V utorok máme na Slovensku mimoriadny jednorazový štátny sviatok, počas ktorého si Slovensko pripomenie 100. výročie prijatia Deklarácie slovenského národa z 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine. Týmto sviatkom sa hlásime k stému výročiu vzniku ČSR.

Štátny sviatok

Premiér Peter Pellegrini, ktorý predkladal návrh na tento štátny sviatok, k nemu uviedol:

„V roku 2018 si pripomíname 100. výročie prijatia Deklarácie slovenského národa z 30. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine, ktorou sa predstavitelia slovenského národa prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a k vzniku samostatného Česko – Slovenského štátu. Pri tejto príležitosti je 30. október ako deň výročia Deklarácie slovenského národa v tomto roku štátnym sviatkom.“

Na oslavách stého výročia vzniku ČSR v Prahe predseda vlády SR Pellegrini po stretnutí s českým premiérom Babišom poznamenal:

„Storočnicu vnímam ako moment, keď konečne po tisícročnej útrape a útlaku slovenského národa sme mali konečne šancu mať svoj vlastný štát spolu s českým národom. 75 rokov s medzerami sme boli spolu s českými bratmi a teraz žijeme jeden úspešný 25 – ročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky.”

Práve Martinská deklarácia bola signálom Slovákov pre Čechov, že sa hlásia k spoločnému štátu týchto dvoch bratských národov. Obaja premiéri SR i ČR sa v utorok stretávajú aj v Martine.

Martinská deklarácia slovenského národa

Pozrime sa na to, ako vznikla Martinská deklarácia resp. Deklarácia slovenského národa.  Tento historický dokument z 30. októbra 1918 bol prijatý na zhromaždení v Martine, ktorého účastníci sa prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili SNR ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa.

V Turčianskom Svätom Martine sa už od 29. októbra schádzalo v budove Tatrabanky na uhorskými úradmi povolené zhromaždenie Slovenskej národnej strany vyše 200 zástupcov z celého Slovenska. O tom, že v Prahe 28. októbra už vyhlásili Česko – Slovensko, ešte nič nevedeli. 30. októbra dopoludnia účastníci martinského zhromaždenia ešte diskutoval o miere jednoznačnosti prihlásenia sa k česko – slovenskému štátu z obavy pred násilnou reakciou zo strany Maďarov.

Napokon sa zhodli na upravenom znení dokumentu, ktoré predložil Samuel Zoch. O druhej popoludní sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv Matúš Dula referoval o situácii a potom Andrej Hlinka vyzval Slovákov k jednote. Napokon zhromaždenie ustanovilo 20 – člennú Slovenskú národnú radu pripravovanú už od 12. septembra 1918 aj s 12 – členným výborom.

Slovenská národná rada

Už v mene Slovenskej národnej rady zhromaždenie prijalo Deklaráciu slovenského národa, ktorú potom predniesol Samuel Zoch. Je zvláštne, že  pôvodný text aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa neskôr stratili.

Večer navštívil výkonný výbor SNR riadený Matúšom Dulom politik  Milan Hodža, ktorý prišiel z Budapešti a v noci spoločne čiastočne zmenili schválený dokument. Išlo najmä o zohľadnenie nových Hodžových informácií, že bola v Prahe vyhlásená Česko – Slovenská republika a Rakúsko – Uhorsko kapitulovalo.

Slovenská národná rada si vyhradila právo vystupovať ako jediný zvrchovaný reprezentant slovenského národa s podmienkami:.

– uhorská vláda nemá právo konať v mene slovenského národa

– požiadavka sebaurčovacieho práva pre slovenský národ

– požiadavka uzavretia okamžitého mieru (vo vojne)

– oficiálne zrušenie zväzku Slovenska s Uhorskom a vytvorenie nového zväzku s českým národom. Zmysel celého obsahu (najmä termín „česko – slovenský národ“ v spojitosti s princípom sebaurčenia) vyjadruje myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov.

Dokument používal pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko – slovenského národa“. Posledné dva tam boli z čisto politických dôvodov, aby sa nekomplikovalo zdôvodňovanie vzniku česko – slovenského štátu v zahraničí. Je to jeden zo základných dokumentov zrodu Česko – Slovenska a potvrdením faktu, že aj Slováci chcú spoločný štát. To dodalo legitimitu úsiliu zahraničného odboja za vznik ČSR.

Deklarácia bola v medzivojnovom období predmetom sporov. Najviac sa spomínala tzv. tajná klauzula hovoriaca o tom, že sa po desiatich rokoch má „štátoprávny pomer“ Slovákov (v Česko – Slovensku či mimo neho) znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka.

Išlo o zápis z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Koza – Matejova, F. Jurigu i E. Stodolu naozaj braný deklarantmi ako záväzná časť rozhodnutia. Informáciu o tejto klauzule v novoročnom čísle denníka Slovák roku 1928 uverejnil Dr. Vojtech Tuka, poslanec HSĽS, v rozsiahlom článku s názvom „V desiatom roku Martinskej deklarácie“ s podtitulom „Štátnofilozofická úvaha“.

Podľa tejto úvahy, ak do 31. októbra 1928 nedôjde v ČSR k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tzv. tajného dodatku k Martinskej deklarácii prestane na Slovensku platiť ústava, zákony i právomoc úradov – nastane vacuum iuris…