Festival zameraný na participatívne divadlo a rozvoj publika – Edufest, pokračoval v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) v Banskej Bystrici aj počas novembra 2023. Jeho podtitul, Rastieme s divadlom 3, chcel tentoraz otvoriť dvere dospievajúcej generácii vo veku od 12 do 18 rokov, vrátane ich učiteľov a učiteliek či aj rodičov. Počas novembrového Edufestu sa ako aj v minulom mesiaci, zrealizovali štyri zážitkovo-vzdelávacie workshopy.

V prvý festivalový deň viedla rodovo citlivý workshop Búranie rodových stereotypov ako cesta k nediskriminácii na Gymnáziu Andreja Sládkoviča Katarína Minarovičová -vysokoškolská pedagogička Katedry etickej a občianskej výchovy Univerzity Komenského v Bratislave a zároveň členka nezávislého feministického združenia EsFem.

Cieľom workshopu bolo na základe objasnenia kontextových informácií o rodových stereotypoch vytvoriť „rodový plagát“ z výstrižkov rôznych novín za účelom uvedomenia si vlastných predsudkov a o „tradičnej“ ženskosti, mužskosti alebo aj rodine.

Z Edufestu v BDNR Banská Bystrica

Popoludní sa pokračovalo seminárom a workshopom Vyučovanie angličtiny prostredníctvom vzdelávania divadlom v Divadelnej sále BDnR s vysokoškolskou pedagogičkou Education & Teacher Training na britskej University of Bolton – Danielou Bačovou. Zámerom bolo dokázať, že aj cudzie jazyky sú otvorené divadelným metódam a technikám.

Počas nasledujúceho festivalového dňa sa uskutočnili ďalšie dva workshopy. Kurátor, výskumník a lektor pražského Centra súčasného umenia DOX v Prahe – Michal Kučerák, viedol dialóg so staršími žiačkami a žiakmi Základnej školy Slobodného slovenského vysielača na aktuálnu tému Digitálnu budúcnosť.

Tento rozhovor približuje odborné i tvorivé východiská poslednej lektorky novembrového Edufestu. Sandra Polovková je riaditeľkou organizácie Post Bellum, ktorá sa zameriava na reflektovanie histórie 20. storočia pre širokú verejnosť, vrátane mládeže, kreatívnym spôsobom. A to dokumentovania, vzdelávania a rozprávania sa.

Polovková viedla spolu s kolegom Slavomírom Hlásnym seminár a workshop s kontroverzným názvom Sloboda nie je happy end! Zámerom nebolo sa len oboznámiť s konkrétnymi historickými udalosťami 20. storočia, vrátane príbehu silnej židovskej ženy, ale ich aj zažiť prostredníctvom hry, teda vzdelávania divadlom.  O tom sme sa porozprávali so Sandrou. 

Sandra Polovková z Post Bellum (zdroj soda.o2.sk)

Sandra Polovková

Váš workshop vedený spolu s kolegom Slavomírom Hlásnym, sa týkal histórie demokracie (vrátane jej obmedzení) s presahom do súčasnosti v rámci vzdelávania dramatickou výchovou.  Prečo sa pre vás práve téma demokracie stala nosnou v hlbšom uvažovaní?

Aj keď má milión chýb, tak je to to najlepšie, čo môžeme žiť. Myslím si, že je veľmi dôležité  uvedomovať si, čo demokracia v skutočnosti znamená. Mnohí ju dnes vnímame už ako samozrejmosť, a hlavne mladšie generácie. Alebo sa stále stretávame aj so spomienkovým optimizmom na dobu minulú, ktorá trvala dlhšie, než to, čo môžeme v našom kontexte nazývať liberálnou demokraciou.

Základ našej práce v Post Bellum je postavený na skutočných príbehoch nedemokratických režimov. Preto sa snažíme poukazovať na to, že aj keď má demokratický systém strašne veľa nedostatkov – navyše v krajine, ktorá je postkomunistická – tak si ho musíme len udržiavať a liečiť jeho chyby, než sa vrátiť k totalitám alebo autoritatívnym režimom.

„…JE VEĽMI DÔLEŽITÉ UVEDOMOVAŤ SI, ČO DEMOKRACIA V SKUTOČNOSTI ZNAMENÁ.“

zdroj heroes.sk

Ako vnímate súčasný stav spoločnosti po zvolení novej parlamentnej vlády? Ako si myslíte, že sa bude ďalej vyvíjať demokracia na Slovensku?

S obavami… Ak sa rozprávame o funkčnom demokratickom štáte, tak ten by mal mať aj funkčnú občiansku spoločnosť a funkčné médiá, ktoré nebudú pod nadvládou koalície. To, čo sa nám zatiaľ dostáva z tých najvyšších pozícií je práve to, že sa vyvoláva strach a burcuje spoločnosť k nenávisti. Je to obdobné ako aj v minulosti.

Neustále sa hľadajú nejakí nepriatelia a problémy sa riešia hrubou silou alebo osočovaním. Jazyk sa začal úplne vulgarizovať. Takže je otázne, ako bude vyzerať právny štát a či bude funkčný. Ale do istej miery sa upokojujem tým, že dnes už nie sme osamoteným článkom spoločnosti, ale  súčasťou medzinárodných spoločenstiev, vrátane Európskej únie.

V nezávislom združení Post Bellum pôsobíte už niekoľko rokov.  Aké sú perspektívy vášho združenia do ďalších rokov?

Určite plánujeme ďalej zintenzívňovať našu prácu, lebo v spoločnosti je viditeľné, že v nej stále chýba strašne veľa informácií o 20. storočí. Naša práca je urgentná, sme limitovaní smrťou, keďže dokumentujeme príbehy ľudí, ktorí už musia byť seniori, aby boli ich príbehy zaujímavé z hľadiska 20. storočia. Aj po tom, ako vypukla pandémia, sme snáď v ešte väčšom strese, že nestihneme zdokumentovať to množstvo príbehov, ktoré by sme zdokumentovať mali.

Sandra Polovková (foto: Tomáš Benedikovič)

Čo sa týka našich vzdelávacích aktivít, tak takisto vnímame absentovanie priestoru na edukáciu o 20. storočí. Takže plánujeme brať ešte zodpovednejšie aj prácu s deťmi a mládežou. Výzvou pre nás ostáva aj komunikácia s pedagógmi, keďže niektorí z nich majú problém s kritickým uvažovaním v súčasnej dobe. Mnohokrát je to aj kvôli tomu, že vyrastali v normalizácii. Technologický boom, ktorý je momentálne už všade na svete, neraz  priveľkým sústom…

„…VNÍMAME ABSENTOVANIE PRIESTORU  NA EDUKÁCIU O 20. STOROČÍ.“

V rámci svojej odbornej činnosti sa zaujímate aj o feminizmus.  Aký je váš názor na tlmočenie rodovo citlivej problematiky prostredníctvom umenia?

Ešte v rámci mojej diplomovej práce na VŠMU som sa zaoberala témou Rod ako nástroj pri analýze súčasných dramatických textov. Napríklad som skúmala, aké charaktery postáv sú stereotypné pri divadelných hrách, inscenáciách, keď sú ich autormi muži a ako je tomu pri ženských autorkách. Alebo aký používajú jazyk. Teda už na vysokej školy som si rodovú problematiku veľmi jasne uvedomovala.

Priestor na rodové scitlivovanie však nevnímam len v divadelnom či literárnom umení, ale napríklad aj vo výtvarnom či audiovizuálnom. Myslím si, že aj slovenská spoločnosť sa v tomto smere postupne posúva vpred (aj keď sme oproti západnej Európe ešte výrazne pozadu). Napríklad v období pred tridsiatimi troma rokmi by sme o ženských režisérkach dlho hovoriť nevedeli… Dnes už je, našťastie, prostredie trochu iné, aj keď ženy v zriaďovaných divadlách alebo iných kultúrnych inštitúciách, ešte stále nedostávajú toľko priestoru ako muži.

Sandra Polovková počúvajúca príbeh pani Magdy (foto: Marián Jaslovský)