Aktuálne musí vláda spolu riešiť problém s primárnymi pediatrami, z ktorých vyše 400 podalo výpovede. Pritom 22 percent pediatrov v ústavnej zdravotnej starostlivosti a 68 percent pediatrov v ambulantnej sfére je nad 55 rokov.  

Je známe, že 70 až 90 percent zdravotnej starostlivosti sa poskytuje v ambulanciách a až následné úkony sú v nemocniciach. Už dnes 40 percent ambulantných lekárov môže ísť do dôchodku.

V Banskobystrickom kraji pôsobí v dôchodkovom veku približne tretina všeobecných lekárov. V tomto regióne už teraz desať percent populácie nemá svojho „obvoďáka“. Ministerstvo zdravotníctva SR vlani analyzovalo sieť všeobecných lekárov.  Okres Banská Bystrica je podľa ich aktuálneho počtu a potrebnej kapacity zaradený spolu s ďalšími 33 okresmi do rizikovo nedostatkovej skupiny.

MUDr. Karol Mika so sestričkou

Priemerný vek všeobecných lekárov je na úrovni 57 rokov a 41 percent z nich má 63 a viac rokov. Medzi nimi je aj 96 – ročný MUDr. Karol Mika, ktorý stále ordinuje v Zariadení pre seniorov Jeseň na Internátnej ulici. Rodák zo Starých Hôr (*1927) po skončení štúdia na Lekárskej fakulte UK v Bratislave v roku 1956 pôsobí v Banskej Bystrici ako praktický lekár pre dospelých.

Nedávno pán doktor Karol Mika poskytol rozhovor Radničným novinám, ktorý vám prinášame v plnom znení.

Na Slovensku chýba 400 všeobecných lekárov pre dospelých. Pán doktor, čím je to podľa Vás spôsobené?

Záleží od toho, či je to, by som povedal, rodený lekár, že túžil po tomto povolaní alebo je lekárom len preto, že niekto z rodiny chce, aby bol pán doktor. V tomto druhom prípade, žiaľ, majú rozhodujúce slovo aj iné skutočnosti, vrátane financií. Našťastie, nikdy som nebol zaťažený na peniaze. Veď ako mladý lekár som mal najnižší plat zo všetkých doktorov tu na okolí. Nie však preto, že by som bol najhorší, ale kvôli neperspektívnosti. Bol som totiž veriaci.

Možno to bude znieť neuveriteľne, ale pritom som mal najväčší obvod s pacientmi v celej bývalej Československej republike. Stále ma cepovali, že sa nezmestím do finančného rámca obvodného lekára. Každý mesiac som sedel na krajskom národnom výbore a vysvetľoval. Je ale rozdiel či liečite desať ľudí alebo niekoľkonásobne viac. Mal som veľa pacientov a vyšetriť všetkých počas pracovnej doby sa tiež nedalo. Hravo som denne potiahol v práci dve i tri hodiny naviac.

Karol Mika s dcérami

Ako Vaši najbližší vnímajú, že aj v tomto úctyhodnom veku si v pracovných dňoch obliekate biely plášť a ordinujete?

Hovoria mi, že by som si mohol už i oddýchnuť. Vždy im poviem, že si oddýchnem v ordinácii pri práci, ktorú mám rád. Nesnažím sa komplikovať si veci, ktoré nemusím a vyšetrujem tak ako viem. Dnes majú veľkú výhodu lekári, vrátane mňa, ktorí ešte vedia diagnózu určiť napríklad len s fonendoskopom a s preklepávaním prstov.

Sú ale aj takí, ktorí fonendoskop nezoberú do ruky. A keď aj chytia, tak s ním len šúchajú po pacientovom hrudníku a chrbte. Za dve minúty sú s vyšetrením hotoví. Skúste si dať fonendoskop a šúchajte s ním po hrudníku. Budete počuť len šuchot, ale nič iné. Nech si pacienti všimnú, že v praxi to tak často býva. A robia to veľakrát aj odborní lekári.

Medicína ide neustále dopredu. Lekári však pracujú, tak ako v minulosti, aj dnes vo dne i v noci, počas víkendov či sviatkov. Nemali ste s tým problém?

Čo som nemal a dodnes nemám rád, je nočné bdenie. Pre mňa nikdy nebolo bdieť v noci niečo normálne, ja to fyzicky nezvládam. Mávali sme služby počas víkendov aj denné alebo nočné. A uvedomil som si, že v noci nie som schopný stopercentne myslieť a môžem ako lekár urobiť akúkoľvek chybu.

Vďaka Pánu Bohu som za tie roky nezbadal, aspoň ja, žiadnu chybu, ktorá by bola stála ľudský život. Teší ma, že som nespravil niečo, čo by ma bolo mrzelo. Lebo človek, keď nie je sústredený, tak môže napísať iný liek alebo nevidieť chorobu.

Karol Mika (vpravo) s kolegami lekármi

Hovorí sa o Vás, že ste výborný diagnostik. Môžete to potvrdiť?

Tak, hovorili to o mne. Spomeniem doktora Krajčiho zo Slovenskej Ľupče. Boli sme spolu na pohotovostnej nedeľnej službe, a ja som mu poslal pacienta so zápalom slepého čreva, ktorého diagnostikovanie nie je vždy bezproblémové. Diagnózu som mu neposlal ako podozrivú, ale už ako hotovú vec. Hneď mi zatelefonoval a povedal, že si ma veľmi váži. Nebol si ale istý, či som celú záležitosť správne posúdil. Pacienta však operoval. Asi o dve hodiny neskôr mi opäť telefonoval a gratuloval mi, že som mal pravdu a skutočne išlo o zápal slepého čreva.  

Ďalší prípad súvisí s mladíkom, ktorý študoval telesnú výchovu v Bratislave. Lekárka mu predpísala lieky na zápal žlčníka. Mne sa to však nezdalo, veď na zápal žlčníka trpia obézni ľudia a nie vyšportovaný mladý človek. Po telefonickom rozhovore s jeho mamou a mnou vypísaným výmenným lístkom skončil na chirurgii. Ukázalo sa, že išlo o slepé črevo. Asi o mesiac mi prišiel spolu s mamkou poďakovať s kyticou kvetov. Bol som dojatý. Viete, nič tak lekára nepoteší ako dobrý výsledok z odvedenej práce. Podobných prípadov som mal počas mojej praxe viac.

Ako lekár ste zažili určite veselé i smutné príbehy. Spomeniete si na nezabudnuteľný zážitok z vašej ordinácie?

Nie je to zážitok priamo z ambulancie. Určite si mnohí čitatelia pamätajú, že počas covidu boli pre seniorov vyhradené hodiny na nakupovanie. Ordinujem však dopoludnia a popoludní chodím za pacientmi. Čiže som si nemohol dovoliť ísť na nákup v dopoludňajších hodinách, a preto sme spolu so sestričkou išli do obchodu neskôr. Vystúpili sme z vozidla, a jedna mladá pani sa rozčuľovala nad tým, že my osemdesiatnici, ako nás nazvala, si prídeme nakupovať v čase, kedy boli hodiny v obchodoch určené pre pracujúcich a mladšie ročníky. So sestričkou Dankou sme sa na seba len pozreli a začali sa smiať.

MUDr. Karol Mika

Totiž v tom čase som mal už viac ako 90 rokov. Bral som to ako poklonu, keďže ma odhadla na osemdesiatnika. Nešiel som ju presvedčiť, že len pred niekoľkými minútami som vyšetril posledného pacienta a zatvoril ordináciu. Nespokojná pani mala vypúlené očká, v tvári bola červenšia. Obrátil som sa na sestričku a povedal nahlas, aby ma bolo dobre počuť: Vieš, čo má? Graves-Basedowovu chorobu, trpí ochorením štítnej žľazy a má asi dosť problémov sama so sebou, nebudeme ju za ten výstup voči nám nijako trestať. Otočili sme sa a išli spokojne nakupovať.

V roku 2016 ste vydali vyše päťsto stranovú publikáciu Fytoterapia z pera lekára. Ešte pred tým to boli Príhody pohotovostného lekára. Pripravujete v súčasnosti ďalšiu publikáciu?

Budete sa diviť, ale nemám na to veľmi čas. Mám síce niečo rozpracované, čo som písal do detských časopisov, ale vydanie knihy trošku dlhšie trvá. Odborných publikácií som napísal viac ako beletrie. Uvidíme, čo prinesie čas.

Ordinujete neuveriteľných 71 rokov. Za tento čas prešli vašou ordináciou tisícky pacientov. Vediete si štatistiku, koľkých ľudí ste doteraz liečili?

Žiadnu takúto evidenciu si nevediem, lebo pre mňa by to bola väčšia robota, ako práca v ordinácii. Možno keby s tým prišla niektorá z mojich dcér, nebránil by som sa. Jednoducho mám túto prácu rád. Nie však pre peniaze. Keby to bolo kvôli financiám, tak by som sa medicíne nevenoval a robím hocičo iné, ale naozaj mal som a mám ju rád. A v tom je aj tajomstvo, prečo dodnes ordinujem. Pokiaľ môžem pracovať ako súkromník, a kým mi dá Pán Boh zdravie, budem robiť ďalej.

Zhováral sa Miroslav Strelec.