„Sólo“ Osvalda Zahradníka pod Urpínom

KULTÚRA
1 /

osvald zahradnik2

Jeden z popredných slovenských dramatikov OSVALD ZAHRADNÍK (*16. 11. 1932 Veľký Bočkov na Zakarpatskej Ukrajine v prvej Česko-slovenskej republike, v súčasnosti Ukrajina), neprávom po roku 1989 odsunutý niekam do kúta, dňa 16. augusta tohto roku odišiel do večnosti v Bratislave vo veku 84 rokov.

Zabudnutý a znovuobjavený Osvald Zahradník

V nových spoločensko-politických a kultúrnych podmienkach (po „Nežnej“ alebo „Zamatovej“ revolúcii) stratili slovenské divadlá záujem uvádzať na svojich scénach divadelné hry niektorých dramatikov, ktorých jadro tvorivej dramatickej práce sa uskutočnilo v priebehu 70. a 80. rokov 20. storočia.

Medzi nich v uvedenom čase normalizácie spoločenských pomerov po Auguste 1968 patrili hry napríklad Jána Soloviča (1934) a Osvalda Zahradníka, ktoré sa hrali nielen na domácich scénach, ale aj na popredných zahraničných „doskách ktoré znamenajú svet“. Napríklad Zahradníkov divadelný debut Sólo pre bicie (hodiny) (1972) po úspechu v Slovenskom národnom divadle nastúpil víťaznú cestu nielen po česko-slovenských (Prešov, Košice, Zvolen, Ostrava, Praha), ale aj zahraničných scénach (vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike, Juhoslávii a Sovietskom zväze, Bulharsku, Rumunsku, ale i vo Fínsku a Taliansku).

Niektoré hry Osvalda Zahradníka sa dodnes objavujú na svetovo významnej scéne moskovského MCHAT-u divadla. Pritom Zahradníkove dramatické diela vôbec nepresadzovali vtedajšie ideologické schémy, ale uskutočňovali cesty do hlbín tajomstiev človeka. Už psychologická dráma „Sólo… je nadčasová hra, ktorá sa zameriava na ľudí, ktorí sa kvôli svojmu veku ocitnú mimo spoločnosť a chcú dôstojne dožiť svoj život.

Vymykala sa bežnej dráme, ktorá sa v tých časoch písala a hrala, keďže sa zameral na všeľudské problémy a nie na typicky socialisticky a spoločensky angažované témy. V hre namiesto smelých plánov budovateľov komunizmu zobrazil ľudí na konci životnej púte, ktorí už nevideli žiadnu perspektívu, v realite všedných dní nenachádzali miesto, a preto žili minulosti, spomienkam. V centre drámy nie sú konkrétne činy, skôr ich dôsledky, a preto sa v nej často ozývajú iba pocity, dotyky, hoci majú reálny podklad i zacielenie. Podľa jeho osobného vyjadrenia podnet k napísaniu tejto divadelnej hry našiel v banskobystrickom domove dôchodcov.

Ťažké časy normalizácie

Nevedno, čo spôsobilo, že dramaturgie slovenských divadiel odmietli uvádzať Zahradníkove hry, a to aj napriek ich nadčasovosti. Žiaľ, aj po roku 1989 v tvoriacich sa demokratických podmienkach dochádzalo k nezdravým praktikám, kedy umelecká hodnota vytvorených diel sa u niektorých spisovateľských osobností potlačila do úzadia a na povrch sa dostávali naozaj „povrchne“ vnímané ich účinkovania v niektorých funkciách v časoch normalizácie.

Pravdepodobne tento osud postihol aj Osvalda Zahradníka, ktorý v priebehu 70. rokov zastával aj funkciu vedúceho divadelného oddelenia Ministerstva kultúry SSR (1973 ─ 1976) a šéfa činohry Slovenského národného divadla (1976 ─ 1979) a v osemdesiatych rokoch sa stal najprv vedúcim ideovo-tvorivého odboru Zväzu slovenských dramatických umelcov (1979 ─ 1987) a potom bol jeho predsedom (1987 ─ 1990). Na druhej strane je potrebné uviesť, že nikto nespochybňoval uvedené Zahradníkovo účinkovanie vo funkciách.

Dnes už môžeme len konštatovať, že pravdepodobne súhra viacerých okolností spôsobila, že za ostatných takmer tridsať rokov došlo v slovenskom „kultúrnom“ prostredí k takmer úplnému zabudnutiu na túto výraznú osobnosť slovenskej dramatickej literatúry.

Pôsobenie v Banskej Bystrici

Pri súčasnej smutnej udalosti odchodu tohto dramatika do „divadelných nebies“ si priblížme jeho tvorivé začiatky, ktoré sú späté s jeho životnými osudmi v meste pod Urpínom v 60. rokoch 20. storočia. Práve bystrické rozhlasové zvony rozozvučali v ňom neskoršie úspešného divadelného dramatika k sólam svojich textov na doskách, ktoré znamenajú svet.

Po počiatočných prozaických pokusoch uverejnených vo viacerých slovenských, ale i českých denníkoch a časopisoch sa v druhej polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia rozhodol ukotviť svoje spisovateľské ambície na všeobecne menej obľúbenej dramatickej kotve. Prístavom, v ktorom túto kotvu uvoľnil pre plavbu do vôd dramatickej spisby bolo rozhlasové štúdio Česko-slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici, kde si osvojil požiadavky kladené na rozhlasovú hru ako svojrázny literárno-dramatický útvar.

Bolo to v čase, keď sa kvantitatívne, ale i kvalitatívne rozrástlo autorské zázemie a rozhlasová hra získala vedúce postavenie v oblasti dramatickej literatúry. Zahradníkov tvorivý dramatický rozlet urýchlila hlavne skutočnosť, že sa od roku 1961 intenzívne venoval práci režiséra rozhlasových hier. V banskobystrickom štúdiu strávil desať rozhlasových rokov vyznačujúcich sa tvorivým hľadaním a objavovaním.

Na prahu svojej tridsiatky vstúpil na preňho posvätnú banskobystrickú pôdu v desaťročí (60. roky 20. storočia) poznačenom celospoločensky reformátorskými snahami, predovšetkým umelecky orientovaných intelektuálov. Z humanistických pozícií so snahou o avantgardné myslenie kritizovali vtedajší spoločenský systém. Ich smerovanie k humanizmu označil básnik Mikuláš Kováč výstižne „poľudštením ideí“.

Tomuto vznešenému cieľu zasvätili tvorivé sily mladí intelektuáli – literáti, ktorí sa zhodou viacerých súhrou osudu ocitli v meste pod Urpínom. K rozkvetu ich tvorivého potenciálu napomohli i kultúrne inštitúcie, ako v roku 1960 vzniknuté Stredoslovenské vydavateľstvo, už existujúce Krajové štúdio Česko-slovenského rozhlasu, regionálny denník Smer, ale i spoločenskovedné pracoviská na Pedagogickom inštitúte, neskoršie Pedagogickej fakulte (od roku 1964).

K tomu je potrebné pridať Krajské bábkové divadlo, ale aj novozaloženú Operu Divadla Jozefa Gregora Tajovského. V týchto inštitúciách sa v uvedenom čase stále viac presadzovali mladí ambiciózni pracovníci: Mikuláš Kováč, Pavel Hrúz, Zlata Solivajsová, Viliam Marčok, Jozef Mokoš, Pavel Sobota, Peter Kováčik, Ivan Plintovič, Zdenko Kasáč a doslova celá plejáda ľudí, z ktorých niektorí vyrástli v neskoršom období na výrazné osobnosti slovenskej kultúry.

Medzi nimi zaujal pevné miesto i Osvald Zahradník, pre ktorého príchod do Banskej Bystrice znamenal druhý vstup do mesta, o pôsobení v ktorom koluje v povedomí ľudí známy výrok „za živa v Bystrici, po smrti v nebi“. Osvald Zahradník na jednej besede na pôde Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici k tomu ešte dodal iný tradujúci sa názor, že v „Bystrici nikto nie je múdry“. V tomto meste prežil detské roky a vychodil tu ľudovú školu a štyri nižšie triedy gymnázia.

Cesta životom

Potom si so svojím životom zaexperimentoval, ale pre pozíciu neskoršieho úspešného dramatika to malo svoje opodstatnenie. Aj napriek istej nevôli matky sa rozhodol odísť do Svitu za „baťovho mladého muža“, kde sa v trojročnom učebnom odbore vyučil za elektrotechnika. Potom absolvoval desaťmesačný prípravný kurz ukončený maturitnou skúškou v malebnom mestečku Polička na rozhraní Moravy a Čiech.

Týmto „šnelkurzom“ si otvoril cestu k ďalšiemu vzdelávaniu, konkrétne rozhodol sa pre štúdium filozofie a psychológie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1952 – 1957). Hlbšie ponorenie do problematiky filozofie a psychológie sa neskoršie prejavilo napríklad v presadzovaní myšlienky, aby rozhlasový režisér bol, viac ako kedykoľvek predtým, aj filozofom a psychológom. Tiež i v námetoch jeho rozhlasových hier, ktoré svojím často filozofickým zameraním kládli veľké nároky na poslucháčsku vnímavosť.

Dramatická tvorba

Arzenál skúseností, poznatkov a zážitkov nazbieraných do Zahradníkových „Kristových rokov“ dostal zelenú pre dramatickú fantáziu práve v banskobystrickom rozhlasovom prostredí umocnenom kultúrnou atmosférou mesta. Praktická režisérska činnosť mu vytvorila živnú pôdu pre neskoršiu realizáciu vlastných rozhlasových hier. Do autorského debutu režíroval okolo dvadsať hier domácich, ale najmä svetových autorov. Umožnilo mu to dôverne poznať situáciu v rozhlasovej dramatickej tvorbe šesťdesiatych rokov.

Kým odznel jeho dramatický debut, na umeleckom konte ako režisér mal niekoľko pozoruhodných réžií, ktorým sa dostalo i celoštátneho ocenenia. Spomeňme aspoň réžiu rozhlasovej dramatizácie novely francúzskej spisovateľky Margerity Durasovej Moderato cantabile, náročnú realizáciu pôvodnej rozhlasovej hry Emila Kočiša Komín a réžia rozhlasovej hry Jána Soloviča Rekomando.

Prax v rozhlase bola nesmierne cenná aj z hľadiska prístupu k slovu. Naučil sa nielen ho vážiť si, ale aj vážiť, uvedomiť si jeho naozajstné možnosti. Dennodenné stretávanie so slovom ho priviedlo k profesionálnemu vnímaniu a rozlišovaniu. Nepriamo mu to umožnil i dramaturgický výber. V tom čase banskobystrickému štúdiu ostali na realizáciu hry, ktoré neboli akoby vhodné pre „centrálny rozhlas“ v Bratislave. Rozhlasové texty umelecky nižšej kvality sa pre mladého režiséra stali akýmsi „pokusným králikom“ pre prácu s dramatickým textom.

Začal ich upravovať, „škrtať“, aby neobsahovali krkolomné štylizácie a jednoducho to išlo hercom „do úst“. Usiloval sa o text, ktorý má dynamiku, rytmus, lepšiu údernosť, pointu a pod. Tvorivým upravovaním začal znenazdajky robiť aj dramaturga, čo mu občas spôsobilo i nepríjemnosti. Robil to však s entuziazmom, a pritom pochopil hodnotu vnútorného obsahu slova, jeho faktickú informatívnosť i básnickú viacznačnosť. Napokon neskoršie kritiky hodnotiace jeho hry sa vo svojich rozličných hodnoteniach zhodli na výbornom rozpracovaní dialógu, čo bola jedinečná zásluha rozhlasu.

Objavenie hry

Po vyskúšaní síl v komerčných hrách prišiel moment pre „objavenie“ hry, ktorá ho definitívne zlákala možnosťou zvláštneho realizačného prístupu. Takým medzníkom bola hra srbochorvátskeho autora Josipa Kulidžica „Podenky“. Okrem osobného prínosu dala základ trvalej spolupráci s hercami činohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, s ktorými naštudoval pre ich kvality väčšinu hier. Zahradníkova režijná koncepcia uplatňovala totiž požiadavky dramatického textu do dôsledkov aj výberom hereckých predstaviteľov, lebo nie každý herec bol schopný zvládnuť postavu len pomocou „hlasu“.

Permanentné pracovné kontakty rozvinul aj so zvukovým technikom Vladimírom Lehoťanom. Poslucháč odkázaný len na slovo môže zostať dezorientovaný najmä v zaľudnených hrách, lebo odpadajú zrakové vnemy. A vtedy nastupuje dobrý zvukár, ktorý dokresľuje atmosféru hry. Úzkou spoluprácou s literárnym redaktorom Petrom Kováčikom (neskoršie tiež úspešným dramatikom) vytvoril produkčnú skupinu označovanú ostatnými familiárne „KOZA“ (boli to začiatočné slabiky priezvisk Kováčik a Zahradník).

Veľké skúsenosti získal aj využívaním hudby, najmä pri realizovaní množstva literárnych pásiem, kedy tzv. „výbermi“ dostával „do ucha“ veľa muziky. Tu niekde je jeho „postgraduál“ k majstrovskému využívaniu hudby, ale možno i korene názvov mnohých divadelných hier – Sólo pre bicie (hodiny) (insc. i kn. 1972), Sonatína pre páva (insc. 1976, kn. 1975). Celkove sa režijne podpísal pod tridsať rozhlasových hier, ktorými podstatnou mierou prispel k formovaniu modernej slovenskej rozhlasovej réžie.

Rozhlasové slovo

Neustálym získavaním nových skúseností v práci s rozhlasovým slovom dospel k rozhodnutiu, že dramatickou prvotinou bude rozhlasová hra. V Banskej Bystrici napísal a odvysielal šesť rozhlasových hier, ktoré z časového hľadiska predstavujú prvé obdobie jeho tvorby (1968 – 1971). Zahradníkove hry sú citlivými sondami do ľudských vzťahov. Zaujíma ho vnútorný život jednotlivca vytváraný vplyvom reálneho sveta. Usiluje sa preniknúť do osudov obyčajných ľudí v konkrétnom prostredí. Spoločnou črtou väčšiny hier je komornosť v obsadení postáv, ale i v námetoch.

Debutoval hrou Sviatosť naivity z roku 1968, čím sa úspešne zaradil medzi začínajúcich autorov (Ján Solovič, Peter Sever, Nataša Tanská, Ernest Štric, Ján Johanides, Emil Kočiš, Peter Jaroš), ktorí sa snažili svojou tvorbou prispieť k pôvodnej slovenskej dramatike v druhej polovici 60. rokov. Táto lyricko-psychologická rozhlasová hra je citlivou sondou do partnerských vzťahov. V komorne ladenom príbehu sa pri náhodnom stretnutí bývalí manželia zamýšľajú nad príčinami niekdajšieho rozchodu.

V druhej rozhlasovej hre Šok tragické osudy človeka si všíma na pozadí závažných spoločensko-politických skutočností, akými boli rehabilitácie a návraty nespravodlivo odsúdených do reálneho života. V dramatickom príbehu jednoznačne poukázal, že skrivodlivosti minulosti nemožno vyriešiť jednorazovým gestom ospravedlnenia sa za chyby a omyly.

V ďalšej hre Návrat (1970) siaha tematicky do čias Slovenského národného povstania. Na postave ženskej hrdinky Evy Horeckej zachytil osudy človeka, ktorý so stratou najbližšieho v Povstaní sa vyrovnáva v súčasnosti. Konfrontuje tak človeka často nepochopeného dneškom, ktorého korene siahajú do minulosti.

Trocha z iného súdka autorovej poetiky je štvrtá rozhlasová hra Vidina (1970). Je to filozofická hra o ťažko realizovaných snoch vo svete násilia. Vyskúšal si i menej rozhlasovo využívaný žáner – rozhlasovú detektivku – v dvoch hrách Vražda vo Fermiho ústave (1970) a Portrét neznámej (1971), ktoré aj režíroval so zvolenskými hercami.

Rozhlasová hra sa pre Zahradníkov umelecký profil stala nepochybne určujúcou, lebo mu umožnila neskoršie v divadelných hrách lepšie odhaľovať podstatu spoločenských i ľudských procesov a hľadať zmysel v súvislostiach. Od roku 1972 pracoval ako externý režisér v Česko-slovenskom rozhlase v Bratislave, kde úspešne uviedol ďalších desať rozhlasových drám. Ako rozhlasový autor sa na istý čas odmlčal, lebo rozhlasové skúsenosti získané v Banskej Bystrici sa rozhodol uplatniť v divadelnej dráme.

Posledná hra

Na záver pripomeňme, že Zahradníkovu pôvodnú rozhlasovú hru Rozlúčka (hra bola prihlásená do súťaže Festival rozhlasovej tvorby 2007 v kategórii Pôvodná rozhlasová hra) uviedli v banskobystrickej premiére ako jednoaktovku v júni 2008 (na slovenskej scéne sa premiéra tejto drámy objavila po 19 rokoch). Za osobnej účasti Osvalda Zahradníka sa uskutočnila v štúdiu D44 (v priestoroch Štátnej vedeckej knižnice) pod režisérskou taktovkou Matúša Oľhu v hereckom obsadení Evy Večerovej (Nora), Slávky Fulíkovej (Eva) a Matúša Oľhu (Ivan).

Zahradník v čiernej komédii v jemných náznakoch humoru a irónie rozohráva bizarnú situáciu pietnej rozlúčky s milovaným oteckom a manželom, ktorý sa neštítil v nevhodnej chvíli odobrať sa na druhý svet. Táto drobná nedokonalosť v správnom načasovaní nebožtíkovho odchodu, aby sa dal patrične zužitkovať, je pre jeho najbližších, dcéru a manželku, zdrojom ich vnútorného i vzájomného konfliktu, kedy sa musia s nenáležitou situáciou dajako vysporiadať.

Dominujú skrytá krutosť, sebeckosť, vypočítavosť, pokrytectvo, ale i vzájomná ľahostajnosť k sebe samým, k sebe navzájom a k blížnemu za jeho života i po smrti. Zahradníkov úškrn je krutou grimasou spoza čarovného zrkadielka všadeprítomnej pretvárky a sebaklamu.

Autor: Doc. PaedDr. Július Lomenčík, Foto: archív