Celoživotné povolanie literárnej historičky a múzejníčky mi poskytovalo veľa príležitostí na osobné stretnutia s výnimočnými osobnosťami slovenskej kultúry a umenia, najmä so vzťahom k banskobystrickému regiónu.

Aj keď už mnohí nie sú nami, jedinečné spomienky vo mne zostávajú a presvetľujú mi chvíle strávené v Literárnom a hudobnom múzeu  ŠVK. Veď stopy týchto kontaktov sú uchovávané v jeho zbierkovom fonde a dokumentujú pestrú činnosť tejto inštitúcie.

Dovoľte mi v tejto chvíli siahnuť po priehrští spomienok na úžasnú ženu, spisovateľku a redaktorku Kláru Jarunkovú, ktorej storočnicu narodenia si kultúrna verejnosť pripomína v apríli tohto roka.

Klára Jarunková 1922 – 2005

Slovník spisovateľov uvádza, že sa narodila 28. apríla 1922 na Červenej Skale v početnej rodine Júliusa Chudíka, matka jej umrela, keď mala necelých 8 rokov. Otec zarábal na živobytie ako chatár, piatich sirôt sa preto ujala otcova láskavá sestra Františka, ktorá dbala aj o ich vzdelanie. Klára sa postupne učila v Šumiaci, Podbrezovej a Brezne, ale dievčenské gymnázium Karola Kuzmányho absolvovala v Banskej Bystrici, kam sa teta Františka so všetkými zverenými deťmi kvôli dostupnosti škôl odsťahovala.

Maturovala v roku 1940, potom tri roky učila na detvianskych lazoch, aby pomohla súrodencom a zrobila si na vysokoškolské štúdium. Začala sa vzdelávať na FF Univerzity Komenského v Bratislave (kombinácia slovenčina – filozofia), popritom si zarábala ako mzdová účtovníčka na bratislavskom magistráte. Jej odbor bol po dvoch rokoch zrušený a štúdium už nedokončila.

Štyri roky sa venovala materským povinnostiam, potom dva roky pracovala ako redaktorka rozhlasovej literárnej redakcie. No a v rokoch 1955 – 1982 (do odchodu na dôchodok) sa nadobro upísala redaktorskej práci v satirickom týždenníku Roháč. Písaniu literatúry sa mohla venovať iba tak, že zamestnanie prerušovala tvorivými dovolenkami.

Knižne debutovala až ako 38 ročná, ale zato výrazne rozčerila vlny literárneho života. Do zaužívaných podôb detskej literatúry vtrhla knižkou Hrdinský zápisník (1960) ako suverénna ľudská a umelecká osobnosť s briskným a britkým pohľadom na život a človeka zjemňované zmyslom pre humor.

Svoj pohľad smerovala hlavne k detským hrdinom, jedinečnú galériu tínedžerov a dospievajúcich mládencov možno nájsť v dielach Jediná (1963), Brat mlčanlivého vlka (1967), Pomstiteľ (1968), Tulák (1973) a Tiché búrky (1977) a iných Pozornosť venovala aj najmenším, súborné vydanie Rozprávok vyšlo v roku 1988. Časť tvorivej aktivity venovala cestopisom a náučným témam.

Dnes už súčasníci veľmi nevnímajú, akú jedinečnú autorku slovenská literatúra mala a stále má. Pripomeňme si teda: podľa najnovších údajov bolo dielo Kláry Jarunkovej preložené do 39 jazykov! Z nich knihy Jediná a Brat mlčanlivého vlka boli prekladané najviac (spolu 70) a sú súčasťou zlatého fondu svetovej literatúry pre deti a mládež! Mimochodom, obe diela boli spracované aj do televíznej podoby.

Klára Jarunková sa stala nespochybniteľnou autoritou nielen na Slovensku, ale aj v Európe a vo svete. Veď bola najprekladanejšou spisovateľov v rámci Československa, stala sa predsedníčkou IBBY (Medzinárodná únia pre detskú knihu) a členkou jej medzinárodných štruktúr. Právom získavala rozličné ocenenia, z ktorých uvádzame – národnú taliansku cenu Bancaellino nationale Italiana, zápis na Mimoriadnu čestnú listinu Hansa Christiana Andersena, nomináciu na Nobelovu cenu za literatúru a Cenu Astrid Lindgrenovej.  V Taliansku sa jej kniha Brat mlčanlivého vlka stala dokonca povinným čítaním…

Doma jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa, Pribinov kríž 1. triedy, Rad Ľ. Štúra 1. triedy a ďalšie.

Najviac si však cenila úprimné stretnutia s čitateľmi, o čom som sa mohla presvedčiť aj osobne. Po prvýkrát sa tak stalo v roku 1984, keď prijala po dlhšej verejnej odmlke po úmrtí manžela a následnom úraze pozvanie besedovať o knihe Čierny slnovrat (1979) na jednu zo stredných škôl v Banskej Bystrici. Dala sa prehovoriť aj kvôli veľmi blízkemu vzťahu k mestu pod Urpínom, kde stále žila časť jej rodiny,  často sa však zdržiavala aj na neďalekých Jergaloch, kde mala chalupu.

Samotná kniha sa viaže na udalosti v meste v období po potlačení Povstania a obsadení fašistami až do oslobodenia v marci 1945. Vychádzala pritom z autobiografických udalostí vo svojej rodine, ktoré sa jej bytostne dotýkali. Toto dielo by sa malo dostať do „povinnej“ literatúry obyvateľov mesta, aby na konkrétnych osudoch jednoduchých ľudí precítili ťaživú atmosféru vojnových čias a ľudské vyrovnávanie sa s tvrdou realitou. V roku 1984 dostalo aj podobu televíznej inscenácie.

Neskôr mi pri prechádzke mestom ukázala dom na námestí č.11, kde niekoľko rokov ako dievča so súrodencami bývala (dnes je tam reštaurácia). Samozrejme, jej rodina nebývala v prednej časti, ale vzadu vo dvore.

V júni 1989 som ju navrhla ako hosťa v rámci celoslovenskej prehliadky umeleckej tvorivosti pedagógov Chalupkovho Brezno. Veľmi rada prijala pozvanie do rodného kraja, navyše ju potešila aj návšteva obce Šumiac, kde sa stretla so svojím učiteľským kolegom ešte z mladosti Františkom Kreutzom, ktorý v obci svojho času učiteľoval. Obom vzácnym hosťom sa domáci mimoriadne venovali a na milej slávnosti im udelili titul „čestný občan Šumiaca“.

Klára Jarunková si veľmi cenila rodinné väzby a svoje korene. Jej otec Július Chudík prežil veľmi zaujímavý a pestrý život. Ako mládenec  zo Šumiaca sa dostal do družiny ochrancov a pomocníkov bulharského cára Ferdinanda Coburga, ktorý sa rád zdržiaval vo svojom sídle na Prednej hore. Svojim slovenským mládencom dôveroval a bral ich so sebou na cesty po Európe, kde nahliadli do iných svetov ako tých pod Kráľovou hoľou.

Neskôr prevádzkoval taxislužbu, chatárčil na Trangoške a zažil tiež všeličo zaujímavé. A keďže mal literárne vlohy, svoje zážitky spracoval do rukopisu a zveril ho do rúk svojej dcéry. Tá sa ho rada ujala, dopísala svoj komentár, a tak v roku 1978 vyšla kniha Horehronský talizman. Neuveriteľné čítanie pre všetkých, ktorí radi hľadajú nové podnety. Ja sama som ho prečítala s hlbokým zaujatím, veď sa mi tým otvárali neuveriteľné dobrodružstvá človeka z Horehronia, ktorý začiatkom 20. storočia neprežíval tradičný spôsob existencie slovenských ľudí na tomto kúsku zeme.

Knihu Horehornský talizman teraz už nemusíte hľadať v antikvariátoch a knižniciach, môžete si ju kúpiť v kníhkupectvách, pretože čerstvo vyšla pri príležitosti spisovateľkinej storočnice.

Očarenie energickou a inšpiratívnou dámou sa v múzeu premietlo do iniciatívy venovať tejto osobnosti samostatnú výstavu (scenár Nata Hosťovecká) s názvom Cesty a križovatky. Táto skutočnosť zaujala aj Slovenský inštitút v Prahe, kde sme výstavu tiež predstavili r. 1987. Na jej otvorení sa zúčastnilo celé predsedníctvo Československého zväzu spisovateľov, ktoré práve v hlavnom meste federácie zasadalo. Potešilo ju to a bola nám vďačná.

Radi sme venovali pozornosť tejto autorke aj pri iných príležitostiach, napr. v rámci série besied v Bohéma klube (1995). Veľmi sa jej rátalo, že jej tam prišli zaspievať folkloristi tú jej najobľúbenejšiu ešte z rodiska –  Na Kráľovej holi. So slzami v očiach ich vyobjímala. Na kultúru a folklór Horehronia bola obzvlášť pyšná.

Pri príležitosti 80. narodenín sa rozhodli Brezňania venovať jej pozornosť a úctu odborným podujatím pre pedagógov v regióne a oslovili ma na moderovanie. Keďže sme sa už poznali, spoľahla sa na blízkosť známej duše a užívala si slová literárnych odborníkov.

Nespomínam to len tak – výsledkom veľmi dobrých vzťahov bola napokon úžasná akvizícia pre múzeum! Rozhodla sa darovať veľkú časť svojich preložených kníh do zbierkového fondu. Takú kolekciu nemala vtedy nemala žiadna inštitúcia… Boli sme ju prevziať v jej bratislavskom byte na Vajnorskej ulici a viezli sme ju ako zlatý poklad.

Radosť z tejto kolekcie som precítila aj neskôr – na besede so školákmi v expozícii múzea. Dala som vybrať všetky Jarunkovej knihy, položila som ich na stôl vedľa seba ako v polici. Vytiahla som výsuvný meter a vyzvala som jedného malého návštevníka, aby mi ich pomohol zmerať. Zástup kníh mal v tom čase jeden meter a deväťnásť centimetrov! Naozaj úctyhodné číslo… A najmä inšpirácia pre školákov prečítať si jej knižky alebo pokúsiť sa ju nasledovať.

Klára Jarunková zomrela 11. júla 2005 ako 83 – ročná, pochovaná je na Martinskom cintoríne v Bratislave. V Banskej Bystrici je na jej počesť pomenovaná ulica v časti Belveder.

V rodnom dome spisovateľky na Červenej Skale (bývalá pošta) aktívni dobrovoľníci pripravujú priestory na tvorivé aktivity a podujatia spojené aj so životom a tvorbou vzácnej rodáčky, už teraz organizujú súťaž žiakov v interpretácii poézie a prózy Jar Kláry Jarunkovej.

Klára Jarunková si pozornosť za svoje jedinečné literárne dielo určite zaslúži!