Najrýchlejší senior planéty Vladimír Výbošťok: Ži a nechaj žiť, plň si svoje sny

ROZHOVOR
4 /

vladimir vybostok

Má 70 rokov a v atletickom svete veteránov dostal prezývku slovenský Bolt. Je držiteľom dvoch svetových rekordov v najkratších šprintoch seniorov nad 65 rokov –  na 60 m časom 7,81 sekundy a na 100 m časom 12,37 sekundy.

V roku 2013 sa stal trojnásobným víťazom atletickej časti Svetových hier veteránov v Turíne (100 m, 200 m, diaľka) a v San Sebastiane získal titul najlepší atlét veterán Európy. Celkovo je držiteľom 78 medailí, z toho 41 zlatých, 19 strieborných a 18 bronzových (iba z európskych a svetových šampionátov).

Ako atletický veterán – šprintér reprezentuje Slovensko a Banskú Bystricu. Je členom Dukly Banská Bystrica a ŠK HADVEO Za dobrú reprezentáciu mesta Banská Bystrica získal v roku 2008 Cenu primátora a v roku 2013 Cenu BBSK. Opakovane sa stal najlepší športovcom mesta v kategórii veteránov, je jednou z tvárí Európskeho mesta športu 2017 najmä pre seniorov

Nedávno si sa vrátil z halových Majstrovstiev sveta atletických veteránov v juhokórejskom Daegu s ďalšou medailou, čo je po predchádzajúcom dlhodobom liečení zraneného kolena nesporne Tvoj úspešný návrat na atletickú dráhu v sedemdesiatke.

 Áno bola to moja 78. medaila zo svetového či európskeho šampionátu. Získal som ju v šprinte na 60 m v slovenskom rekorde časom 8,49 sek. v kategórii M 70, v šprinte na 200 m som bol štvrtý. Aj touto cestou sa chcem poďakovať primátorovi mesta Jánovi Noskovi za finančnú podporu, bez ktorej by som nemohol letieť do ďalekého Daegu.

 Veľmi mi pomohli aj masáže v Bio reštart, Sauna Štiavničky, GAMO Kontio, CWT Metal Rožňava a TIR Hadvičák, samozrejme aj Dukla Banská Bystrica a ŠK HADVEO. To je pre mňa neoceniteľná pomoc, ktorá mi umožňuje plne sa sústrediť na tréningy a prípravu pred pretekmi.

 Dokedy chceš ešte súťažiť medzi najlepšími svetovými šprintérmi?

Keď budem zdravý tak minimálne do 90 rokov a potom sa uvidí (úsmev).

Ako si sa vlastne dostal k atletike?

K športu a všestrannosti ma viedol môj otec, ktorý bol tiež dobrý športovec. V roku 1961 na prvých Horehronských hrách v Banskej Bystrici som ako 14 – ročný pretekal v štyroch disciplínach ktoré som vyhral (šprint na 60 m, skok do diaľky, skok vysoký a vrh guľou).

 Na vojne som hral divízny hokej za Duklu Hradec Králové, po vojne za  Autoškodu Mladá Boleslav. Vrátil som sa na Slovensko a nastúpil  k Polícii Banská Bystrica, Vo viacboji som 12 x získal titul  majstra Slovenska. Pretekal som aj v lyžovaní a streľbe. Najviac som sa však venoval atletike. V individuálnych  športoch bojuje každý sám za seba a prišlo mi to spravodlivejšie, lebo som sa nemusel spoliehať na iných a pri neúspechu som nadával sám sebe, že som niečo zanedbal.

 Toto ma poháňalo dopredu, každý neúspech ma veľmi mrzel. Keď zaznie výstrel na štarte, bežím sám za seba, časomiera odmeria čas a viem výkon na stotiny. Až po roku 1989 som chcel reprezentovať Slovensko už ako veterán, túžil som spoznávať svet. Vtedy som ešte na medaily nemyslel, prišlo to postupne, až keď som sa poctivým tréningom a silnou vôľou víťaziť vypracoval na šampióna medzi atletickými veteránmi.

Prečo Ťa  volajú slovenský Bolt?

Nazvali ma tak novinári pre moju rýchlosť a šprintérske svetové rekordy medzi veteránmi, akosi mi  to prischlo. Majú o mňa záujem viaceré médiá, čo mi prináša popularitu, hoci  je to skôr doména pre mladých špičkových športovcov. Na druhej strane sa občas medzi svojimi vrstovníkmi stretávam aj so závisťou, ale to je na Slovensku normálne.

 S Usainom Boltom som sa stretol vlani v Ostrave na Zlatej tretre a mám s ním spoločné foto. Len pre zaujímavosť dosiahol som rýchlejšiu štartovaciu reakciu z blokov, ako on, ale samozrejme Usain je nedostižný fenomén, obdivujem ho.

Môžeš byť príkladom pre seniorov, lebo mnohí v Tvojom veku už majú zdravotné problémy a veľa ich nešportuje.  

Často ma volajú na besedy do škôl aj mimo Banskej Bystrice. Mladí ľudia chcú vedieť o mne všetko,  zabehnem si potom s nimi aj krátky šprint. Zúčastňujem sa aj športových podujatí seniorov. Ma to celkom baví, keď im môžem povedať niečo o mojej športovej filozofii a  udržiavaní dobrej kondície aj vo vysokom veku, ako to robím ja.

 Chcel by som inšpirovať mladších aj starších, že nie je dôležité vždy zvíťaziť, nezahadzovať flintu do žita pri prvých neúspechoch, ale plniť si svoje sny, ísť za svojim cieľom. Mnohí sa opúšťajú, hľadajú výhovorky, že to nejde, nechcú sa hýbať, radšej  budú chorí. Ja žijem naplno, tak sa mi to páči. Nemusia všetci  športovať vrcholovo ako ja, ale pohyb je treba. Ale keď je niekto profesionálny športovec, musí  ísť  pretekať s vôľou víťaziť, nie dávať si „mäkké“ ciele a uspokojiť sa s miestom aj ďaleko za prvým..

Čo to teda obnáša?

Trénujem podľa môjho vzoru Pietra Menneu, ktorý behal 100 a 200 m do dlhovekosti a ja si to prispôsobujem na moje možnosti. Bohužiaľ zomrel v roku 2013 práve v čase, keď som  v San Sebastiane preberal cenu EBV pre najlepšieho atletického veterána Európy.

 Väčšinou trénujem tri hodiny denne okrem nedele, na dráhe a v posilňovni AŠC Dukla Banská .Bystrica, Dôležitá je aj regenerácia – sauna a masáže. Nefajčím, nepijem a stravujem sa najzdravšie, ako môžem. Do športového dôchodku sa ešte nechystám a dodržujem životný štýl,  ale občas si dám pivo a čokoládu (úsmev).

 Ako pikošku poviem, že raz som bol v  Teleráne Markízy a tam ma testovali. Behal som po schodoch pod dohľadom lekára, ktorý ma potom prehliadal. Tak mi vyšlo na počítači, že mám trénovanosť na 18 rokov a vek na 40 rokov, čo aj mňa prekvapilo a potešilo zároveň.  Lebo vek je len číslo a nehovorí nič o tom, ako sa človek cíti.

 Ako reaguje na Teba okolie?

 Rôzne. Niektorí ma podporujú, iní závidia, taký je život. Azda si myslia, že keď dosahujem úspechy vo svete a píšu o mne, že som bohatý človek, hoci to tak vôbec nie je. Šport by nás mal spájať a nie rozdeľovať, mali by sme si vážiť všetky pekné chvíle, ktoré prežijeme.

 Pretekám niekedy aj so šprintérmi o 40 – 50 rokov mladšími. Cítim sa medzi nimi dobre, dodávajú mi energiu a motiváciu. Kto ma nepozná, myslí si asi, že čo tu robí ten dedko. Keď sa mi však podarí niekoho z nich poraziť, krútia hlavou, ako je to možné.

A čo odmena za rekordy a tituly medzi svetovými veteránmi?

Mojou jedinou odmenou je medaila, ktorú získam, motiváciou zasa radosť z rýchleho behu., Som výbušný súťaživý typ, baví ma to a darí sa mi.  Chcem behať ďalej, prekonávať sám seba a mať dobrý pocit z víťazstva.. Čo sa týka štátnej podpory slovenskej  reprezentácie veteránov, poviem to otvorene – oproti mladým sme  diskriminovaní, všetko si hradíme zo svojich prostriedkov. Niekedy sa nájde aj sponzor či priateľ, ktorý fandí  atletike aj nám veteránom, pretože dokážeme víťaziť vo svete.

 Ako dôchodca by som nemohol vycestovať do zahraničia, plniť si svoje sny a robiť reklamu Slovensku svojou úspešnou reprezentáciou, keby som si nenašiel podporovateľov. Preto ďakujem všetkým, ktorí sú ochotní mi pomôcť finančne alebo materiálne.

Ako to funguje medzi športovými veteránmi vo svete?

Keď som na pretekoch kdekoľvek vo svete či v Európe, vidím, ako sa tam starajú o dôchodcov – atletických  veteránov, a to  majú lepšie dôchodky, ako my. Našťastie my svetoví  veteráni sme jedna veľká rodina  a pomáhame si. Najlepšie vzťahy mám s českými veteránmi, ale aj mnoho ďalších športových priateľov na celom svete. Najdôležitejší sú priatelia, rodina, ľudia, ktorí nosia šport vo svojom srdci, na ktorých sme právom hrdí a môžeme sa na nich spoľahnúť, aj keď sa práve nedarí.

 Aké sú Tvoje najbližšie plány?

 Moje krédo je: „Ži a nechaj žiť, plň si svoje sny.” A ja si ich plním, aj keď niekedy s ťažkosťami. Ale veď platí, že problémy sú na to, aby sme ich riešili a nie sa na ne sťažovali.

 Som rád, že moja zranená noha drží a môžem ju naplno zaťažovať Aktuálne absolvujem liečenie v Bardejovských kúpeľoch, kde aj trénujem. V júni budem štartovať na Zlatej tretre v Ostrave a ďalej sa pripravovať na vrchol tohtoročnej letnej sezóny na prelome júla a augusta – ME atletických veteránov v dánskom AArhuse. Okrem toho to bude viacero domácich pretekov a športových podujatí, takže v sedemdesiatke sa vôbec nenudím (smiech).

Redakcia Bystricovín ďakuje za rozhovor.

Autor: (tom), Foto: archív V.V.

Reklama

Majosport