História vojenského cintorína v Majeri

História
1 /

Nedávno sme Vám v článku http://www.bystricoviny.sk/titulka/architektonicka-sutaz-obnova-vojenskeho-cintorina-1-svetovej-vojny/ priniesli výsledky architektonickej súťaže na obnovu cintorína z 1. svetovej vojny v Banskej Bystrici – časť Majer. Predpokladaný termín realizácie víťazného návrhu je rok 2018.

Na tému vojenskej nemocnice a cintorína v Majeri pripravila historička a teoretička architektúry a výtvarného umenia PhDr. Klára Kubičková, PhD. pútavý článok o histórii tohto miesta, ale aj o osobnej skúsenosti s ním.

1. svetová vojna

Po vyhlásení mobilizácie 26. júla 1914 a rýchlom postupe vojnových udalostí za hranicami Uhorska bolo potrebné urýchlene prekonať nepripravenosť aj vo viacerých oblastiach zdravotníctva. Mimo zdravotníckej starostlivosti o ranených na bojiskách už na jeseň 1914 vypukli na fronte epidémie a vznikla hrozba zavlečenia nákazlivých chorôb aj do zázemia.

Išlo hlavne o brušný týfus, dyzentériu a choleru. Na území Uhorska sa bleskove zakladali pozorovacie stanice, ako prvá v Užhorode už 9. októbra 1914. Na území Slovenska k 16. júlu 1915 fungovali nasledujúce stanice (s počtom lôžok): Banská Bystrica (2.720), Košice (3.900), Lučenec (1.882), Nitra (3.000), Ružomberok (1.880), Trenčín (1.941), Žilina (4.500).

Pozorovacie stanice boli zakladané ako barakové mestečká (s dvomi typmi barakov), vybavené elektrikou, vodovodom, kanalizáciou, domácou telefonickou sieťou a úzkokoľajovou železnicou. Najkratší pobyt tu bol päťdňový, podľa výsledkov vyšetrenia sa rozhodlo o ďalšom postupe. Výsledky vyšetrení museli byť trikrát negatívne, aby mohol byť pacient prepustený. Stanicami prešli státisíce nakazených alebo podozrivých z nakazenia.

Banskobystrická vojenská nemocnica

O vojenskej nemocnici v Banskej Bystrici (Majeri) máme bližšie údaje až z ďalšej fázy jej fungovania. 1. januára 1916 sa stala špeciálnym liečebným ústavom pre chorých na tuberkulózu a patrila pod Úrad pre záležitosti invalidov. Podobnú špecializáciu dostala aj bývalá pozorovacia stanica v Ružomberku. O banskobystrickom ústave nás poinformuje sám jej riaditeľ – lekár Július Benczur (1879 – 1961):

Ústav sa nachádza asi 2 km od mesta, s vodovodom, kanalizáciou a elektrifikáciou. Z 30 barakov 24 – každý so 100 lôžkami – slúži na umiestnenie chorých na tuberkulózu, v 25. baraku sú umiestnení infekčne chorí, resp. pacienti v karanténe – v tomto baraku je aj izba pre agonizujúcich chorých.“

Ďalej pokračuje:

„Každý barak pozostáva z 2 nemocničných izieb, ktoré mali do 50 lôžok, medzi izbami sú dve malé miestnosti pre službukonajúce opatrovateľky a kuchynku. Vedľa každej izby je malá kúpeľňa s vaňou a WC. V každom baraku je miestnosť pre 2 poddôstojníkov a malá lekárska kancelária. V zvláštnej budove je tzv. centrálny kúpeľ s betónovými vaňami a sprchami – slúži aj na hydroterapiu. Jeden z barakov slúži z polovice ako kostol a z polovice ako schôdzová miestnosť pacientov. Novinkou sú tzv. odpočinkové haly v počte 22, ktoré majú 500 lôžok na tzv. odpočinkové kúry na voľnom vzduchu pre tuberkulotikov.“

O chorých sa staralo 9 vedúcich oddelení, pracovníci laboratórií, 11 medikov a 58 opatrovateliek, ďalej o prevádzku 295 vojakov a 50 ruských zajatcov. Banskobystrický ústav liečil iba radových vojakov, dôstojnícky ústav so 600 lôžkami bol zriadený v Dolnom Smokovci. Koncom mája 1917 Dr. Benczur referoval v Budapešti o výsledkoch ich práce: za rok mohlo opustiť ústav 2.986 pacientov, z ktorých sa vrátilo do služby 1.665 vojakov. Zomrelo 463 pacientov.

Koniec vojny

Po skončení Veľkej vojny sa stali baraky banskobystrickej ako aj ružomberskej nemocnice majetkom Československej armády. Voľba ponechať v nich zdravotnícku náplň padla na Ružomberok. Donedávna bola jednou zo stredísk armádneho zdravotníctva. V banskobystrických barakoch zariadili opravovne vojenskej techniky. Zanikli v 70. rokoch minulého storočia.

Baraková nemocnica však nebola jediným zariadením v meste, „stanica na pozorovanie“ v širšom slova zmysle znamenala všetky vojenské a civilné nemocnice, zdravotnícke útvary a opatrovateľské zariadenia v sídle barakového mestečka, ktoré tvorili jeden organický celok.

V meste sa nachádzala nemocnica aj v novovybudovanom gymnáziu pri parku s názvom Cisárska a kráľovská novogymnaziálna zálohová nemocnica (Újgimnáziumi császári és királyi tartalék kórház). Pri parku liečili chorých vojakov  aj vo Vincentine, v meste v niektorých obytných budovách. Tieto údaje vyžadujú ďalší výskum. Pri barakovej nemocnici vznikol v roku 1915 samostatný cintorín, kde bolo pochovaných do konca vojny 1.380 zosnulých pacientov.

Banská Bystrica ako mesto vojenských cintorínov

Najväčší vojenský cintorín vznikol pri majerskej nemocnici. Začiatky pochovávania sa viažu k roku 1915, pochovávanie trvalo  ešte aj v roku 1918. Podľa zachovanej presnej písomnej dokumentácie (meno vojaka, číslo hrobu, pôvod, deň úmrtia atď.)  sa v cintoríne nachádza 1.380 pochovaných vojakov. Boli to muži z krajín Poľska, Rakúska, Maďarska, Slovenska, Rumunska, Srbska a ďalších zemí.

V roku 1917 bol postavený jeho hlavný pomník, kedy cintorín existoval už na veľkej ploche s jednotným usporiadaním a oplotením. Pomník navrhol, realizoval a daroval Karol Horn (1883 Kremnica – 1967 Bopfingen, Nemecko), sochár a kamenár, potomok rodu Hornovcov, ktorí svoj kamenársky podnik založili v meste v roku 1796.

Na pomníku sa nachádzal v maďarskom jazyku nasledujúci nápis: „Tento pomník v lete  roku 1917 navrhol, realizoval a daroval barónovi Lajosovi Kürthymu, býv. ministerskému zmocnencovi pre Štátny úrad opatery vojnových invalidov v  Banskej Bystrici Karol Fridrich Horn sochár a kamenár. Na pamiatku hrdinov, ktorí padli vo svetovej vojne zúriacej v rokoch 1914-1918.“

Vojnové osudy

Život mesta v zázemí bol v týchto rokoch určovaný blízkosťou, udalosťami a vplyvmi vojny. Mimo úsilia o udržanie každodenného života aj spoločenský život bol pod týmto vplyvom – pohreby exhumovaných a dovezených rodákov v miestnych cintorínoch, starostlivosť o ranených vo viacerých nemocniciach a stále väčší počet vdov a sirôt vyvolalo širokú chartitatívnu činnosť. Týkala sa aj usporadúvania koncertov, divadelných predstavení, výstav, ktorých výnos išiel v ich prospech.

16. banskobystrický honvédsky peší pluk založil nadáciu na podporu vdôv a sirôt svojich vojakov – oznámili to vo svojich novinách 16-os Honvéd v jeho prvom čísle 1. júla 1917). Noviny boli  mnohostranné – mimo úvodných článkoch, beletrii a poézii informovali o úmrtiach, zajatiach, dovolenkách, vyznamenaniach a o všetkých podujatiach, ktoré boli usporiadané pre nadáciu na území všetkých štyroch zainteresovaných  žúp. Informovali aj o daroch a príspevkoch.

Zbierka

V roku 1917 založili Historické oddelenie  pluku s predstavou, že onedlho – na konci vojny – usporiadajú z jeho zbierok výstavu. Bola to zbierka predmetov, ktoré vojaci vyhotovovali vo voľných chvíľach na fronte, zbierka fotografií troch fotografov pluku (Bódy, Dvorszky, Hénap), výtvarných diel umelcov ako aj kvalitných amatérov, slúžiacich v pluku. Portréty padlých dôstojníkov pluku namaľovali podľa fotografií a svojej pamäti. Zber materiálu sa predlžoval, termín výstavy sa odďaľoval, vojna sa stále neskončila.

Prečo je dôležité, že storočné jubileum začiatku 1. svetovej vojny konečne odkrylo mnoho doteraz neznámych faktov tak pre odborníkov ako aj pre širokú verejnosť? Na území Slovenska, kde sme sa narodili a kde žijeme, sa obdobie 1. svetovej vojny dostalo prvýkrát do zorného uhla  dôkladnejšieho a viacstranného hodnotenia.

Za najvážnejší dôvod  predchádzajúceho zanedbávania možno považovať fakt, že v rámci Československej republiky bolo jednoznačne prijaté hodnotenie  z hľadiska českých národných dejín a založenia nového štátu. Pozornosť sa venovala výhradne činnosti Československých légií, českých legionárov a k nim pripojeného menšieho počtu slovenských legionárov tak v Rusku ako na území Československej republiky po ich návrate.

Banská Bystrica a objavenie cintorína

Osvetľuje to aj situáciu v Banskej Bystrici. Čo sa udialo v tomto meste? I keď je to neuveriteľné, ale pôvodný materiál spomínanej vojenskej výstavy, otvorenej v júni 1918, sa zachoval v depozitári skoro celých sto rokov. Tento autentický materiál  bol vlani „objavený“  a so slovenskými textami vystavený  k storočnici v Stredoslovenskom múzeu (18. novembra 2014 – 15. februára 2015.)

Toto hľadisko zapríčinilo aj podcenenie historickej hodnoty a ľudskej úcty k majerskému cintorínu, ktorého dejiny sa viazali ešte k dejinám Uhorska ako aj jeho rozpadu. Kým nad týmto cintorínom doslova zľahla zem, pomník československých legionárov, postavený na území majerského cintorína ako symbolický, bez hrobov, s tabuľou so 49 menami, bol zachovaný  a v dobrom stave. Dokonca prvá štúdia, vytvorená na ÚHA mesta pre toto územie v apríli 2013, sa týkala iba legionárskeho pomníka.

Likvidácia pomníka

K „objaveniu“ majerského cintorína ma viažu osobné spomienky. V roku 2002 som pred vegetačným obdobím odfotografovala  jeho pomník a zaznamenala som všetky texty. Nepodarilo sa mi však vzbudiť záujem o tento burinou a kríkmi zarastený pomník ani dosiahnuť jeho ochranu.

Na jeseň roku 2002 bol pomník zlikvidovaný bez stopy. Keď som v roku 2012 videla začatie výstavby ďalšieho autosalónu na tomto mieste, začala som korešpondovať so stavebnými úradmi a upozornila som na bývalú existenciu vojenského cintorína ako aj na fakt, že tam nebola nikdy vykonaná exhumácia.

Vtedy som už vlastnila fotografiu cintorína z roku 1929. Všetky odpovede tvrdili, že takéto záznamy neexistujú. Pomohla medializácia a vyšetrovanie Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici. Po upozornení Okresnej prokuratúry zo dňa 29.10.2013 o porušení zákona, adresovaného primátorovi a stavebnému oddeleniu mesta, sa už nedali veci utajiť a objavila sa aj dokumentácia a doklady o vlastníckych vzťahoch.

Obnovenie vojenských hrobov

100. výročie začatia prvej svetovej vojny dostalo v Banskej Bystrici primeranú dôležitosť. V novembri 2014 v múzeu otvorili výstavu, v katolíckom cintoríne bolo obnovené vojenské hroby oficiálne odovzdané s vojenskými poctami, boli navštívené aj hroby v evanjelíckom cintoríne a pomník so zoznamom mien padlých v židovskom cintoríne.

Mesto sa chystá splatiť svoju podlžnosť aj zmiznutému majerskému cintorínu. Vlani sa v ňom konal archeologický výskum (Stredoslovenské múzeum, Martin Kvietok). V šesťdesiatych rokoch minulého storočia prekrížili územie cintorína dve cesty, s navŕšením cestných telies, exhumácie sa však nekonali.

Bez exhumácií zmizli aj ďalšie priestory. Zo súčasného zmapovania vyplýva možnosť vyslobodiť z náletovej džungle okolo 400 – 450 hrobov a tieto presne identifikovať podľa existujúcej dokumentácie. Pomník legionárov bude samozrejme súčasťou tohto areálu.

Autor: Klára Kubičková, Foto: archív