Artur Gevorkyan: Dôležité je vytvorenie takej kultúry vo firme, že pre zamestnancov je cťou v nej pracovať

ROZHOVOR
4 /

GEVORKYAN, a. s. je rodinná firma, založená v roku 1996 na „zelenej lúke“ v Banskej Bystrici, ktorá sídli vo Vlkanovej. Zakladateľom a súčasným majoritným vlastníkom je vojenský letecký inžinier, Dipl. Ing. Artur Gevorkyan, pôvodom z Arménska.

Stavia na 60-ročných skúsenostiach dvoch generácií rodiny Gevorkyanovcov v oblasti práškovej metalurgie. Cieľ spoločnosti je zhrnutý v motte, ktoré znie: „Vaša flexibilita s našimi riešeniami.“ Slovami Artura Gevorkyana: „Svet nepozná hotové riešenia, no hľadať ich treba vždy.“ GEVORKYAN v tomto zmysle nepredáva svoje výrobky, ale riešenia pre svojich zákazníkov. Za svoju jedinečnú podnikateľskú činnosť získala firma viacero významných medzinárodných ocenení vrátane tých, ktoré sú za špecifickú firemnú kultúru a pomoc ľuďom.

V súčasnosti je spoločnosť GEVORKYAN lídrom v oblasti práškovej metalurgie v rámci Európy, no zároveň patrí k najinovatívnejším spoločnostiam v tomto odvetví aj celosvetovo. Disponuje špičkovo vybaveným laboratóriom a vývojovým strediskom. Firma v ostatných rokoch úspešne prešla viacerými zákazníckymi auditmi a stala sa tak globálnym dodávateľom pre veľké nadnárodné spoločnosti, ktoré prevádzkujú svoje závody po celom svete.

My sme navštívili firmu GEVORKYAN vo Vlkanovej a s pánom Arturom Gevorkyanom sme sa porozprávali o jeho životnej púti, firemnej kultúre či pohľade cudzinca na Slovensko a Slovákov.

Artur Gevorkyan

Artur Gevorkyan

Vy ste pôvodom Armén, už 27 rokov  žijete a pracujete  na Slovensku, ako sa tu cítite?

Na Slovensku som od roku 1996. Tým, že sme emigranti, tak akoby sme nemali pôdu pod nohami. Ja nie som Slovák, ale už nie som ani celkom Armén. Keď prídem tam, som cudzinec, dokonca mám ukrajinský pas, ale aj tam som bol cudzinec. Je to ťažké, pre všetkých ste cudzí, aj vaše deti.

Pamätám sa, keď som odišiel študovať na vojenskú akadémiu na Ukrajinu, kde makáte celý rok a potom unavený prídete domov na prázdniny, tak za tri dni nazbierate novú energiu, nasajete ju zo svojho domova. Bohužiaľ som v živote emigroval viackrát (z Arménska i Ukrajiny), ako som menil prácu. Bol som dôstojník a po odchode z armády so založil svoju vlastnú firmu.

Kedysi môj otec zakladal v Arménsku práškovú metalurgiu. Zakladal  nové závody, tak som bol každý rok v inom meste i škole. Niekoľko rokov som bol na Urale, kde otec budoval fabriky pre vojenskú výrobu. Dokázal si tu medzi ľuďmi vytvoriť veľký rešpekt a uznanie, zaviesť takú kultúru, že pre zamestnancov bola česť robiť pod menom Gevorkyan. A keď som tam bol po 15 rokoch, tak to meno otca si na Urale pamätali.

Toto som si od svojho otca priniesol aj na Slovensko, kde vo svojej firme Gevorkyan budujeme podobnú firemnú kultúru. Zároveň treba povedať, že ma inšpiruje Baťa a jeho metódy riadenia. Firme bolo udelených veľa medzinárodných ocenení, čo potvrdzuje, že tie roky poctivej práce neboli márne.

Čo mi najviac urobí dobre na duši je, keď mi povedia, že som slovenský Baťa.  Podľa mňa už vyššia pochvala byť nemôže. Klobúk dolu pred tým, čo Baťa dokázal.

Je Tomáš Baťa vaším vzorom?

Ja som o Baťovi veľa nevedel. Najskôr som si pred niekoľkými rokmi prečítal o ňom jeden článok. Viete, ja veľa pracujem a nemám toľko času na ostatné čítanie. Keď mi však na nejakej konferencii tretíkrát darovali knihu o Baťovi, tak som si povedal, že to už musím prečítať. Mal som ju vždy pri posteli, je už počmáraná poznámkami s vyznačenými riadkami. Keď čítam knihu prvýkrát, všetky poznámky robím v tej istej farbe. Keď sa k nej vrátim druhýkrát, tak je vyznačená inou farbou. Knihu o Baťovi mám už v troch farbách.

Pre mňa je najdôležitejšie budovať filozofiu a kultúru firmy. Kedysi, keď som išiel do armády na leteckú akadémiu, bral som to ako možnosť čestne si to odmakať a byť spravodlivo odmenený. Prisahal som obetovať tomu život. Nejednalo sa o to, že som mal nejako špeciálne rád lietadlá, bolo to len pre mňa príťažlivejšie ako tanky.

No a po ôsmich  rokoch som bol prvý dôstojník, čo odchádzal z letectva Sovietskeho zväz, pretože som tomu prestal veriť. Prešiel som prokuratúrou a bod zlomu prišiel, keď som vyhlásil hladovku. Po dvoch týždňoch som predstúpil pred komisiu a asi to Boh zariadil, že predsedom bol skúsený admirál námorníctva, ktorý ma zavolal bokom a vraví mi: „Vidím, že si najlepší kadet – teraz dôstojník, hasil si Černobyľ máš kopu patentov, čo sa deje?“

Tak som sa mu zdôveril, že ak sa dožijem jeho veku, som chcel čestne slúžiť a ak bude treba aj obetovať život, ale teraz som stratil vieru. Ja tú svoju prísahu už nedokážem splniť. Hoci som skončil štúdium so zlatou medailou, mal viac patentov ako mnohí profesori a mohol som si vyberať, kam pôjdem, podal som si žiadosť ísť pomáhať do Afganistanu. Ale keď sa vracali odtiaľ zmrzačení veteráni a štát sa na nich vykašľal, niečo sa vo mne zlomilo.

Admirál ma pochopil a súhlasil s mojím odchodom z akadémie. Potom som si na Ukrajine ako 26-ročný založil firmu so zamestnancami, ale tie podmienky v 90. rokov boli divoké. Ako 33-ročný som sa rozhodol otvoriť firmu v civilizovanejšej Európe. Na rozlúčke mi zamestnanci povedali, že oni už nikam nepôjdu robiť. Vraj tak, ako som sa ja správal k nim, sa už nikto nikdy správať nebude. Preto si každý z nich nájde prácu doma, ale nezamestnajú sa. No bolo mi do plaču, pretože tí ľudia mi budú v živote chýbať. Tak som odišiel na Slovensko.

Ako ste začínali podnikať na Slovensku?

Začali sme s práškovou metalurgiou, čo bola špecifická činnosť, ale tento odbor sa tu neštudoval. Firma bola na začiatku bez finančného krytia a my jediné, čo sme mohli ľuďom ponúknuť, bolo dať im šancu. Ak mal niekto talent, tak sa mohol prejaviť, aj keď z 90 percent je za tým práca. Napríklad moja asistentka Martina začínala ako konštruktérka a odvtedy už bola na ôsmich pozíciách.

Snažil som sa do novej firmy Gevorkyan vyberať ľudí zodpovedajúcich nastavenej firemnej kultúre. Pamätám si, že ešte pár rokov dozadu sme so šéfkou personálneho oddelenia mávali vášnivé diskusie. Ona vravela, že máme veľkú fluktuáciu, ja zasa že máme dobrú selekciu.

K nám keď prídu ľudia, vo väčšine prípadov alebo zostanú s nami navždy alebo veľmi rýchlo odchádzajú. Jednoducho niekomu nesedí naša firemná kultúra, on chce chodiť do roboty, ale my potrebujeme, aby ten človek s nami žil. My spolu žijeme, ale on medzi nás nezapadne a odchádza.

Na pohovore dávame ľuďom prečítať slogan: „Ak si s nami nebol, možno máš šťastie. Ak si s nami bol, máš na čo spomínať.“ Stretávam ľudí, ktorí už desať rokov u nás nerobia a oni mi vravia, že tento nápis si pamätajú. Aj tento: „Ak si s nami, buď hrdý.“

U nás sa nedá robiť za peniaze. Samozrejme snažíme sa, aby práca každého zamestnanca bola férovo ohodnotená a vieme, že ľudia tu zarábajú lepšie ako v okolitých firmách, ale my nelákame ľudí na plat. Často sa stáva, že ľudia prichádzajú do firmy aj cez víkend, lebo chcú dokončiť projekt  bez toho, aby si nárokovali na nejaké výhody.

Na pohovoroch sa záujemcom snažíme povedať to najhoršie, s čím sa u nás môžu stretnúť. U nás sú ľudia, na ktorých som roky nezvýšil ani len hlas, jednoducho zapadli do mozaiky a vo firme to funguje.  A verte, že tých zmien vo svete je teraz neúrekom, na čo musíme reagovať, ale všetko s kolegami zvládame.

Aká je firemná kultúra Gevorkyan?

Znie to možno neuveriteľne, ale my máme dodnes vôbec prvého zamestnanca, ktorého sme prijali a nie je sám. Ja by som nepoužíval vo firme výraz spoločenská zodpovednosť, ale ľudskosť. To vytvára firemnú kultúru.

Práve teraz je moja manželka zo zdravotných dôvodov už tretí týždeň doma a vraví mi, že jej strašne chýba ani nie práca, ale tá atmosféra vo firme . My tu máme jeden veľký openspace – všetci sedia spolu, komunikujú, sú to dobrí ľudia a pomáhame si navzájom.

Mimochodom na pohovoroch vravím záujemcom, že dobrou správou pre nich je, že tu máte slušných a dobrých ľudí, ktorí vám vždy pomôžu, ale zlá správa je, že sú pracovití. To znamená, že ten kolektív neprijme nejaké lajdáčenie. Ak sa človek dostane do nejakých osobných problémov, my ho nevyhodíme, ale mu pomôžeme sa z toho dostať.

Tá najväčšia pocta pre mňa od zamestnancov, ktorú si viem predstaviť, je to, keď privedú do firmy svoje deti. Oni proste chcú, aby jeho syn či dcéra pracovali tu, aby nasiakli do seba tú firemnú kultúru, ako ich rodičia. Máme tu už desiatky takýchto rodinných párov a v práci to klape.

My neberieme ľudí na nejaké teplé miestečka. Čím bližšie je človek pri mne, tým je to pre neho ťažšie, lebo každú chvíľu sa niečo mení. Zasa na druhej strane vždy sme boli rodinná firma a keď je problém, tak ho dáš riešiť najbližším ľuďom, aby sme prežili. Tento doslova rodinný vzťah sa tu vypestoval medzi ľuďmi vo firme.

Za nami nestoja nejaké finančné spoločnosti, ale know-how ocenené najväčšími auditorskými firmami sveta. Reálne nám vždy ide o to, aby firma prežila. A na to potrebujete byť vždy lepší ako konkurencia.

Voľakedy sme museli brať aj extrémne ťažké projekty od zahraničných firiem, ktorým sa to pri ich veľkých platoch robiť nechcelo. Na tom sme prakticky vychovali celú skupinu ľudí – vývojárov, ktorí  nemajú strach z toho, že takéto výrobky ešte nikto na svete nevyrobil, ale oni to dokážu. A takto to ide generáciami. Samozrejme nie každému to vyhovuje, lebo je veľký stres vyriešiť projekt  a vyrobiť produkt v stanovenom termíne.

Niektorí vypadli z tímu aj preto, že sa nedokázali učiť na svojich chybách. Proste na každom projekte opakovali tú istú chybu. Vymyslia fakt dobrú vec, ale urobia rovnakú chybu ako predtým. Pre názornosť rovno pri personálnom oddelení máme plagáty s fotkami ľudí, kto akú chybu urobil, čo to prinieslo vo výrobe. Hneď vedľa je ďalší plagát s úspechmi a čo to prinieslo pre firmu. Reálne hanbou je nebyť aj na plagáte s chybami.

Zasa na WC, kam každý zamestnanec raz zájde, visí plagát s textom: „Vývojár Gevorkyan má mať gule priznať si chyby a múdry, aby sa z nich vedel poučiť.“ Lebo výroba sa musí zblázniť, ak zasa ten istý konštruktér urobil tú istú chybu a oni to musia cez noc napraviť. Ale toto všetko je súčasť firemnej kultúry. No chceme to mať vizuálne, aby to ľudia chápali a je jedno, či robíme práškovú metalurgiu alebo by sme robili niečo iné. 

V práškovej metalurgii  sme nútení vytvárať nový materiál, v laboratóriu nakombinujeme chemický stav aj rozmery zŕn, vznikne originálny výrobok, ktorý je špecifickým materiálom pre konkrétneho zákazníka. V tomto zmysle tá firma je zaujímavá pre ľudí, ktorí sa chcú učiť a napredovať. Veľmi nám nezáleží na tom, či má najvyššie vzdelanie, napokon u nás jeden z najlepších konštruktérov nemá dokončenú ani vysokú školu. Jednoducho má talent, robí, je samouk, tak má šancu.

Ľudia od nás neodchádzajú preto, že je veľa roboty, ale kvôli tomu, že nenasiaknu do seba našu firemnú kultúru. To je dôležité. A keď už o tom hovoríme, uvediem ako perličku, že napríklad ja ako šéf nemám svoj pracovný stôl. Moji spolupracovníci však zistili, že mám okolo seba veľa papierov. Tak teraz mi dali taký dlhý stôl, za ktorým sedí kontroling výroby, vedľa nej kolegyňa vracajúca sa z materskej a ďalšia koordinátorka projektov, no a ja sa pohybujem medzi nimi v kresle , ktoré som dostal na päťdesiatku od zamestnancov. Niekomu sa to môže zdať divné, ale je to realita.

Aký je váš pohľad na Slovákov a Slovensko?

Mňa osobne ako cudzinca teší, že tu na Slovensku máte veľmi dobrú kultúru. Až na výnimky sú tu slušní a pracovití ľudia, čo je základ zdravej spoločnosti. Ja som až po rokoch začal rozumieť tomu, že  nejaký človek je Slovák, ale maďarskej národnosti, teda vy máte v sebe aj toleranciu voči iným národnostiam a neriešite to. My Arméni sme zažili genocídu, a preto veľmi citlivo vnímam, ako sa niekto spáva k iným národom.

Mne keď hovorili, že bola ešte v Československu revolúcia a ľudia na námestiach štrngali kľúčmi, tak som si povedal vďaka Bohu, že revolúciou voláte štrnganie kľúčmi. Chodím aj do Čiech, ale ešte som nezažil nejaký národnostný konflikt. Jasné, že keby politici chceli, tak ho možno aj rozpútajú, tak ako komunisti poštvali medzi sebou Azerbajdžancov a Arménov. Dúfam, že povaha Slovákov tomu zabráni.

Ja beriem Slovensko úplne inak ako Slováci. Pre mňa je to krajina, kde som našiel kľud a možnosť robiť to, čo viem. Slováci to asi nevedia celkom oceniť. Pre vás je mnoho vecí normálnych alebo všedných. Keď som sem prišiel, nikto sa nestaral, na akom aute alebo čo mám oblečené. Keď som prišiel v obleku a prezliekol sa do montérok, nikto zo susedných firiem mi to  nevyčítali. To v bývalom Sovietskom zväze bolo nepredstaviteľné.

Na Slovensko som dorazil na aute Opel Corsa a keď som po čase išiel navštíviť domov rodinu, tak som hneď počul výčitku, že na čom to jazdím, či nemám na nové väčšie auto a pre mňa to už bol taký nezvyk, lebo na Slovensku to nikomu nevadilo.

Mali sme napríklad na firme aj homosexuálne páry. Všetci sme to vedeli, ale nikto na túto tému ani len vtip neutrúsil, nepočul som žiadnu poznámku na ich adresu a tom som tu stále. Nás vždy zaujímalo, aký majú výkon, či robia alebo nie a to bolo podstatné. Nerozumiem, ako môže niekto z tohto robiť politickú tému?

A čo vaša najbližšia rodina?

Viete, s manželkou sme boli zamilovaní v štrnástich, ja Armén a ona Bieloruska, potom nás  život rozdelil. Dvadsať rokov nebolo nič a keď som prišiel na Slovensko, tak som ju zavolal sem. Žijeme tu už skoro tri desaťročia a sme šťastní, pretože sme  jeden druhému tých 20 rokov chýbali, tak si to užívame, hoci nemáme nejaký búrlivý spoločenský život.

Dokázali sme sem doviesť naše deti – ona dcéru a ja syna. No čo by oni robili na Ukrajine či Náhornom Karabachu. Dcéra doštudovala strednú aj vysokú školu vo Francúzsku, je tam doktorka. Syn pracuje vo firme a študuje vo Zvolene.

Aký je váš názor na súčasné pomery u nás?

Ja som dvakrát emigroval z neistoty. Teraz keď počúvam, že toľko mladých ľudí chce odísť zo Slovenska a nechcú sa vrátiť, je to problém. Myslím, že sú dva druhy politikov – jedni hľadajú chyby a druhí niečo robia, občas s chybami či nie celkom správne, ale proste robia pre ľudí.  Slovensko podľa mňa potrebuje, aby sa už začalo robiť a zostalo menej času na hádky a výkyvy. Mladým to dá istotu, že ten štát niekam smeruje.

Keď som odchádzal z Arménska, kam som sa po ôsmich rokoch vrátil, práve končila víťazná vojna v Náhornom Karabachu a môj otec ma nechápal. Nebola elektrina, plyn, plné mesto utečencov, ale každý rozprával len o vojne. Vtedy bolo v Arménsku 5 miliónov obyvateľov, dnes sú ich dva. Každý kto vedel robiť a nedržalo ho niečo vážne v rodine, odišiel, lebo chcel zmeniť svoj život a mať jasno.

Strašne by som želal Slovensku a všetkým politikom, aby vnášali medzi ľudí kľud a prestali strašiť mladých, aby oni videli perspektívu tu normálne žiť,  hlavne tí, ktorí majú talent .Veď slovenský národ je slušný a pracovitý. Je tu potenciál mať tu správnu firemnú kultúru v práci.

Keď začala vojna na Ukrajine, k nám do firmy prichádzalo veľa Ukrajincov. Ich prvou otázkou bolo, koľko budú dostávať. Na tomto však náš pohovor vždy končí. Ale keď prídu s otázkou, čo budú robiť, to je iné, môžu dostať šancu. Som rád, že vláda urobila pomoc pre utečencov tak, že dali príspevok slovenským rodinám, keď ich ubytovali. A je fajn, ak si tu nájdu prácu. Niečo o tom viem…

Ďakujeme za rozhovor.

Autor: Miro Toman, Foto: Gevorkyan a ilustračné