V pondelok 27. januára 2020 si poľský Osvienčim pripomína 75. výročie oslobodenia nacistického koncentračného tábor Auschwitz – Birkenau, kde v rokoch 1941 – 1945 zahynulo 1,4 milióna väzňov, z toho asi 1,1 milióna Židov.

Oslavy oslobodenia nacistického vyhladzovacieho tábora

Osláv sa zúčastní množstvo štátnych delegácií z celého sveta na čele s prezidentmi, predsedami vlád či monarchami. Slovenskú republiku bude v Osvienčime reprezentovať prezidentka Zuzana Čaputová. Hlavnými hosťami budú  preživších väzni.

„Viac ako 200 väzňov, ktorí prežili v Osvienčime, bude s nami. Je to príjemné prekvapenie. Bál som sa, že ich bude menej. Pred piatimi rokmi ich bolo asi 300. Všetci títo ľudia sú už staršieho veku. Budú to hlavní hostia. Nie politici, nie monarchovia, ani hlavy štátov, ale len oni. Budú mať hlavné prejavy a my všetci ako povojnová generácia ich budeme počúvať,“

uviedol riaditeľ Štátneho múzea Auschwitz – Birkenau  Piotr Cywiński.

Osvienčim je memento, nikdy viac…

Vyhladzovací tábor Auschwitz – Birkenau pri poľskom meste Osvienčim sa natrvalo stal symbolom holokaustu a ďalších zločinov, ktoré spáchalo hitlerovské Nemecko.

Najväčšia nacistická továreň na smrť vznikla na jar 1940. Pôvodný tábor bol určený pre poľských vojnových zajatcov. Zakrátko sa však začalo s jeho rozširovaním, ktoré pokračovalo až do augusta 1944.

Po vstupe Červenej armády na územie dnešného Poľska začali Nemci s postupnou likvidáciou a evakuáciou tábora. Vraždenie Židov napriek tomu pokračovalo až do novembra 1944. V rovnakom čase sa nacisti zbavili väčšiny väzňov, ktorí obsluhovali plynové komory a krematóriá.

Ostatných postupne evakuovali na otrocké práce do nemeckých priemyselných podnikov. Značnú pozornosť venovali nacisti zahladzovaniu stôp po svojich zločinoch. Odvážali majetok ulúpený deportovaným Židom, rozoberali drevené baraky, zasypávali jamy s popolom zo spálených tiel a ničili písomné záznamy.

Definitívny rozkaz na opustenie tábora bol vydaný 17. januára 1945. Asi 56 000 väzňov bolo vyhnaných do mesta Gliwice. Odtiaľ ich vo vlakoch odvážali do Buchanwaldu, Mauthausenu a ďalších koncentrákov. Počas týchto tzv. pochodov smrti bolo približne 15 000 väzňov zastrelených dozorcami alebo zomrelo v dôsledku chladu a vyčerpania.

Vraždenie väzňov a zahladzovanie stôp až do príchodu Červenej armády

V dňoch 20. a 26. januára 1945 vyhodili Nemci do povetria osvienčimské krematóriá a plynové komory. V táborovom komplexe pritom stále zostávalo vyše 8 000 väzňov. Väčšinou boli natoľko zúbožení, že ich nezaradili do transportov, zatiaľ čo zvyšným sa podarilo ukryť pred evakuáciou. Nachádzali sa medzi nimi aj deti a nemluvňatá, ktoré sa narodili v koncentráku.

Nacisti chceli všetkých zavraždiť, ale v dôsledku chaosu a dezercií strážnikov ich zabili asi 700. Preživší väzni dokázali v tejto situácii zorganizovať svojpomocnú zdravotnú starostlivosti a distribúciu oblečenia a potravín z otvorených skladov. Súčasne prichádzali do tábora ľudia z okolitých obcí. Niektorí preto, aby sa ujali opustených sirôt, ale väčšinou iba rabovali cennosti, ktoré Nemci nestihli odviezť.

Oslobodenie tábora

Okolo 15. hodiny v sobotu 27. januára 1945 vstúpili do komplexu Auschwitz – Birkenau prví sovietski vojaci, príslušníci 60. armády 1. ukrajinského frontu. Krátko po nich dorazili do tábora sovietske a poľské filmové štáby. Vďaka nim sa celý svet dozvedel úplnú pravdu o osvienčimskom pekle.

V roku 1947 sa zmiesta bývalého nacistického koncentračného tábora stalo múzeum, ktoré v roku 1979 zapísali na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Na návrh Izraela, USA, Ruska a Kanady vyhlásilo 1. novembra 2005 Valné zhromaždenie OSN 27. január za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.

Obete holokaustu 

Toto slovo pochádza z gréckeho slova „holo“, čo znamená celý a „kaustos“ – spáliť. Tento výraz sa najužšie spája s úmyselným pokusom nemeckých nacistov vyhladiť židovskú rasu v Európe v rokoch 1941 až 1945. Bol to pravdepodobne najšokujúcejší a najďalekosiahlejší čin tej doby.

Ústredným znakom zvrátenej filozofie nemeckého diktátora Adolfa Hitlera bol údajný boj medzi Nemeckom ako jediným štátom schopným zachrániť európsku civilizáciu a medzinárodným židovským sprisahaním, ktoré vraj rozvrátilo a ovládlo svet.  Antisemitizmus tých čias videl Židov ako parazitických kapitalistov a revolučných boľševikov. Hitler chápal Židov ako zlo, nezmieriteľných nepriateľov Nemecka, ktorých treba vyhnať z krajiny.

Adolf Hitler prevzal moc v januári 1933 a začal sa pomalý proces obmedzovania občianskych práv a hospodárskeho postavenia pol milióna Židov v Nemecku.  Tých  v rokoch 1933 – 1934 vyhadzovali zo štátnych úradov a z mnohých profesií, bojkotovali ich obchody a podniky. Tisícky Židov utieklo do zahraničia, do roku 1939 ich zostala v Nemecku menej ako polovica. V septembri 1935 neslávne známe norimberské zákony zbavovali Židov nemeckého občianstva, zakazovali sa manželstvá alebo pohlavné styky medzi nemeckými Židmi a etnickými Nemcami  „Árijcami“.

Najviac obetí holokaustu pochádzalo z radov Židov, ale boli nimi aj príslušníci niektorých slovanských národov a  Rómov. Terčom likvidácie sa stali taktiež homosexuáli, Svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov, ale aj sovietski vojnoví zajatci. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov bolo Židov.

Slovenský premiér Peter Pellegrini k odkazu holokaustu pre dnešok povedal:

„Ak sa hovorí o holokauste, nemožno spomínať len obete židovské, ale je potrebné hovoriť o všetkých ľuďoch, ktorí boli z rôznych titulov terčmi vyhladzovania a vraždenia. Spoločne musíme opäť vydať viac energie na to, aby sme vychovávali mladú generáciu a presvedčili ju o tom, že také ideológie ako fašistická sú neprijateľné a nemajú mať miesto v našom spoločenskom živote. Politickí lídri nielen Európy, ale aj iných častí sveta sa musia opäť prebudiť, pretože len pozerať sa na to môže dopadnúť rovnako, ako to bolo  pred II. svetovou vojnou, keď sa tiež ľudia len pozerali a nakoniec už bolo neskoro.“

Rómsky holokaust

Nacisti v roku 1942 zriadili špeciálny „Cigánsky koncentračný tábor“  v Auschwitz – Birkenau pri meste Osvienčim Táborovým lekárom tam bol smutne známy Josef Mengele, prezývaný ako anjel smrti. Ten robil na Rómoch, najmä na tehotných ženách, novorodencoch a dvojčatách svoje tzv. vedecké pokusy.

V tábore internovali asi 22 tisíc Rómov, pričom vyše 19 tisíc z nich zavraždili. V noci z 2. na 3. augusta 1944 nacisti najprv izolovali práceschopných mužov i ženy a deportovali ich do koncentračných táborov v Nemecku – Buchenwald a Ravensbrück.

V noci z 2. na 3. augusta 1944 “Cigánsky koncentračný tábor” Auschwitz  –  Birkenau ako súčasť vyhladzovacieho nacistického tábora zlikvidovali, keď predtým sa Rómovia postavili na odpor.

Do plynovej komory vtedy odviezli 2 897 Rómov vrátane žien, starcov a detí, ich telá spálili v jamách neďaleko krematória. Práve 2. august je Pamätným dňom rómskeho holokaustu. Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zahynulo v Európe 300 – 500 tisíc Rómov.

Holokaust na Slovensku

Vo vojnovom Slovenskom štáte od roku 1940 spolu so Židmi zbavili možnosti stať sa príslušníkmi brannej moci aj Rómov.

V roku 1941 na základe vyhlášky „o úprave niektorých pomerov Cigánov“ skupine olašských Rómov zakázali tradičné kočovanie. Komunity usadlých Rómov boli povinné odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo miestnych ciest a umiestniť ich oddelene od obce. Zároveň dostali zákaz cestovať hromadnou dopravou, do miest a obcí smeli vstupovať iba vo vyhradenom čase.

Do histórie Slovenska sa neslávne zapísal  9. september 1941 schválením tzv. Židovského kódexu. Išlo o vládne nariadenie o právnom postavení Židov, ktoré ich nekompromisne pripravilo nielen o základné občianske a ľudské práva, ale aj o majetok. Väčšina Židov tak bola odkázaná na pomoc od štátu, ktorý následne ich situáciu „riešil“ deportáciami.

Ľudácky režim sa snažil zbaviť Židov a tým aj sociálneho problému, ktorý sám vytvoril. K definitívnemu rozhodnutiu o deportáciách židovských občanov zo Slovenska na územie okupované Nemeckom prišlo na začiatku roku 1942. Prvý transport tisícky židovských žien vypravili z Popradu 25. marca 1942, v polovici apríla začali Slovensko opúšťať transporty, v ktorých už deportovali celé rodiny. Posledný transport odišiel 20. októbra 1942.

Nemecko súhlasilo s deportáciou slovenských Židov pod podmienkou, že slovenská vláda zaplatí za každého deportovaného poplatok vo výške 500 ríšskych mariek, čo sa aj stalo. Väčšina z celkového počtu 57 transportov smerovala do Lublinskej oblasti, 19 transportov do tábora v Osvienčime.

Celkovo bolo zo Slovenska v roku 1942 deportovaných takmer 58 tisíc Židov a túto vlnu deportácií prežilo iba niekoľko sto ľudí. Druhá vlna transportov bola v čase nemeckej okupácie Slovenska v réžii okupantov a týkala sa zhruba 13 tisíc ľudí. 

Transporty banskobystrických Židov začali v roku 1942

Pred rokom 1942 žilo v Banskej Bystrici 1 327 Židov. Ich odsun z mesta pod Urpínom a blízkeho okolia sa začal 24. marca 1942. Miestni gardisti a žandári odvliekli asi 80 mladých mužov do zberného tábora v Žiline a 27. marca ich deportovali do koncentračného tábora Majdanek pri Lubline v obsadenom Poľsku.

Dievčatá a mladé ženy sústredili 30. marca 1942 v židovskej škole, 83 dievčat odvliekli do zberného tábora v Poprade a 3. apríla 1942 ich deportovali do tábora smrti v Osvienčime. Asi 27 dievčatám a 15 mužom sa podarilo ukryť. Časť z nich prešla ilegálne do Maďarska.

Deportácie celých rodín sa začali koncom apríla 1942. V Banskej Bystrici sústredili niekoľko desiatok židovských rodín, najmä z okolia. Odvliekli ich do zberného tábora v Žiline a odtiaľ ich deportovali 29. apríla do Osvienčimu, kde bola väčšina z nich krátko po príchode zavraždená.

Majdanek, Sobibor, Osvienčim

Veľké zatýkanie Židov prebiehalo v Banskej Bystrici a na jej okolí 6. a 7. júna 1942. V týchto dňoch sústredili gardisti a žandári v židovskej škole stovky Židov z celého okresu a nasledujúci deň 9. júna ich zaradili do transportu, ktorý bol vypravený zo Zvolena do lublinskej oblasti vo východnom Poľsku. Práceschopných mužov deportovali do koncentračného tábora Majdanek, ženy, deti a starcov do tábora smrti Sobibor, kde ich zavraždili.

Ďalšia skupina Židov z okresu Banská Bystrica bola odvlečená 12. júna 1942 cez Žilinu do lublinskej oblasti a 31. júla 1942 niekoľko desiatok Židov do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Posledné skupiny Židov, ktorým odňali výnimky, boli odvlečené do tábora v Žiline v priebehu augusta 1942. Väčšina z nich bola deportovaná v septembri do Osvienčimu a tam usmrtená.

Z územia dnešného Slovenska odvliekli do tohto koncentračného tábora celkom 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa po oslobodení likvidačného tábora Osvienčim 27. januára 1945 Červenou armádou vrátilo len 348 osôb…

Z Banskej Bystrice odvliekli takmer 60 percent Židov 

V roku 1942 bolo z Banskej Bystrice deportovaných 56 % židovského obyvateľstva a z celého okresu približne 60 %. Banská Bystrica sa zaradila k mestám s najnižšou kvótou deportovaných na Slovensku. Hnuteľný majetok odvlečených Židov prešiel pod správu miestneho daňového úradu a bol rozpredaný na verejných dražbách.

Zaobchádzanie so Židmi počas sústreďovania a zaraďovania do transportov sa stretlo u časti obyvateľov mesta s nevôľou. Po prerušení deportácií koncom októbra 1942 bolo v banskobystrickom okrese 609 držiteľov výnimky. V samotnom meste evidovali okolo 400 židovských obyvateľov chránených výnimkami, medzi nimi 33 tzv. prezidentskou výnimkou.

Začiatkom roku 1944 registrovali v okrese 526 Židov chránených výnimkami, niekoľkí sa ukrývali v meste a na okolí. V máji 1944 sa zvýšil počet Židov o desiatky rodín vypovedaných z východného Slovenska a počas deportácií maďarských Židov aj o utečencov z Maďarska.

Slovenské národné povstanie 

Po vypuknutí SNP sa Banská Bystrica stala útočiskom pre tisícky Židov z rôznych častí Slovenska. V meste sa obnovila činnosť židovských krúžkov a spolkov. Židovská komunita a židovské charitatívne spolky pomáhali utečencom. Viacero Židov z Banskej Bystrice vstúpilo počas SNP do povstaleckej armády a partizánskych jednotiek. Mnohí z nich padli v bojoch.

V septembri 1944 pristála v Banskej Bystrici štvorčlenná skupina parašutistov z Palestíny vedená Chavivou Reikovou, odchovankyňou miestnej pobočky hnutia Hašomer Hacair. Chaviva Reik zintenzívnila sociálnu činnosť medzi utečencami a organizovala židovskú mládež na boj proti postupujúcemu nemeckému vojsku.

Ona a jej traja spolubojovníci boli po potlačení SNP zavraždení pri Kremničke a pochovaní v masovom hrobe. Vlani v areáli Múzea SNP Bystričania pomenovali po svojej hrdinskej čestnej občianke romantickú záhradu a odhalili jej pamätník, ktorého autorom je akademický sochár Péter Gáspár.

Koncom októbra 1944 pred obsadením mesta nacistami opustili Židia Banskú Bystricu a uchýlili sa do okolitých obcí a hôr. Krátko potom však časť z nich nemecká bezpečnostná služba a slovenskí gardisti zaistili, mučili, zavraždili a pochovali v masových hroboch.

Mnoho Židov sa ukrylo v odľahlých obciach, lesoch, v bunkroch a prežilo za pomoci miestneho obyvateľstva. Viac ako sto slovenským obyvateľom Banskej Bystrice a okolia udelila izraelská vláda za záchranu Židov titul Spravodlivý medzi národmi.

Po vojne sa iba časť Židov vrátila

Po oslobodení mesta 25.marca 1945 sa do Banskej Bystrice vrátili stovky preživších. Len malá časť z nich boli pôvodnými obyvateľmi mesta. V prvých povojnových mesiacoch odhalili na okolí Banskej Bystrice viacero masových hrobov.

V najväčšom z nich pri obci Kremnička sa našlo 747 obetí, väčšinou Židov. Židovská komunita zásluhou rabína Dr. Arona Schönfelda, ktorý sa zachránil za pomoci slovenských spoluobčanov, potom obnovila svoju činnosť.