S pribúdajúcimi hodinami sa stále viac do ľudského vedomia dostáva tá jedinečná, neopakovateľná, čarovná atmosféra Vianoc. Čas vianočný prichádza so zimou, ktorá povedané so spisovateľom Andrejom Chudobom „… je spojencom zrobených rúk, spojencom človekovej ustatej duše. Ona je pramatkou jeho estetiky, je jeho čítanka…“

Slnko na svojej kratšej dennej túre je síce akoby vzdialené od človeka, ale životodarným teplom sa stáva človek, ktorý v čase vianočnom je najbližšie k človeku.

Ľudské vnútro meniace svoju akustiku je odrazu vnímavejšie ku všetkému ľudskému a rozpamätúva sa na najrozličnejšie tóny – slová lásky, slová múdre, slávnostné, ale aj trpké svojich blízkych – matky, otca, starých rodičov…

Hlasy pripomínajú najmä stredným a starším generáciám ten neopakovateľne čarovný Čas, keď otec zapaľoval sviecu, chlebom a modlitbou požehnával  sviatočnú chvíľu a vonku skrehnutí koledníci spievali do hviezdneho neba „… že hory svitali, kukučky kukali na salaši, na salaši“.. Čas vianočný sa pre tieto generácie stáva cez aj takéto spomienky návratom k prameňom svojho žitia.

V novej tajomnej atmosfére vianočného ticha v kruhu svojich najbližších zo spomínaných žriediel čerpajú potom novú silu, energiu, pričom spomienky na detstvo predstavujú aj vybavovanie si dávnych ilúzií, keď svet sa zdal byť krajším.

Prichádzajúci vianočný čas je pre tieto generácie vzácnym obdobím, keď svojim deťom, vnúčencom môžu na snehových vločkách prichádzajúcu krásu vo vzájomnej generačnej náruči vyčariť ako novú poéziu Vianoc, v ktorej bude dominovať tá večná nádej jagavej hviezdy z Betlehema.

Veď tajomstvo rozkrojeného jabĺčka, vylúpnutého orieška zo škrupinky, darčeka pod neopakovateľnou vôňou ihličia má neustále v sebe energiu večnej lásky, porozumenia, dobra a pokoja v duši. V takomto duchu sa ľudské vnútro opäť otvára. Nie však pre lacný sentiment, ale pre prijímanie sveta a života v ňom takého, akým je.

Povedané s básnikom Milanom Rúfusom „….bez takéhoto, skoro by som povedal hrdinského, keby sa mi to slovo tak nepriečilo, teda bez takéhoto postoja by sa naša vianočná rozcitlivenosť ľahko mohla stať lacným partiovým tovarom“.

Čas vianočný je priestorom pre človečenské Slovo bez pátosu, sentimentu…, ale s úprimnou snahou hovoriť aj v tichu sviatočnej chvíle a zároveň počúvať slová ako obyčajnú ľudskú výpoveď po rozprávkovej túžbe vzájomného porozumenia. Veď práve v čase vianočnom má aj Slovo inú chuť a vôňu, lebo je napustené vľúdnejšou láskou ku svojmu blížnemu.

Prostredníctvom neho sa sebe klaniame a ďakujeme za to, že sme jeden druhému tým najvzácnejším Darom, ktorým sa obdarúvame, alebo mali by sme sa obdarúvať nielen na Vianoce, ale počas celého roka. Na slávnostne prestretom stole tak popri hojnosti do sýtosti, nech svoje miesto má aj vľúdne, pokojné, prívetivé, láskavé

Slovo slovenské, ktorého vyslovením rozdávame i prijímame rovnako vodu ako aj chlieb. Nech čas vianočný je návratom k Slovu, ktoré bolo na počiatku, Slovu, ktoré treba vyberať ako drahokamy, lebo Slovo, povedané s básnikom Miroslavom Válkom je rovnako „zamatom i mečom, preto nevhodný dotyk nech ho nepokazí…“

Čas vianočný posmeľuje každého k zostupu do seba, nabáda k úvahám, poskytuje priestor na zamyslenie sa nad ľudskou existenciou, jej zmyslom, nad tým, čo má skutočný zmysel a nie pomyselný. Je to Čas tichého stretnutia so Slovom modlitby Človeka o Človekovi s Človekom.

Vážení/é Banskobystričania/Banskobystričanky, krásny, pokojný, sviatočný a štedrý ČAS VIANOČNÝ.

Vianočná cesta

Z tichého dychu maštaľky

Betlehemská hviezda

svieti do tajomstva

zvončekov

vo vetvičkách prostých snov.

Cinkajú do ľudských krokov

na ich ceste k ŽIVOTU…,

ktorý je darom

pre tých

čo sa k nemu

pre…

Rozhovor v Tichej noci

V sklenených tabuliach

cez priesvitné vzory

malé Ticho bez krídel

presýpa Čas…

do otvorených náručí.

Neprosí, nežaluje,

„len“ vo hviezde Východu

prináša svit nového zrodu…

… a v spínajúcich ručičkách

odbíja rozhovor Človeka s…

v modlitbe Tichej noci…