesta. Prvé kroky však boli urobené a pred historikmi sa otvárali možnosti výskumnej činnosti, ktorá mala odpovedať na mnohé otázky.

Výskumná činnosť a formovanie pohľadov na SNP

Jozef Hrozienčík, riaditeľ Ústavu SNP v roku 1948: „Ústav Slovenského národného povstania nepovie a nemôže už dnes alebo zajtra povedať posledné, definitívne slovo o Slovenskom národnom povstaní, lebo obraz tejto, v živote slovenského národa a v živote Československej republiky nesmierne významnej udalosti, dnes v našom vedomí detailný, ale pritom dosť nepresný a neobjektívny, bude sa tiež len časovým odstupom s aspektu vyvinujúcich sa hľadísk ustaľovať.“

Zdalo sa, že všetko je na dobrej ceste. V rokoch 1949 a 1950 boli vydané vždy po štyri čísla Zborníka Ústavu SNP. Redigoval ho František Oktávec a v roku 1949 bol zodpovedným redaktorom Dominik Tatarka. V roku 1949 vyšlo niekoľko zaujímavých pohľadov na SNP od historikov, aj od priamych účastníkov.

V roku 1950 sa stal zodpovedným redaktorom Miloš Gosiorovský. Tento ročník sa už viac ako Povstaniu venuje dejinám robotníckeho hnutia a formovaniu komunistickej strany. Výklad dejín SNP sa začína prispôsobovať potrebám komunistickej strany, najskôr postupnému a potom nezakrytému presadzovaniu jej vedúcej úlohy v protifašistickom odboji a SNP. Propaganda, ktorá mala legitimizovať prevzatie moci komunistami vo februári 1948 sa opierala o tézu prerastania národnej a demokratickej revolúcie v revolúciu socialistickú, samozrejme s akcentovaním vedúcej úlohy komunistickej strany v tomto procese.

V nasledujúcich rokoch došlo k výrazným deformáciám vo výklade Slovenského národného povstania. Tieto deformácie sa prejavili aj v politickej rovine, keď bolo kriminalizovaných mnoho účastníkov protifašistického odboja a Slovenského národného povstania a to aj z radov komunistickej strany. Niektorí z nich boli v zinscenovaných politických procesoch odsúdení a popravení, ďalší odsúdení na dlhoročné väzenie, stratu občianskych práv, alebo boli jednoducho odstavení z spoločenského života. To sa odzrkadlilo aj v tom, že Ústav Slovenského národného povstania bol zrušený.

Po roku 1950 sa zbierky presunuli do Ústavu dejín Komunistickej strany Slovenska v Bratislave. Stalo sa tak na základe rozhodnutia sekretariátu KSS z 3. mája 1949. Ten sa síce zaoberal aj obdobím Slovenského národného povstania, ale v rokoch keď boli účastníci protifašistického odboja a SNP v rámci oficiálnej politiky vládnucej komunistickej strany prenasledovaní, aj výklad dejín tohto obdobia bol zámerne deformovaný.

Roky 1950 až 1955 boli pre výskum dejín protifašistického odboja a SNP stratenými rokmi. Bolo to obdobie, keď ešte žili priami účastníci a udalosti mali v živej pamäti. Namiesto zbierania živej histórie, dokumentov, fotografií a trojrozmerných predmetov však veda podľahla politickej objednávke. Boli to jednoznačne premárnené roky, keď ideológia zadusila vedecké bádanie.

Napriek tomu nadšenci v Banskej Bystrici v budove starej radnice už v auguste 1951 otvorili výstavu o Slovenskom národnom povstaní. Postupne dozrievala myšlienka na zriadenie Múzea Slovenského národného povstania. Revitalizovala sa v roku 1953, ale na jej realizáciu bola potrebná ešte dlhá cesta. Katalyzátorom týchto snáh sa stalo blížiace sa 10. výročie vyhlásenia SNP v roku 1955.

Zriadenie Múzea SNP

O zriadení múzea bolo rozhodnuté 8. mája 1955. Múzeum však muselo začať všetky práce odznova. Bola síce sprístupnená narýchlo pripravená expozícia v budove starej radnice, ale vedecká a zbierkotvorná práca nemohla byť ešte plnohodnotná. Stalo sa tak až v roku 1957, keď sa Múzeum SNP stalo celonárodnou inštitúciou a dostalo charakter vedeckého pracoviska. V tom istom roku bola sprístupnená nová výstava, ktorá bola základom stálej expozície múzea.

Myšlienka vybudovania Pamätníka SNP, ktoré by bolo zároveň budovou Múzea SNP sa revitalizovala na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov a našla svoje miesto aj v rozhodnutiach komunistickej strany, čo bolo kľúčom k jej následnej realizácii. Architektonickej súťaže sa v roku 1959 sa zúčastnilo celkom deväť architektov. Vyhrali nadčasové návrhy autorov E. Hrušku, popredného urbanistu a zakladateľa katedry urbanizmu na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave a D. Kuzmu, popredného slovenského architekta a zakladateľa katedry architektúry na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

 Významným medzníkom je rok 1961, kedy bol prijatý zákon o múzeách a galériách, ktorý uvádzal:  „Slovenské národné múzeum, Múzeum Slovenského národného povstania a Technické múzeum sú múzeá, ktorým patrí vzhľadom na ich význam pre našu vedu, kultúru a históriu popredné miesto v našom múzejníctve. Vo svojej pôsobnosti sú ústredím vedeckej a metodickej múzejnej práce.“

Konečne v roku 1969 sa Múzeum SNP presídľuje do súčasných priestorov ikonického Pamätníka SNP a dovŕšením logických krokov bolo v roku 1980 zriadenie Archívu Múzea SNP, ako archívu inštitúcie osobitného významu.

Zastavený progres 

Politické uvoľnenie v druhej polovici šesťdesiatych rokov umožnilo pristúpiť aj ku koncipovaniu expozície v novom Pamätníku SNP nekonvenčne a moderne. Autori scenára expozície – Mária Dobríková, Milan Gajdoš a Jozef Bosák – aktívne pri tvorbe celkovej koncepcie spolupracovali s autorom pamätníka Dušanom Kuzmom. Aj z tejto spolupráce vzišla myšlienka vytvoriť expozíciu s dovtedy nevídaným využitím moderných audio vizuálnych prostriedkov.  

Okrem klasickej múzejnej expozície tak vznikli nadčasové štyri audiovizuálne systémy, ktoré dotvárali expozíciu novými výrazovými prostriedkami. Tvorba tohto systému bola zverená agentúre Made in Publicity v čele s režisérom Pavlom Blumenfeldom. V realizačnom tíme bol vedúci produkcie J.Karabec, vedúci štábu techniky A.Mayer, autor scény A.Krajčovič a ďalší realizátori.

Mimoriadne moderný a progresívny prístup, ktorý našiel nasledovanie až v posledných rokoch sa stretol s mimoriadnym záujmom odbornej aj laickej verejnosti a to nielen doma, ale aj v zahraničí. Neprežil však nastupujúcu normalizáciu, ktorá zomlela nielen jej modernitu, ale aj jej nezaťažený obsah. Nasledujúce obdobie prinieslo znova jednostranný pohľad na dejiny odboja, SNP a oslobodenia poznačený opätovne zdôrazňovanou vedúcou úlohou komunistickej strany.  

Autorom expozícií hlavne v druhej polovici osemdesiatych rokoch sa však aspoň čiastočne podarilo „prepašovať“ niektoré dejinné súvislosti, ktoré sa tomuto konceptu vymykali. Podobne to bolo aj aj s vedeckou prácou a publikovaním jej výsledkov. Napriek politickému glajchšaltovaniu sa v zborníkoch Múzea SNP podarilo publikovať niekoľko nadčasových štúdií, ktoré sú neprekonané aj po dlhých rokoch od ich uverejnenia. V súčasnosti uvažujeme, že práve tieto štúdie opätovne uverejníme vo výbere zo zborníkov vydaných pred rokom 1989.

Vývoj po roku 1989

Po Novembri 1989 nastala doba, keď sa začalo hrať o to, či sa Slovensko prihlási k odkazu Slovenského štátu, alebo k odkazu Slovenského národného povstania. Tento zápas vyvrcholil v prvej polovici deväťdesiatych rokov a stal sa jedným z kľúčových politických problémov hlavne so vznikom Slovenskej republiky. Treba poznamenať, že len málokto si uvedomoval dôležitosť tohto zápasu, ktorý sa odohrával na pozadí politickej každodennosti.

Pozitívne vnímanie Slovenského národného povstania je dlhodobo v prieskumoch vysoko nad 80 percent a v posledných desaťročiach sa to nijako výrazne nemení. Posledný prieskum sme robili v roku 2019. Na jednej strane ukázal vo vekovej kategórii 16 až 20 rokov naozaj povážlivé nedostatky vo vedomostiach mladých ľudí o tomto historickom období, na strane druhej sa potvrdila opodstatnenosť 29. augusta ako štátneho sviatku Slovenskej republiky.

Prieskum len potvrdil výsledky predchádzajúcich prieskumov, ktoré sa konali na populácii bez vekového obmedzenia. Protipólom týchto tendencií je nezmyslená heroizácia Slovenského národného povstania. Nedávno sme dostali pripomienku, že v rámci expozície znižujeme dôležitosť povstania, pretože hovoríme, že bolo porazené. Porážka povstania je historický fakt, ktorí nijako neznižuje jeho význam. Tak často pertraktovaná téza o pokračovaní povstania v horách až do oslobodenia je dávno prekonaná.

Z politického hľadiska bolo najdôležitejšie presadiť 29. august za štátny sviatok. Tento zápas prebiehal na pozadí rozdelenia Česko-Slovenska v rokoch 1992 až 1993. Mal som tú česť sa celého tohto procesu osobne zúčastniť a to tak na stránkach vtedajšej tlače ako aj pri prerokovávaní vo výboroch NR SR. Debaty v NR SR neboli vôbec jednoduché.

Poslanci, ktorí neboli s návrhom stotožnení neustále opakovali, že ešte nedozrel čas, povstanie treba prehodnotiť, treba nechať najskôr pracovať historikov, aby priniesli objektívnu pravdu. Bolo jasné, že o hlasovaní za, alebo proti sa rozhodne medzi vtedajšími poslancami HZDS. Táto strana už vtedy kalkulovala s hlasmi tak prívržencov, ako aj odporcov návrhu a v jej radoch boli aj tzv. pronárodne orientovaní poslanci.

V radoch HZDS bol však Radomír Žingor, syn partizánskeho veliteľa Viliama Žingora a podľa môjho názoru to bol on kto presvedčil svojich kolegov o správnosti podpory tohto návrhu. Správnosť tohto rozhodnutia sa ukázala v roku 1994 pri okrúhlom výročí SNP, keď sa ho zúčastnili na najvyššej úrovni predstavitelia mnohých štátov. Spochybňovanie SNP prívržencami ľudákov a ich politiky však pokračuje do dnešných dní a prenieslo sa hlavne na sociálne siete.

Pre samotné Múzeum SNP prišlo ohrozenie v roku 1996, keď ministerstvo kultúry rozhodlo o zriadení krajských intendantúr a do tej banskobystrickej zaradilo aj Múzeum SNP. Po roku 1949 to bolo druhýkrát, čo toto múzeum stratilo právnu subjektivitu a napriek tomu, že vtedajší riaditeľ Ján Stanislav bol postavený do čela intendantúry, tak to znamenalo pre samotné múzeum významnú stratu a obdobie stagnácie.

To sa skončilo až po roku 1998, keď všetkým organizáciám, ktoré boli súčasťou tohto nevydareného experimentu bola vrátená právna subjektivita. Múzeum SNP však na to doplatilo stratou niekoľkých pracovných pozícií, čo sa podarilo vyriešiť až po niekoľkých rokoch. Zhodou okolností som po roku 1999 pracoval na ministerstve kultúry a podieľal som sa s kolegami na tomto procese.

Expozície po roku 1989 sa stretávali s mnohými problémami, hlavne s nevyváženosťou obsahu a svojou nemodernosťou a slabou využiteľnosťou nových technológií, ktoré už boli bežné v obdobných múzeách nielen na západe, ale aj na východe. Expozície akoby podliehali z časti politickému koloritu. Situácia sa však postupne ustálila, do múzea sa začali vracať návštevníci a expozícia z roku 2004 napriek výhradám splnila a naďalej plní svoj účel.

Okrem toho Múzeum SNP pripravilo aj slovenskú národnú expozíciu v Štátnom múzeu Auschwitz-Birkenau v poľskom meste Osvienčim, ktorá bola v danej dobe veľmi progresívna a stretla sa s ocenením domácej, ale najmä zahraničnej odbornej verejnosti. Obe tieto expozície však už majú svoj zenit za sebou.

V roku 2019 sme preto ako moderný doplnok k existujúcej stálej expozícii Múzea SNP zrealizovali novú multimediálnu výstavu s názvom „Slovenské národné povstanie 1944“, ktorá sa stretla s pozitívnym ohlasom u odbornej aj laickej verejnosti. Plní svoj účel hlavne smerom k mladej generácii a vôbec prvýkrát na Slovensku sú jej súčasťou dve hrané sekvencie, ktoré zmysluplne doplňujú historické fakty. Výstava je interaktívna a návštevník sám sa môže rozhodnúť a vybrať si témy, ktoré ho zaujímajú.

Pokračovaním tohto projektu je „Otvorený depozitár“, projekt podporený finančne z mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý v súčasnosti realizujeme. Cieľom je vybudovanie najmodernejšieho depozitára na Slovensku, ktorého značná časť bude prístupná návštevníkom.

Čo sa týka expozície v Osvienčime pred dvomi rokmi sme vypracovali námet novej expozície a pre tento rok nám boli pridelené finančné prostriedky na tvorbu scenára, architektonického a výtvarného riešenia novej expozície. Chceme v nej skĺbiť moderné výrazové prostriedky s umeleckým vyjadrením, ktoré podčiarkne emocionálne stránky ťažkého osudu slovenských Židov v rokoch vojny.

Ostatné roky

Do funkcie riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici som nastúpil pred viac ako 15 rokmi. Vrátil som sa a nadviazal som na svoje predchádzajúce pôsobenie v rokoch 1985 až 1992. Po anabáze v súkromnej sféra a 6-ročnom pôsobení na ministerstve kultúry som sa vrátil v apríli 2006. V krátkom čase sme spoločne s kolegami urobili zásadné organizačné zmeny, ktoré sa ani medzi zamestnancami nestretli vždy s pochopením.

Po rokoch je však možné konštatovať, že priniesli očakávaný efekt. Múzeum SNP sa stalo medzinárodne uznávanou inštitúciou v oblasti historickej vedy, prezentácie, archívnictva ako aj vzdelávania. Snažíme sa reagovať na nové trendy vo svetovom múzejníctve, samozrejme akceptujúc finančné možnosti rezortu kultúry a s využitím reálnych možností, ktoré ponúkajú rozvojové fondy Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru. Aj v tomto ohľade sme úspešný, pretože za ostatné roky sme realizovali, alebo realizujeme takto financované projekty v hodnote bezmála 30 miliónov euo.

Vráťme sa však späť, pretože proces zviditeľňovania Múzea SNP nebol vôbec jednoduchý a bezproblémový. Často to boli ťažké zápasy aj vo vnútri múzea a dlhoročné presviedčanie na úrovni nášho zriaďovateľa – Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Už v roku 2002 sa rozšírilo základné poslanie múzea, o dokumentovanie povojnových súdnych procesov, rehabilitácií povstalcov a dokumentovanie súčasných prejavov neofašizmu, rasovej neznášanlivosti a intolerancie, čo prispelo k rozšíreniu pôsobnosti múzea vlastne až do skúmania súčasných prejavov extrémizmu.

Ako sa ukázalo bol to prezieravý krok. Zároveň sme sa snažili o zefektívnenie a skvalitnenie našej práce hlavne v najdôležitejších činnostiach. To viedlo k tomu, že v roku 2008 Múzeum SNP ako prvá kultúrna inštitúcia získala certifikát kvality podľa normy STN EN ISO 9001:2001 v odbore zbierkotvorná, archívna, vedecká a výskumná činnosť, vzdelávacia a prezentačná činnosť. Podľa dostupných informácií sme boli prvou kultúrnou inštitúciou v Európe, ktorá získala a doteraz úspešne obhajuje tento certifikát kvality.

Významné svetové múzeá sa v posledných rokoch čím ďalej tým viac zameriavajú na vzdelávacie aktivity. Využili sme možnosť, ktorá sa nám naskytla zo Štrukturálnych fondov EÚ a bývalú materskú škôlku, ktorú sme získali prevodom od ministerstva vnútra sme prebudovali na moderné Vzdelávacie centrum. Otvorili sme ho v roku 2014 a je to jediné špecializované centrum vzdelávania v slovenských podmienkach.

Inšpiráciou nám boli podobné zariadenia v jeruzalemskom Jad Vashem, poľskom Štátnom múzeu Auschvitz-Birkenau, ale najmä u našich českých kolegov v Památníku Terezín. Múzeum SNP má nastavenú svoju stratégiu edukácie a koncepciu vzdelávania, ktorá je premietnutá v dokumente Stratégia edukačnej činnosti Vzdelávacieho centra Múzea SNP pre roky 2021 – 2031. Centrum má vypracované programy pre všetky cieľové skupiny, od malých detí až po seniorov. Osobitosťou je i spolupráca so základnými a strednými školami, kde prebieha vzdelávanie odborných historických tém priamo v priestoroch Múzea SNP.

To, čím je Múzeum SNP jedinečné a nemá konkurenciu v žiadnej inej inštitúcii v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry SR je vo vzdelávaní pedagógov – je to najvyššia forma vzdelávania odbornej verejnosti. Do roku 2019 sa v 3 akreditovaných programoch vzdelávalo až 132 pedagógov – učiteľov dejepisu, etickej výchovy, občianskej náuky a aj slovenského jazyka a literatúry. Pedagógovia po absolvovaní jedného programu sa automaticky hlásili do ďalšieho programu.

Všetky výdavky Múzeum SNP hradilo z vlastných zdrojov, učitelia platili len registračný poplatok, ktorý nebol vyšší ako 25 EUR, v tejto cene už boli aj všetky publikácie a vzdelávacie materiály. Okrem odborného vzdelávania pedagógovia vždy obdržia aj metodický materiál, ktorý využívajú pri výučbe svojich študentov.

Počas pandémie edukátori z Múzea SNP realizovali výučbu v online priestore, záujem bol zo strany pedagógov skutočne veľký a hlavne, vzdelávanie bolo zdarma pre všetky školy v SR.

Medzinárodná spolupráca v edukačnej oblasti je na vysokej úrovni, v septembri 2020 bol zorganizovaný so zahraničnými partnermi seminár k židovskej problematike, na ktorom sa zúčastnilo okolo 35 pedagógov z celého Slovenska a podujatie zastrešila ministerka kultúry, minister školstva a primátor mesta Banská Bystrica.

Stálymi zahraničnými partnermi Vzdelávacieho centra Múzea SNP sú Památník Lidice (zamestnanci Vzdelávacieho centra sú stálymi členmi odbornej poroty medzinárodnej súťaže Lidice pre 21. storočie), Památník Terezín a niekoľko rokov i samotné Yad Vashem v Izraeli (prostredníctvom vzdelávania slovenských pedagógov).

Vzdelávacie centrum po prijatí Zákona č. 138/2019 Z. z. – Zákon o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov muselo tak, ako všetky ostatné inštitúcie, ktoré mali akreditované programy pre pedagógov, ukončiť vzdelávaciu činnosť v tomto obore (a to napriek tomu, že všetky 3 akreditácie Múzea SNP mali svoju platnosť ešte niekoľko rokov).

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky zrušilo od septembra 2019 kreditové príplatky pedagógom za profesijný rozvoj. K 31. decembru 2019 Akreditačná rada ukončila svoju činnosť. V súčasnosti sú pripravené opätovne 3 vzdelávacie programy na akreditáciu.

 Avšak §67 uvedeného zákona, odstavec 6 jasne hovorí: „Potvrdenie o oprávnení na poskytovanie inovačného vzdelávania sa vydáva na päť rokov. Počas obdobia platnosti potvrdenia nemožno meniť podmienky vydaného oprávnenia na poskytovanie inovačného vzdelávania. Potvrdenie je neprevoditeľné a neprechádza na právneho nástupcu poskytovateľa“. To znamená, že za danej situácie nie je možné o akreditáciu požiadať, tak ako to malo Múzeum SNP v pláne.

V rámci projektu Vzdelávacieho centra boli vytvorené nadštandardné priestory pre bádateľov v našom archíve, vrátane moderného archívneho depozitára. Popri tom sme na vlastné náklady vybudovali špecializované pracovisko na ošetrenie archívnych a knižničných fondov priamo v spomínanom centre.

Archív Múzea SNP je špecializovaný archív, ktorého existencia sa viaže na činnosť a fungovanie osobitej – špecializovanej inštitúcie, ktorá má právnu subjektivitu a jej činnosť je špecifická a významná pre celú spoločnosť, ktorej poskytuje služby. V prípade Múzea SNP je špecifikom dejinná udalosť – Slovenské národné povstanie, ktoré postavilo a ukotvilo Slovensko do demokratickej Európy a začalo písať novú demokratickejšiu kapitolu Slovenských dejín. Archív Múzea SNP je súčasťou siete štátnych archívov.

Vytvorenie Archívu Múzea SNP ako archívu inštitúcie osobitého významu, schválili príslušné orgány v decembri 1980. Múzeum SNP už vtedy spoločnosť pokladala za špeciálnu inštitúciu, a to vzhľadom na udalosti, ktoré mapovala, prezentovala a komunikovala so širokou verejnosťou.

Archív začal svoju činnosť v roku 1981 a v súčasnosti patrí medzi špecializované archívy v rámci štruktúry štátnych archívov na Slovensku. Na Slovensku len tri múzeá majú špecializovaný archív. Slovenské národné múzeum – Archív Slovenského národného múzea, Múzeum Slovenského národného povstania – Archív Múzea SNP a Múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva – Archív Múzea ochrany prírody a jaskyniarstva.

Archív Múzea SNP spravuje predovšetkým dokumenty, ktoré vznikali a vznikajú činnosťou Múzea SNP a tieto tvoria Fond Múzea SNP. Archív spravuje aj súbor dokumentov predchodcu Múzea SNP, a to Ústavu dejín SNP. Archív zabezpečuje zbierkotvornú činnosť a získava archiválie viažuce sa k dejinám slovenskej spoločnosti rokov 1938 až 1945 a mapuje povojnové roky a osudy povstalcov. Tieto súbory dokumentov sa dostali do archívu vďaka dlhoročnej akvizičnej činnosti zamestnancov múzea, a to formou daru, kúpy, prevodu a zberu. Množstvo zbierok priniesli alebo zaslali obyvatelia priamo do Múzea SNP.

Bádateľmi a študujúcimi sú najnavštevovanejšie obrazové zbierky – negatívy, fotografie; (okolo 59 000 ks), zbierky spomienok povstalcov, ilegálnych pracovníkov, ale aj bežných obyvateľov (208 archívnych škatúľ), zbierka plagátov a letákov (1 400 ks), výpisy z kroník obcí a miest. Tiež dokumenty a osobné fondy o povstaleckej armáde, partizánskom hnutí, ale aj občianskych demokratických odbojových skupinách, o represáliách páchaných fašistami na Slovensku. Materiály osôb, ktoré sa do tohto diania aktívne zapojili alebo boli na základe svojej činnosti perzekvovaní. Zbierka povstaleckej tlače, ale aj nemeckej propagandistickej tlače, a tiež fond Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica 1944.

Zbierky a fondy Archívu Múzea SNP využívajú predovšetkým žiaci, študenti, doktorandi, pedagógovia a ďalšia odborná a široká verejnosť. Mnohí návštevníci archívu si tu mapujú činnosť príbuzných počas obdobia 2. svetovej vojny a hlavne v čase Povstania. Materiály využívajú rôzne kultúrne inštitúcie zo Slovenska, ako aj zo zahraničia (hlavne z Čiech) pri tvorbe výstav, televíznych programov, publikácii, filmov, divadelných hier (napr. činohra divadla vo Zvolene) rozhlasových relácií a vzdelávacích programov. Predovšetkým ich však využíva Múzeum SNP k tvorbe svojich prezentačných, vzdelávacích a spoločenských aktivít, ktoré prezentuje doma aj v zahraničí.

Archív Múzea SNP ročne poskytne návštevníkom a bádateľom, okrem odborného poradenstva, na prezenčné štúdium od 3 000 do 5 000 archívnych jednotiek dokumentov, či už obrazových alebo písomných. Archív Múzea SNP ročne poskytuje služby okolo 240 návštevám, študujúcim a bádateľom. V prípade straty právnej subjektivity Múzea SNP ako inštitúcie s celoštátnou pôsobnosťou by archív múzea prišiel o štatút „Špecializovaný archív“.

Na základe rozhodnutia Ministerstva vnútra SR (ktorý je jediný oprávnený rozhodnúť v tejto záležitosti) by bolo zrejmé, ktoré archívne dokumenty Archívu Múzea SNP by mu zostali, pričom sa môže stať, že všetky budú delimitované do Slovenského národného archívu. Stratou právnej subjektivity Múzeum SNP príde o možnosť spravovať svoj vlastný archív.

Knižnica tiež spĺňa všetky požiadavky na moderné a efektívne pracovisko. Z vlastných zdrojov neustále doplňujeme jej fondy. V centre sa nachádza veľmi kvalitne technologicky vybavená vzdelávacia miestnosť, kde prebiehajú naše vzdelávacie aktivity často kombinované so živými ukážkami v priestoroch stálej expozície. Centrum poskytlo taktiež priestory pre pracovníkov múzea vo vhodných moderných priestoroch.

Na tepe modernosti

Múzeum SNP bolo poverené realizáciou národného projektu Digitálne múzeum financované zo štrukturálnych fondov za viac ako 26 mil. EUR, ktorého cieľom je vysokokvalitná digitalizácia najvýznamnejších zbierok Slovenska, ako aj ich ochrana v podobe špecializovaného konzervátorského pracoviska. Projekt je originálny práve týmto riešením prepojenia ochrany zbierok a ich následnej digitalizácie.

Digitalizácia časti zbierkových fondov bez ich predchádzajúceho konzervovania, alebo reštaurovania by bola totižto neúčelná a v zásade zbytočná. V posledných rokoch týmto procesom prešlo viac ako 200 tisíc zbierkových predmetov zo skoro päťdesiatich slovenských múzeí.

Múzejný digitalizačný projekt Múzea SNP je úspešný, čo je možné dokladovať tak po kvantitatívnej, ale hlavne po kvalitatívnej stránke. Objem dát uložených v Centrálnom dátovom archíve jasne hovorí o efektívnosti vynaložených finančných prostriedkov zo strany Múzea SNP. Koniec koncov potvrdzuje to aj kontrola Najvyššieho kontrolného úradu, ktorá vyslovene uvádza, že v takto nastavenom projekte je potrebné pokračovať.

Digitalizačné centrum Múzea SNP je špecializované pracovisko pre vysokokvalitnú digitalizáciu a ošetrenie zbierok slovenských múzeí, ktoré vzniklo z iniciatívy Múzea SNP. Na jeho zriadenie Múzeum SNP získalo finančné zdroje zo štrukturálnych fondov vo výške necelých 26 miliónov eur.

Múzeum projekt nielen iniciovalo, ale ho i vytvorilo a implementovalo, a to najmä vlastnými zdrojmi, s cieľom zlepšiť starostlivosť o múzejné zbierky, dobudovať konzervátorské kapacity v múzeu a vytvoriť technologické podmienky pre trvalú digitalizáciu vlastných zbierok , ako i iných kultúrnych inštitúcii. Na základe niekoľkých auditov z rôznych úrovni mu neboli vyčítané žiadne pochybenia s finančným dopadom.

Na Slovensku je len málo špecializovaných a plne vybavených digitalizačných pracovísk, ktoré sú schopné realizovať masovú digitalizáciu na najvyššej možnej úrovni. Navyše centrum okrem digitalizačného pracoviska zahŕňa i konzervátorské, ktoré je technologicky a personálne vybavené pre odborné ošetrenie zbierok všetkých materiálových skupín, čím sa radí medzi výnimočné ustanovizne.

Digitalizačné centrum Múzea SNP je vybavené unikátnymi technológiami pre snímanie 2D a 3D zbierkových predmetov a podobné technológie sa v iných digitalizačných centrách nenachádzajú, nakoľko boli vyvíjané na základe požiadaviek odborných zamestnancov Múzea SNP, ktorí mali presnú víziu o digitalizácii v čase prípravy projektu. Na Slovensku existuje viacero menších digitalizačných pracovísk, ktoré prevádzkujú múzeá resp. iné inštitúcie spravidla pre svoje vlastné potreby. Svojim technologickým vybavením však nedosahujú kvality centra v Banskej Bystrici.

Pridanou hodnotou je komplexnosť ponúkaných služieb, od odborného ošetrenia zbierkových predmetov, cez odbornú manipuláciu pri digitalizácií, ktorú vykonávajú konzervátori a reštaurátori, samotnú digitalizáciu a postprocessing, ako aj metodickú podporu v oblasti digitalizácie a sprístupnenie dát spolupracujúcim múzeám z Centrálneho dátového archívu. Digitalizáciu a konzervovanie zbierkových predmetov poskytuje Múzea SNP ostatným múzeám zatiaľ bezplatne.

Fungujúca a akceptovaná organizácia

Múzeum SNP má množstvo partnerských organizácií po celom svete. S niektorými spolupracujeme dlhé roky, s inými spolupracujeme v krátkodobých projektoch. Sme jedným zo zakladajúcich členov Asociácie múzeí 2. svetovej vojny so sídlom v Pekingu, ktorá združuje viac ako šesťdesiat múzeí z celého sveta.

K našim najvýznamnejším partnerom patria Památník Terezín, Památník Lidice a Ústav pre výskum totalitných režimov v Prahe. V Českej republike sme realizovali projekty aj s Českým národným múzeom a Historickým ústavom Českej akadémie vied. V Poľsku sú našimi kľúčovými partnermi Štátne múzeum Auschvitz-Birkenau v Osvienčime, Štátne múzeum Majdanek v Lubline, Múzeum Varšavského povstania vo Varšave ako aj Múzeum 2. svetovej vojny v Gdaňsku.

V Bielorusku spolupracujeme hlavne s Múzeom Veľkej vlasteneckej vojny 1941 – 1945 v Minsku, v Rusku s Múzeom Víťazstva v Moskve, ako aj Múzeom Stalingradskej bitky vo Volgograde, účastníme sa konferencií organizovaných MGIMO a prace slovensko-ruskej komisie historikov. Našim partnerom je tiež Múzeum Veľkej vlasteneckej vojny 1941 – 1945 v Kyjeve na Ukrajine. Vo Francúzsku sme realizovali spoločné akcie s múzeami odboja v Lyone, Lille a Saint – Marcel. V Holansku sme realizovali projekty s Anna house v Amsterdame a najväčší výstavný projekt s Múzeom železníc v Utrechte.

Veľmi úzke kontakty máme s rumunskými univerzitami v Arade a Alba Julii ako predseda slovenskej časti slovensko-rumunskej komisie sa s kolegami účastníme ich zasadnutí a rokovaní. Vystavovali sme v Ho-či-Minovom múzeu vo Vietname, kde som na miestnej univerzite prednášal o odboji a SNP na Slovensku.

V poslednom čase sme nadviazali veľmi úspešnú spoluprácu s Múzeom Robben Island v Kapskom Meste v Juhoafrickej republike. Spolupracujeme s Múzeom Holokaustu vo Washingtone a spoločný projekt o vojne v Pacifiku sme realizovali Národným múzeom 2. svetovej vojny v New Orleanse. Na naše konferencie chodia historici nielen zo slovenských historických inštitúcií, ale aj kolegovia z Česka, Polska, Maďarska, Bieloruska, Ruska, Ukrajiny, Francúzska, Talianska, Rumunska akom aj USA.

Za posledných 15 rokov sme vydali celkom cez 100 titulov odbornej aj popularizačnej literatúry, čo je viac ako vydalo Múzeum SNP za predchádzajúce roky svojej existencie. V posledných desiatich rokoch sme zorganizovali 27 odborných konferencií a predložili sme celkom 313 vedeckých štúdií. Vydávame populárno vedecký časopis „Vojnová kronika“ a v spolupráci s Univerzitou Komenského v Bratislave v anglickom jazyku odborný časopis „Judaica et holokaustica“.

V posledných desiatich rokoch sme realizovali zaujímavý projekt mapujúci vývoj Slovenska v európskom a svetovom kontexte v rokoch 1938 až 1948, ktorého výsledkom je celkom 11 zborníkov. Vo výstavnej činnosti spomeniem len veľmi úspešný „Projekt vagón“, ktorý sme realizovali v roku 2007 na Slovensku (58 000 návštevníkov) a v roku 2008 v Čechách (34 000) návštevníkov.

Rovnako po železnici prešiel stovky kilometrov v rámci projektu aj „Pancierový vlak Štefánik“. Tento projekt mal mimoriadny ohlas aj v zahraničí a celý vlak nakoniec na pol roka skončil na výstave vojnových vlakov v Utrechte. Dlhodobý výstavný projekt realizovaný s našimi partnermi v Rusku, Francúzsku, Nemecka a USA pod názvom „Míľniky obratu“ priniesol výstavy „Boj o Moskvu“, „Stalingrad“, „Blokáda Leningradu“, „Kursk“, „Vylodenie v Normandii“, „Boj o Berlín“ a „Vojna v Pacifiku“.

S mimoriadnym záujmom sa v roku 2014 stretla výstava z ruských depozitov – osobné veci maršalov ZSSR a trofejné veci z Hitlerovho hlavného stanu. Spoločne s RTVS Múzeum SNP od roku 1988 po súčasnosť realizovalo viac ako šesťdesiat filmových dokumentov. V posledných rokoch ide hlavne o spoluprácu s režisérom Dušanom Hudecom a realizáciu veľmi úspešných dokumentov oceňovaných aj v zahraničí.

Poskytli sme aj námety na úspešné filmy z cyklu „Moje povstanie“ režiséra Juraja Štepku. Náš spoločný film „Mlčanie“, získal niekoľko medzinárodných ocenení. Ocenenie získal aj náš projekt výstavy „Oslobodenie Slovenska“ realizovanej vo virtuálnom priestore v roku 2020.

Múzeum a jeho ľudia

Hovorí sa, že ak práca nie je pre človeka zamestnaním, ale povolaním tak je to dar. Väčšina z nás v Múzeu SNP berie prácu ako poslanie. Snažíme sa vytvárať pre návštevníkov expozícií múzea, čo najlepšie podmienky. Tam kde na to nestačí rozpočet organizácie, tam sa snažíme získavať mimorozpočtové zdroje. Nielen z európskych zdrojov (Vzdelávacie centrum, Digitálne centrum, Chaviva Reik – konferencia, kniha, dokumentárny film, Otvorený depozitár), ale aj z domácich nadácií a organizácií (Audiovizuálny fond, Nadácia Orange, Willing a.s., Urpiner, Stredoslovenská vodárenská prevádzková spoločnosť a.s., Dotácie z BBSK, Národná banka Slovenska, Vláda ČR).

Sme radi ak naša profesionálna práca a profesionálny prístup pomáhajú nachádzať partnerov. Mnohí zamestnanci tu pracujú dvadsať a viac rokov, ale aj noví, mladí pracovníci získali k múzeu a práci v ňom pozitívny vzťah. Koniec koncov vybudovanie Digitalizačného centra doslova na zelenej lúke sme všetci považovali za veľkú výzvu, ktorú sa však podarilo realizovať nadštandardne.

Podobne je to so Vzdelávacím centrom. Tiež budované bez akýchkoľvek skúseností v danej oblasti a bez možnosti získať ich na slovenskej múzejnej scéne. Po niekoľkých rokoch skúseností už nie je žiadny problém získať školy, alebo učiteľov pre účasť v našich vzdelávacích programoch. Je to skôr naopak. Nemáme kapacity uspokojiť všetky požiadavky. V rámci vzdelávanie sme pritom realizovali ja niekoľko medzinárodných projektov.

Vytvorenie vhodných pracovných podmienok pre archív a knižnicu, no najmä pre bádateľov bolo jedným z kľúčových problémov. Pôvodný archív a knižnice už nemali priestor pre umiestňovanie prírastkov, ale hlavne bol problém s teplotou a vlhkosťou v danom priestore. Najhoršie však bolo, že nedisponovali bádatelňou a tak návštevníci svoje štúdium museli absolvovať v kancelárskych priestoroch zamestnankýň archívu a knižnice. Vo vzdelávacom centre teraz disponujeme jedným z najmodernejších archívov a taktiež knižnicou.  Vytváranie optimálnych podmienok pre návštevníkov Múzea SNP je našou prvoradou snahou. Tomu je podmienená celá naša činnosť.

Význam Múzea SNP

Význam Múzea SNP a jeho expozícií a zároveň tejto skulpturálnej architektúry je silný a podstatný v tom, že nesie v sebe odkaz jednej z najdôležitejších udalostí našich novodobých dejín a dokáže evokovať v návštevníkovi zásadný spoločenský čin, či rozhodnutie, hrdinskosť ale i tragiku vojnového konfliktu ako takého. To bol dôvod na vyhlásenie dňa 29. augusta za štátny sviatok SR. Pamätník SNP od začiatku reprezentoval potrebu nášho národa a jeho kultúry zaradiť sa do modernej doby s občianskymi slobodami, progresívnym vecným myslením spätým s moderným umeleckým stvárnením európskeho významu.

Vysoká návštevnosť po roku 1989 a aj v súčasnosti svedčí o opodstatnenosti a zmysluplnosti činností odborných oddelení múzea, o jeho pevnom mieste medzi múzeami na Slovensku i v širšom európskom priestore.

Už dnes je Múzeum SNP považované za modernú inštitúciu, ktorá sa neustále snaží vylepšovať svoje vnútorné procesy, o čom svedčí i fakt, že ako prvá kultúrna inštitúcia v SR získala dňa 29. januára 2008 certifikát kvality podľa normy STN EN ISO 9001:2016. Múzeum je certifikované v nasledovných hlavných procesoch: zbierkotvorná činnosť, predarchívna a archívna činnosť, vedecko-výskumná činnosť, vzdelávacia a prezentačná činnosť.

Medzi najväčšie výhody smerom do vnútra organizácie patrí neustále každoročné plánovanie, auditovanie, vzdelávanie interných zamestnancov a procesy neustáleho zlepšovania, a to všetko v zmysle aktuálnych ISO noriem. Múzeum každoročne podstupuje obhajovanie certifikátu kvality formou externých dozorných auditov a každé 3 roky sa podrobuje veľkému recertifikačnému auditu.

Aj z dôvodu neustálej recertifikácie a čerpaniu finančných zdrojov zo štrukturálnych fondov, či iných grantových schém nie je možné, aby Múzeum SNP malo závažné pochybenia z auditov, ako to prezentujú v súčasnosti ministerka kultúry a minister obrany.. V opačnom prípade by Múzeum SNP stratilo certifikáciu podľa STN EN ISO 9001:2016 a nemohlo by čerpať externé finančné zdroje.

Múzeum SNP je medzinárodne uznávanou inštitúciou, o čom vypovedajú i početné medzinárodné partnerské vzťahy, ktorých naplnením sú mnohopočetné odborné semináre, konferencie, putovné výstavy a kultúrno-spoločenské podujatia. Medzi najvýznamnejšie patria:

– Štátne múzeum Auschwitz- Birkenau v Oswienčime;

– Múzeum Varšavského povstania vo Varšave;

– Pamätník Terezín;

– Pamätník Lidice;

– Múzeum Veľkej vlasteneckej vojny Moskva;

– The Narvik War and Peace Centre.

– Anna House Amsterdam

– Štátne múzeum Majdanek

– Múzeum 2. svetovej vojny Gdaňsk

Múzeum SNP je členom Asociácie Múzeí 2. svetovej vojny so sídlom v Pekingu. Patrili sme k 24 zakladajúcim múzeám, v súčasnosti je členom viac ako 60 múzeí. Asociácia je organizačnou zložkou ICOM.

Návštevníci už v súčasnej dobe môžu u nás vidieť najmodernejšiu virtuálnu výstavu na Slovensku, ocenenú v súťaži DIGITAL PIE 2021. Budúci rok k nej pribudne i najmodernejší otvorený depozitár v rámci Slovenska, ktorý je plne financovaný z externých zdrojov – Grantov Európskeho hospodárskeho priestoru a štátneho rozpočtu SR.

Z tohto dôvodu tvrdíme, že Múzeum SNP patrí už dnes medzi najmodernejšie múzeá, ktoré reaguje na nové trendy múzejníctva v Európe a v rámci poskytnutých finančných prostriedkov poskytuje absolútne nadštandardné služby pre návštevníkov, bádateľov, ako aj pre vedeckých pracovníkov doma aj v zahraničí.

Špecifické múzeum

Múzeum SNP je špecifickým múzeom. Viaže sa na konkrétnu a mimoriadne dôležitú historickú udalosť – Slovenské národné povstanie. Po roku 1989 nastáva obdobie objektivizovania dejín spojených s SNP po dlhom období deformácie a deštrukcie. Práve MSNP a jeho pracovníci sa vo veľkej miere podieľali na spracovaní dejín SNP v ponímaní ako ich poznáme dnes.

Charakter SNP je teda možné vnímať len ako komplexnú udalosť ktorej každá časť predstavuje dôležitý dielik do celkovej skladačky. Z odborného hľadiska je síce možné sústreďovať sa len na jednotlivé jeho aspekty (politické, vojenské, spoločenské, hospodárske, bezpečnostné) s cieľom hlbšie im porozumieť, avšak v konečnom dôsledku nie je možné v plnej miere SNP pochopiť bez obsiahnutia všetkých jeho špecifík.

Slovenské národné povstanie je v našich dejinách unikátnou udalosťou, ktorá sa stala jednou z formujúcich prvkov moderného slovenského národa. Snahy a práca desiatky tisícov ľudí, ktoré povstanie pripravovali alebo sa ho zúčastnili buď ako príslušníci 1. Československej armády na Slovensku, príslušníci partizánskych skupín alebo ako osobnosti civilného života sa pretvorila na komplexný kultúrny fenomén, ktorého intenzívny vplyv vnímane do dnešných dní.

Povstanie je potrebné vnímať ako vyvrcholenie národnooslobodzovacieho boja Slovákov v 2. svetovej vojne, ktorý začal v tom momente ako vzniká Slovenský štát. Značné množstvo ľudí, ktorí buď nemohli viac vykonávať svoju politickú činnosť ako demokrati, sociálni demokrati, komunisti, alebo iní ktorí z vlastného presvedčenia alebo sa stali obeťou politického alebo rasového prenasledovania vstupovali do radov odboja, ktorý pôsobil na Slovensku od roku 1939.

Osobnosti civilného života ako gubernátor Národnej banky Imrich Karvaš, národohospodár Peter Zaťko, Jozef Lettrich, Gustáv Husák a stovky ďalších významných osobností zásadným spôsobom pomáhali pripraviť povstanie a v mnohých prípadoch je nutné povedať , že bez ich zásahu by povstanie ani nebolo možné. Nemožno zabudnúť ani na osobnosti ako Viliam Paulíny, Ladislav Sára, Daniel Petelen, Ladislav Hilár a ďalší, ktorý aj dnes ešte prepožičiavajú svoje meno uliciam a budovám, pretože sa zaslúžili o národnooslobodzovací boj.

Taktiež pri dejinách povstania nemožno opomenúť aj organizované odbojové skupiny ako Obrana národa, Flóra, Demec a mnohé ďalšie. Je nepopierateľné, že to bola armáda ktorá niesla bremeno bojov počas septembra a októbra 1944, a že to boli predovšetkým vojenské osobnosti, ktoré sa preukázali ako jedny z kľúčových pri prípravách povstania. Ján Golian, Rudolf Viest, Ján Nosko, bratia Veselovci sú mená, ktoré budú navždy spojené so slovenskými dejinami.

Velitelia a muži taktických skupín plnili svoju vojenskú prísahu brániť svoju krajinu a majú svoje pevné miesto v dejinách. V neposlednom rade treba pripomenúť, že 10 000 ľudí, ktorí sa zúčastnili povstania pochádzalo z 34 rôznych národov, a teda medzinárodný charakter SNP je taktiež samostatnou kapitolou jeho dejín.

Aj keď SNP v konečnom dôsledku nenaplnilo svoje vojenské ciele, mnohé z politických a spoločenských naplnené boli. To o čo sa slovenský národ usiloval dlhé desaťročia prostredníctvom svojich politických reprezentantov – uznanie svojej existencie ako samostatného národa – bolo v konečnom dôsledku zakotvené aj v novej československej ústave, v ktorej sa viac nehovorilo o jednom národe Československom, ale o dvoch –  Českom a Slovenskom.