Po soche Andreja Sládkoviča v Radvani osadenej ešte počas druhej svetovej vojny, súsošiu Štefana Moyzesa s Karolom Kuzmánym pred prvým slovenským katolíckym gymnáziom a bustou Jána Pavla II. pred Diecéznym pastoračným centrom pribudne socha Mateja Bela. Socha rodáka z Očovej, ktorý mal vrúcny vzťah k nášmu mestu a slovenskému národu bude umiestnená pred Filozofickou fakultou Univerzity Mateja Bela.

V utorok 3. októbra 2017 sa v aule Beliana otvára nový akademický rok 2017/1. Na poludnie rektor UMB Vladimír Hiadlovský spolu s podpredsedom vlády SR pre investície a informatizáciu Petrom Pellegrinim slávnostne odhalia sochu Mateja Bela.

Matej Bel

Patril medzi naše najvýznamnejšie osobnosti v dejinách Slovenska. Bol vedcom európskeho rozmeru, ktorý dostal prívlastok Veľká ozdoba Uhorska. Svoj vzťah k nášmu mestu vyjadril vo svojom veľdiele v Notíciách venovaných vtedajšej Zvolenskej stolici, kde pri opise Banskej Bystrice na záver uviedol tieto krásne vety, ktoré hovoria za všetko:

„No je čas, aby som sa rozlúčil s mestom Banská Bystrica, ktoré je mi z viacerých dôvodov drahé. Tu som totiž urobil prvé pokusy v oblasti vzdelávania a literatúry a neskôr som bol veľkodušne prijatí a takisto našiel šťastný domov. Preto mu prajeme dobro a jeho šťastie pokladám za moje vlastné šťastie.“

Pamätná tabuľa Mateja Bela v Banskej Bystrici z roku 1878

Matej Bel mal pôvodne v Banskej Bystrici tabuľu v maďarčine na budove Mestského špitálu na Dolnej ulici, kde býval. Pôvodne na budove bola umiestnená pamätná tabuľa v maďarskom jazyku, ktorú tu umiestnili banskobystrickí mešťania už v roku 1878.  Bolo to pri príležitosti 170. výročia príchodu Bela do Banskej Bystrice. Umiestnenie tabule úzko súviselo s obnovou budovy mestského špitála a reštaurovaním susedného kostola sv. Alžbety v neogotickom slohu banskobystrickým biskupom Arnoldom Ipolyim.

O inštalovanie pamätnej tabule v maďarskom jazyku tomuto slovenskému vzdelancovi sa zasadil vtedajší podžupan Zvolenskej župy a najviac protislovensky  orientovaný Béla Grünwald. O výmenu pamätnej tabule v maďarskom jazyku sa zaslúžil v roku 1942 Miestny odbor Matice slovenskej v Banskej Bystrici. Na jej miesto dal osadiť bielu mramorovú tabuľu so slovenským  textom. Teraz bude mať slovenská ozdoba Uhorského kráľovstva konečne aj sochu v našom meste.

Matej Bel sa považoval v skutočnosti za rodeného Slováka

Mateja Bela považujú v Maďarsku za Maďara. Nepíše sa o tom ani v našich učebniciach, že Matej Bel sa hrdo prihlásil k Slovenskému národu a  stál na jeho strane a vytvoril „koncepciu“ Slovenského národa na základe Zvolenskej stolice.  Bolo to už v roku 1737 v jeho latinsky písaných Notíciách o Zvolenskej stolici.

Tu napísal, že celá Zvolenská stolica je úplne slovenská vrátane všetkých dedín a miest okrem dvoch miest Banskej Bystrice a Ľubietovej, kde ešte žije aj málopočetná nemecká komunita. A on sa narodil v dedine tejto Zvolenskej stolice v Očovej! Maďarskú národnosť  v stolici zastupuje len šľachta, ktorá sa však už z väčšej časti tiež poslovenčila a dokonca prijala zvyky Slovákov – čo Matej Bel priamo v texte oceňuje a považuje za chválihodné.

„V Zvolenskej stolici sa natoľko rozmohol v minulosti národ Sasov a vykonal tak veľa, že územie s divokými lesmi sa pozdvihlo na takú úroveň, že od nestranného pozorovateľa právom dostalo označenie Malé Sasko. V súčasnosti, ako môžeš zistiť, je ich počet nepatrný, že horko-ťažko si udržali v Banskej Bystrici a v Ľubietovej svoje nemecké pomenovanie, čo je na veľkú škodu ťažby kovovej rudy.

Nemci uzavretí napospol hradbami pridržiavajú sa kdeakých zvykov predkov a s výnimkou jazyka svojím spôsobom života a odievaním sa veľmi podobajú Maďarom alebo Slovákom. No jednako počínajú si prepychovejším spôsobom… Inakšie samotný nemecký národ je prívetivý, v rozhovore zdvorilý a priateľský voči cudzincom, azda iba preto nešťastný, že ho deň, čo deň ubúda, a ak nebude dbať o svoje , zakrátko ustúpi Slovákom. Tí sú totiž zo dňa na deň početnejší, a to nielen na vidieku, lež aj v mestách a uchovávajú si nádej že z Malého Saska, ako sme vraveli, vytvoria zakrátko Slavóniu. A je potrebné zamyslieť sa nad tým, či už to skutočne nedokázali.“

Matej Bel a Banská Bystrica

Matej Bel sa narodil 24. marca 1689 v Očovej. V roku 1695 sa dostal na banskobystrické evanjelické gymnázium ako študent, kde roku 1704 zmaturoval. Po maturite odišiel študovať na nemeckú evanjelickú univerzitu do Halle filozofiu a teológiu.

Štúdium na univerzite ukončil v roku 1707 a už v roku 1708 nastúpil v Banskej Bystrici za prorektora evanjelického gymnázia, kde sa stal neskôr rektorom. V Banskej Bystrici vyučoval orientálne jazyk a bol evanjelickým kazateľom. Od roku 1714 pôsobil v Bratislave, kde začal vydávať prvé pravidelné noviny v  Uhorskom kráľovstve.

Počas pôsobenia v Banskej Bystrici požíval veľkú úctu od mešťanov a s mnohými sa priatelil a spolupracoval. Takou osobnosťou bol aj banskobystrický mešťan Karol Otto Moller, ktorý tu pôsobil ako lekár a lekárnik a v našom meste založil  prvú lekársku školu v dejinách Uhorska. Moller dostal tiež cnostnú prezývku ako najvýznamnejší lekár „uhorský Hippokrates“.

A úzke priateľské styky udržiaval aj so šľachtickou rodinou Radvanských najmä s Jánom Radvanským, ktorý aj neskôr mu pomáhal pri získavaní informácií do Notícií o Zvolenskej stolici a dokonca poslal študovať svojich dvoch synov k Matejovi Belovi do Bratislavy. Matej Bel zomrel na dôchodku roku 1748 v Bratislave. Hrob Mateja Bela sa však nezachoval. Zanikol pod budovami nových bratislavských ulíc.

Mateja Bela možno zaradiť medzi najvýznamnejšie osobnosti kultúrneho života Uhorska v 18. storočí. Bol členom učených spoločností a Akadémie londýnskej, berlínskej, jenskej a olomouckej. Pápež Klement XII. udelil protestantovi Belovi zlatú medailu a cisár Karol VI. ho povýšil do šľachtického stavu.