Za účasti predstaviteľov mesta dnes na zrekonštruovanej budove synagógy v Banskej Štiavnici odhalili pamätnú tabuľu, ktorá tam mala byť už 65 rokov.

Rekonštrukcia synagógy pivovarom ERB

Súkromného majiteľa stála komplexná rekonštrukcia budovy národnej kultúrnej pamiatky, ktorá trvala štrnásť mesiacov, takmer 900-tisíc eur vlastných prostriedkov  Výrazne narušená statika, deštrukcia časti steny a klenby hlavnej lode motivovali majiteľov Pivovaru ERB v Banskej Štiavnici kúpiť a zrenovovať objekt synagógy, ktorý ohrozoval budovu pivovaru a okolité rodinné domy.

Symbolickým zavŕšením náročnej rekonštrukcie sa stalo odhalenie pamätnej dosky s textom informujúcim, že v tejto budove v rokoch 1892-1949 sídlila židovská synagóga. Jej umiestnenie na fasádu objektu bolo jednou z podmienok Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku pri predaji synagógy mestu Banská Štiavnica v roku 1949. Druhou podmienkou bolo, že budova nesmie byť používaná na nedôstojné ciele (zábavná miestnosť, krčma a pod. – cit. zmluvy z roku 1949).

V súčasnosti budova slúži rozšíreným aktivitám pivovaru – sídli v nej riaditeľstvo a časť technológie, ktorej umiestnenie do historických priestorov prebehlo za splnenia prísnych podmienok pamiatkového úradu, úradov verejného zdravotníctva a životného prostredia, požiarnikov aj inšpektorátu bezpečnosti práce. Zariadenia sú ľahko demontovateľné a na stavbu nemajú negatívny vplyv.

Pôvodnou víziou majiteľov budovy bolo ponechať technológiu v budove synagógy len do konca roku 2019. Potom zamýšľali objekt využívať ako divadelnú sálu a galériu výtvarného umenia. Od tohto zámeru však zrejme budú musieť upustiť: Z konzultácií s rabínom bratislavskej židovskej obce Baruchom Myersom totiž vyplynulo, že takéto využitie objektu synagógy by bolo v rozpore s druhou podmienkou kúpno-predajnej zmluvy z roku 1949.

História synagógy

Na mieste synagógy stál pôvodne meštiansky dom. Prvé údaje o ňom sú známe z roku 1718, no nepochybne bol starší. Do 60. rokov 18. storočia dom vlastnila rodina mešťanov Bayerovcov, neskôr majiteľov menil, až sa v ňom usadila rodina Mihálikovcov. Dedičia po Eugenovi Mihálikovi, manželka Mária a nevesta Adela rodená Wiecsorek, v januári 1891 odpredali dom za 3141 forintov Židovskej náboženskej obci.

Banskoštiavnickú synagógu postavili v roku 1892 (podľa niektorých prameňov 1893) v neologickom slohu s využitím prvkov renesancie a klasicizmu. Financovali ju zo zbierok a darov ako centrum náboženského života a miesto edukácie. Stavba synagógy sa stala jedným z hlavných svedectiev nadobudnutia plnohodnotnej identity miestnej židovskej komunity.

Synagóga bola členená na modlitebnú časť na poschodí s valenou klenbou s ornamentálnymi maľbami. Zo súčasnej Novozámockej ulice boli do priestorov modlitebne dva vchody, pre mužov priamo do modlitebne a druhý pre ženy na galériu modlitebne. Čelná fasáda má tri okná, nad nimi nápis v hebrejčine z Knihy kníh o význame chrámu. V štíte fasády sú zobrazené dosky s desiatimi Božími prikázaniami.

Deportácie

Náboženská činnosť prebiehala v synagóge do roku 1941, keď ju zakázali v rámci tvrdých protižidovských opatrení, ktoré vyvrcholili násilnými deportáciami. Podľa demografických údajov pred prvou svetovou vojnou v meste Banská Štiavnica a Banská Belá a jeho častiach (Hodruša, Štefultov, Rovne – Fuchsluch, Banky, Vindišlajtňa) žilo vyše päťsto obyvateľov židovskej národnosti, podľa sčítania obyvateľstva v roku 1940 ich bolo okolo 400. Po útrapách druhej svetovej vojny sa do mesta vrátilo len okolo 50 Židov.

Po II. svetovej vojne

Po roku 1945 sa v Banskej Štiavnici podarilo obnoviť činnosť Židovskej (Izreaelitskej) náboženskej obce, ale február roku 1948, ktorý tvrdo zasiahol celú spoločnosť, mal negatívny vplyv aj príslušníkov židovskej komunity. Ich priemyselné podniky, prevádzky sa poštátňovali, živnostníci prestali existovať, boli zaraďovaní do Verejnoprospešného kombinátu mesta.

Štát nepodporoval ani náboženský život a prostredníctvom svojich inštitúcií ho postupne umlčal. Tieto a ďalšie činitele zohrali svoju úlohu pri odchode mnohých Židov do emigrácie, kde sa rozhodli hľadať lepšie podmienky pre život.  Synagóga definitívne prestala slúžiť náboženským účelom v roku 1949, potom ju kúpilo mesto.

Odbor školstva a kultúry Okresného národného výboru zaradil synagógu do kategórie kultúrnych pamiatok a v roku 1955 ju zapísali do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu. Zámery využitia synagógy ako kultúrneho stánku zostali v rovine plánov. Priestory synagógy slúžili ako sklad, klampiarska dielňa, neskôr pre potreby Štátnych reštaurátorských ateliérov, Zväzarmu, jeho školení, kurzov a krúžkov.

Objekt synagógy po celé desaťročia postupne chátral a túto situáciu nezmenil ani jeho prechod do súkromných rúk po roku 1989. Nešetrné zaobchádzanie s budovou vyústilo do jej katastrofálneho stavu s výrazne narušenou statikou.