Katarína Vrábelová je so svojou Euphoriou BMW v Sudáne. Zamýšľa sa nielen nad africkým svetom okolo nej, ale aj nad sebou a svojím životom…

O živote a smrti

Ľudia si myslia, že život majú rukách. Že smrť má kosu a zvoní aspoň tri týždne dopredu, aby sme si mohli užiť posledné dúšky rannej kávy. So všetkými sa rozlúčili, poďakovali za všetky tie krásne dni a odleteli tam, kde veríme, že patríme. Aj keď to chodí trochu inak.

Sudánsky vzduch, pokora a život, ktorý sa žije na hraniciach tohto štátu, robí ťažké časy mojej mysli. Asi najťažšie v živote sú konfrontácie celoživotných úvah. Veci, v ktoré človek verí, sa rozplynuli. Dni a Ramadán plynú, vlasy na mojej oholenej polke hlavy rastú a občas, keď sa po troch dňoch pozriem do zrkadla, zdá sa mi, že sa mi mení aj farba očí.

Asi ako ten náladový prsteň, ktorý som si kedysi kúpila v zoologickej. Boh zamiešal karty a ja nie som schopná čítať, čo sa deje a čo bude diať. Zavreté dvere starého života sa podchvíľou otvoria a položia ma na kolená. Ťažká rozprava: „Kto sme a kým chceme byť?“

Cesta späť je jediná istá, snažím sa dýchať zhlboka, dookola si prehrávam kroky posledného mesiaca, dvoch, troch, pol roka, roka a potom niekde v diaľke sa na chvíľu strácam ešte ďalej. S vystrašenými očami sa opäť nadýchnem, zapálim si cigaretu, odkopnem kameň alebo zabijem komára a idem zasa späť v čase.

Uzatvára sa kruh. Na cestu som vyrazila s vlastnými tisíc osemsto eurami, s osemtisíc požičanými eurami na carnet a pocitom, že som sa rozlúčila so svojou najobľúbenejšou kaviarňou na Jarkovej ulici. Ak si ťukáte na hlavu a nazývate to hlúposťou, šialenstvom či naivitou, je to vlastne jedno.

Čo si myslia o mne niektorí ľudia a aká som

Bola som tichá súčasť všetkých tých primitívnych debát a diskusií. Čítala som o sebe, ako mi je ľahko, keď do mňa sponzori, partneri a všetci ľudia natlačili peniaze. Ako sa mi ľahko cestuje so stotisíc eurami. Stála som ticho a nechala som všetkých užívať si ich ilúziu o mojom svete. A tak presne neviem, ako sa dá dostať do Kapského mesta s 300 eurami. Poviem vám, ak sa to dá šetrením. Zabíjate čas, aby ste v arabských čísliciach zistili, ktorá voda je lacnejšia, bartrujete benzín za úsmev a fotky, prespávate po cudzincoch, v stanoch, pod motorkou, v hoteloch so zvieratkami a nesťažujete sa na nič. Veď ako by ste mohli?

Ale peniazom za poplatky, trajekty, víza, evidenčné tabuľky a poistenia sa nevyhnete. Štyristo eur fuč za dva dni a modlenie, aby som vôbec uvidela motorku, ktorú som naložila na pofidérnu loď, ktorá, ako sa ukázalo, meškala niekoľko dní.

Verila som všetkým, ktorých logá utieram od prachu, nie nálepkám. Tým očiam, ktoré sa dušovali, verila som podpisu na papieri, ktorý plním do bodky. Naháňam internet a nechávam svoj laptop cez noc nahrávať videá, ktoré každý človek, čo má zdravý rozum, prináša až po návrate. Preto sa dozvedáte až po funuse, že niekto bol na ceste okolo sveta. Nie som dokonalá, som len človek, ktorému dáva dobrý pocit, že to, čo robím, robím najlepšie ako viem, vzhľadom na podmienky okolo mňa.

Tešiacich sa ľudí je stále viac, odpisovania na emaily do celého sveta ohľadom víz, prechodov, faktov a kontaktov. Všetko už mám skopírované a pripravené na odoslanie, aby som nemusela písať to isté dokola. Africká agentúra s mobilnou kanceláriou, ktorú tvorí moje Lenovo a zažité skúsenosti z tých pár krajín, ktoré mám už za sebou.

A čo si o mne myslí bulvár

A potom raz za čas kliknem na link o tej odvážnej dievčine. Nikdy neviem, či sa hovorí o mne, nemám totiž v mene mäkké „ľ“, ale to nie je v nadpise bulvárov či na fórach dôležité. Hlavne že ste prežili púštnu búrku a vydali sa. Snažila som sa žiť tak, aby ľudia nemali dôvod nemať ma radi. Ale to sa zmení, akonáhle vystúpite z radu a všetky supy uvidia, že kráčate púšťou s litrom vody v rukách. Každý čaká na ten svoj čas. Ten plynie a vy stále žijete.

Nie je to vašou dokonalosťou či chytráctvom, ani vašou odvahou. Jediný, kto to všetko plánuje, je ten hore. Keď sedíte na kameni, dopijete posledný dúšok, unavená mávate rukou nad sebou, aby ste odplašili všetok ten kŕdeľ a zrazu sa objaví človek, ktorý vám dá napiť. Vy sa pokloníte k zemi a idete ďalej s ešte silnejšou vierou.

Pred príchodom do Egypta som sa najviac bála tmy a zlomeného srdca (aké sebecké).

Nikdy som nikomu nedala šancu zlomiť ho, to sú tie európske línie vzťahov.

Nikto si to nezaslúžil, hoci všetci dostali rovnakú šancu. Ale načo niekoho púšťať do zámku, keď vidíte, že ktosi už vykáša vašu záhradu pred ním. Bola som fajn. Bezpodmienečnú lásku mi občas dávala viac moja nemecká doga, ako muži v mojich vzťahoch. Sex, ktorý zvykneme nazývať milovaním, keď sa držíme s niekým za ruku. Áno, tak krásne vieme klamať sami seba…

Tí všetci, ktorí majú čestné miesto v mojom živote za to, kým sú, tí ho mali a budú mať vždy. Myslela som si to, kým som neotvorila dvere domov na šiestom Alexandrijskom poschodí. Posledný telefonát o pol jedenástej v akcii troch flešov, ktoré mi prebehli v hlave, sediac na kraji postele v cudzom byte. „Si iná, čo sa deje?”

O láske a fatamorgáne

Odpovedala som si z hĺbky svojho srdca. Vážila som si ho ako človeka, s ktorým som strávila pol roka svojho života. Zrazu vidíte iný rozmer toho všetkého, čo sa dialo, kde ste dávali energiu, ktorá ostávala neprevzatá ako nikdy neprečítané listy. Opakovala som iba to, čo som naozaj vedela: „Neviem, ja neviem, čo sa deje, ale niečo sa udeje.” Po dvoch dňoch som už nebola schopná odpovedať na telefonát plný výčitiek a strachu zo straty. Je to ten prípad, kedy si začnete vážiť, čo ste mali, ale už je neskoro. Lebo tomu druhému Boh vzal ten hrnček lásky, ktorý bol pre Vás…

To, čo sa odohralo dni a týždne potom, je na kapitolu knihy, ktorá bude vytlačená v pár kusoch pre tých, ktorí dokážu pochopiť. Pre ostatných to ostane navždy pobláznenie, šibnutosť a nerozvážnosť v podobe moslimského manželstva s horkou krvou. Ale na tých mi úprimne nezáleží.

Veční hľadači sú ochotní riskovať život, žiť rýchlo, padať dlho a pomaly. Trpieť smädom, hladom, tí všetci, ktorí sú pripravení obetovať čokoľvek, aby našli ďalšiu puzzle svojho života. Jediné na čo nie sú pripravení je, že nájdu, čo hľadali. Najťažšia noc môjho života. Očí ma pálili, žalúdok na vode, srdce v kŕči a krásne krutá tma v živote. Nemôžete sa tváriť, že niečo hľadáte, keď ste to už našli. A keď ste už niečo našli, nemôžete to nechať ležať na zemi.

A tak som sa zasa raz rozhodla prečurať život, skúsiť sedieť na dvoch stoličkách. Ale šmýka sa mi zadok, stoličky sa rozchádzajú a pod vami nie je tretia. Keď si jednu nevyberiete včas, skončite na zemi s oboma stoličkami po stranách ako hlupák.

To, čo som hľadala, som našla v inom svete pravidiel, kam nepatrím. Robím prešľapy, ktoré nie sú za iných okolností akceptovateľné. S človekom, ktorého milujem, sa nerozprávam rodným jazykom, preto vyjadriť sám seba nie je vždy jednoduché.

Rozdiely v kultúre a živote sú občas na opačných póloch a jediné, čo máte spoločné, je srdce. Občas nám zostáva nasledovať neistú fatamorgánu, ktorá predsa musí niekam viesť…