Ludvík Nábělek: Vplyv „sorosovských“ peňazí na občiansku spoločnosť-pravda alebo mýtus?

Blog
24 /

Koncom novembra sa v Banskej Bystrici konal piaty ročník Medzinárodného diskusného fóra o demokracii a ľudských právach „Human Forum 2018 – Demokracia v ohrození?“. Organizátori ma poctili pozvaním na účasť v diskusii, ktorá sa bola dňa 29.11.2018 o 17:30 hod v Centre nezávislej kultúry Záhrada (kompletný, aj keď nie veľmi kvalitný záznam debaty je k dispozícii napr. na stránke Via Iuris).

„Sorosovské“ peniaze áno či nie

Rád by som sa na tomto mieste poďakoval hlavnej organizátorke podujatia pani Csille Droppovej nielen za pozvanie, ale najmä za spôsob, akým diskusiu viedla – možno s nikým iným by neprebehla tak kultivovane – a samozrejme môjmu spoludiskutujúcemu pánovi Jurajovi Rizmanovi, PR manažérovi neziskovej organizácie Via Iuris, za zmysluplný, vzájomne zrozumiteľný a verím, že všeobecne obohacujúci rozhovor.

Organizátori pred nás položili otázku, či je vplyv tzv. „sorosovských“ peňazí na občiansku spoločnosť pravdou alebo mýtom? Teda otázku, ktorá v rôznych odtieňoch v poslednom čase rezonuje v našej spoločnosti a, celkom pochopiteľne, vyvoláva nezhody a vášne. Diskutuje sa o financovaní činnosti vybraných mimovládnych organizácií zo zahraničia aj o zmysle a cieľoch takejto podpory.

Dalo by sa povedať, že osoba starého pána Sorosa už dlhšiu dobu rozdeľuje spoločnosť na Slovensku, no stačí sa pozrieť do Maďarska alebo aj do Izraela a vidíme, že nielen u nás. Kým pre časť ľudí je stelesnením tajuplného ovplyvňovania diania vo svete, pre iných je takáto predstava konšpiračnou teóriou. Ako to teda je?

Vízia rozvoja Slovenskej republiky z roku 2002

Dovolím si ponúknuť niekoľko  citátov z verejne dostupnej Vízie rozvoja Slovenskej republiky do roku 2020 (Kapitola 8: Občianska spoločnosť), ktorú vypracoval Inštitút pre verejné otázky v roku 2002. Editormi materiálu boli Fedor Gál, Grigorij Mesežnikov a  Miroslav Kollár, autorský a editorský tím mal tridsať členov (okrem iného napríklad Ondrej Dostál, dnes už nebohý Emil Ginter, Oľga Gyarfášová, Mikuláš Huba, Vladimír Krivý, Miroslav Kusý, Viktor Nižňanský, Vladimír Pirošík, Radoslav Procházka či Michal Vašečka), pričom, ako deklaruje v úvode Fedor Gál, drvivá väčšina tímu reprezentuje neľavicové a nesocialistické videnie sveta a vyznáva liberálne, resp. konzervatívne hodnoty.

Takže – citujem: „Občianska spoločnosť je vytváraná rôznorodými slobodnými aktivitami občanov, ktoré sú nezávislé od verejnej moci a ktorých účelom nie je dosahovanie zisku, ale realizácia nejakého záujmu, či už je to záujem vyšší, verejný, všeobecný alebo čiastkový, skupinový či individuálny.“

„Pred parlamentnými voľbami (v roku 1998) sa mnohé mimovládne organizácie podieľali na Občianskej kampani 98, ktorej cieľom bolo zvýšenie informovanosti voličov a účasti vo voľbách, ale pomerne zjavne aj podpora demokratických politických strán vtedajšej opozície. Tretí sektor tým dal najavo, že má ambíciu ovplyvňovať politické dianie nielen v otázkach, ktoré sa týkajú jeho samotného.“

„Ambícia vplývať na politické dianie sa prejavuje aj v predvolebných aktivitách tretieho sektora pred parlamentnými voľbami v roku 2002, v rámci ktorých je napriek deklarovanej nestraníckosti a orientácii na zvýšenie účasti voličov vo voľbách zjavný príklon k jednej časti politického spektra.“

„Tlak vládnej moci na tretí sektor sa  minul účinkom okrem iného aj preto, že sa mu dostalo výraznej podpory zo zahraničia, z vládnych i súkromných zahraničných zdrojov, ktoré mali záujem o udržanie občianskej spoločnosti na Slovensku. Finančná podpora mimovládnym organizáciám, ktorá prichádzala zo zahraničia, významnou mierou pomohla rozvoju občianskej spoločnosti na Slovensku. Zároveň však vytvorila situáciu závislosti významných aktérov slovenskej občianskej spoločnosti od zdrojov zvonku. V prípade mimovládnych organizácií má táto závislosť podobu financovania veľkej časti ich aktivít z grantov nadácií prerozdeľujúcich finančné prostriedky vlád vyspelých západných krajín, resp. Európskej únie a súkromných nadácií z týchto krajín.“

„S vysokou mierou pravdepodobnosti možno očakávať, že štruktúry občianskej spoločnosti budú v budúcnosti čeliť ekonomickým problémom. Možno predpokladať, že zostanú aj naďalej do značnej miery závislé od zdrojov zvonka.“

Silným postavením politických strán s autoritárskymi tendenciami bude časť tretieho sektora ospravedlňovať svoje nadštandardné vzťahy s demokratickejšou časťou politickej scény, zníženú mieru kritickosti voči nej i svoje vlastné zasahovanie do politiky všeobecne, ale aj priamo do súťaže politických síl.“

Pozitívnym prvkom by bolo  otvorené vyčlenenie mimovládnych organizácií s jasnou a transparentnou politickou orientáciou či dokonca prepojením na politické strany. Aj táto časť občianskeho sektora môže byť akceptovaná ako legitímna (aj keď špecifická) zložka, jej politický rozmer by však mal byť otvorene priznávaný a transparentný.“

Inštitút pre verejné otázky

Ešte azda pár slov k samotnému Inštitútu pre verejné otázky (IVO). Ide o slovenskú neziskovú mimovládnu organizáciu – teda vlastne jednu z tých, o ktorých je reč – založenú v roku 1997. Zaoberá sa analýzou trendov slovenskej politiky a spoločnosti. Medzi jej ciele patrí budovanie občianskej a demokratickej spoločnosti. Čestným predsedom a spoluzakladateľom IVO je Martin Bútora.

Z uvedených citátov možno azda jednoznačne odvodiť, že:

–  nemožno pochybovať o masívnom dlhodobom financovaní činnosti niektorých slovenských mimovládnych neziskových organizácií zo zahraničia, či už z vládnych alebo súkromných zdrojov pochádzajúcich prevažne z vyspelých západných krajín (aj pán Rizman sa k tomu hrdo hlási  napríklad vo svojom blogu – písomnej polemike s pánom Rafajom);

– nejde o žiadne tajomstvo ani konšpiráciu, napokon o konkrétnych finančných tokoch je možné získať obraz aj z pragmatickej analýzy verejne dostupných výročných správ mimovládnych organizácií či už na strane donorov alebo prijímateľov finančných prostriedkov;

– nemožno pochybovať o ambíciách niektorých mimovládok zasahovať nielen do politiky všeobecne, ale aj priamo do politickej súťaže slovenských politických síl  s priamym prepojením na niektoré politické subjekty, pričom otvorenosť a transparentnosť takýchto prepojení je toho času dubiózna;

– aktivity viacerých významných aktérov slovenskej občianskej spoločnosti sú naďalej zásadným spôsobom závislé od zahraničných zdrojov.

Dôsledky a riziká „sorosovských“ peňazí

Keďže som svojou účasťou na besede reprezentoval tú časť občianskej spoločnosti, ktorá má voči takto prebiehajúcemu financovaniu neziskových mimovládnych organizácií určité výhrady, pokladám za potrebné zamyslieť sa nad tým, aký – potenciálne kritizovateľný – zmysel  a aké – potenciálne negatívne – ciele môže mať masívna podpora  mimovládnych organizácií zo zahraničia.

Tu je azda namieste poznámka, že osobu Georga Sorosa možno v tejto súvislosti brať do istej miery ako symbol, ako metaforu – je zrejmé, že peniaze prichádzajúce zvonka pochádzajú z rozličných zdrojov, nielen z jeho súkromných peňazí. Napokon, aj v názve našej diskusie sa hovorilo o „sorosovských“, teda nie explicitne Sorosových súkromných peniazoch.

Teda nejde len o Sorosa, dokonca ani o to, koľko peňazí prichádza z akého zahraničného zdroja, ale o to, že po a) peniaze zo zahraničia prichádzajú a po b) prečo a načo. Na druhej strane isto neobstojí námietka (napríklad štátneho tajomníka ministerstva obrany pána Ondrejcsáka), že ide o 90 – ročného matuzalema nad hrobom – hovoríme o aktivitách v horizonte desaťročí, kedy bol ešte dostatočne svieži.

Ponúkajú sa – napríklad – nasledovné motívy:

  1. zámer utvoriť ideovo jednotný sektor politicky činných mimovládnych organizácií;
  2. dostať médiá a politický život pod ich ideový, ľudský, marketingový a finančný vplyv;
  3. zredukovať úlohu štátu spolu s jeho volenými štruktúrami na občiansku spoločnosť, samozrejme  pod ich vedením;
  4. zmonopolizovať vplyv na (jednostrannú) výchovu mladej generácie;
  5. nasmerovať pozornosť verejnosti selektívne na korupčné straty pri využívaní peňazí zo štátneho rozpočtu pri súčasnom skotomizovaní iných závažných problémov vo finančnom živote štátu (rádovo väčšie škody nepochybne vznikajú nezdanením u nás vytvorených ziskov nadnárodnými spoločnosťami spôsobeným odvedením ich profitov do zahraničia) či absolútnej ignorácii korupcie v rámci fungovania zahraničných korporácií.

Dajú sa dnes v našej spoločnosti identifikovať znaky, ktoré by poukazovali na postupnú realizáciu takto sformulovaných cieľov? Ale určite.

Financovanie tretieho sektora

Podiel príjmov zo zahraničia je u  politicky aktívnych organizácií na trhu celkových príjmov mimovládnej oblasti  rádovo odlišný od príjmov ostatných  mimovládok – neobstojí teda  zavádzajúci argument o šesťpercentnom podieli zahraničných zdrojov na celkovom financovaní tretieho sektora, ako sa nám to snaží podsúvať vo svojom vyhlásení iniciatíva Chceme opäť veriť v právny štát (napr. Pravda, 21.11.2018). Pán Rizman – opäť v odpovedi pánu Rafajovi – uvádza napríklad len podiel „sorosovských“ zdrojov na príjmoch nadácie Via Iuris za rok 2016 vyše 20 percent.

Výsledkom – vo vízii Inštitútu pre verejné otázky načrtnutého, a teda do istej miery aj plánovaného – vývinu je finančne, personálne, ideovo a politicky, vertikálne aj horizontálne prepojená skupina ľudí s dominantným postavením v oblasti tretieho sektora, ktorá desiatky rokov prerastala do politického, mediálneho i akademického prostredia a  verejnej správy. Je to skupina, ktorá sa už desaťročia verejne snaží budovať občiansku, resp. otvorenú spoločnosť, teda spoločnosť, v ktorej sa moc štátu minimalizuje a moc preberajú a vykonávajú „aktívni“ občania –  s kľúčovým postavením  politicky aktívnych mimovládnych organizácií.

Tieto organizácie držia moc tak dominantne, až sa zdá, že v skutočnosti ony už majú najsilnejší vplyv v štáte. Ony dodávajú ideový obsah do médií a udržiavajú si v nich dominanciu názoru. Ony sú liahňou profesionálnych politikov a vyšších štátnych úradníkov, ktorých na svojej pôde alebo prostredníctvom grantov a školení pripravujú na riadenie štátu – nota bene bez ohľadu na politickú príslušnosť svojich klientov.

A napokon – ony to nakoniec všetko aj kontrolujú prostredníctvom svojich watch – dogov a právnych organizácií. A tento ideologicky jednotný, financiami i personálne prepojený politický nástroj, ktorý vykazuje všetky znaky cieleného  ovplyvňovania domácej i zahraničnej politiky  funguje bez toho, že by mal oporu v demokratických voľbách. Je toto prípustné? Nejde práve z tejto strany o ohrozenie demokracie na Slovensku?

Mäkká sila

Nemožno v tejto súvislosti nespomenúť dnes populárny termín „soft power“, teda akási „mäkká sila“, ktorá je zameraná na ovládnutie sveta preferenčne nevojenskými prostriedkami. Významný český sociológ Miloslav Petrusek vo svojom článku Národná identita v globalizujúcom sa svete (riziká a výzvy naivného multikulturalizmu a militantného nacionalizmu) okrem iného upozorňuje na fakt, že prebiehajúci kultúrny globalizačný proces reprezentovaný najmä kultúrnou homogenizáciou a uniformizáciou vyplýva z dominantného postavenia americkej spoločnosti vo svete.

Smer kultúrneho vplyvu určuje ekonomická sila, ktorá samozrejme garantuje aj silu vojenskú a dnes hlavne a predovšetkým silu mediálnu. Petrusek v tejto súvislosti vymedzuje pojem akulturácia, medzi inými tiež tzv. akulturácia zvádzaním, ktorý, zjednodušene povedané, hovorí, že postmoderná spoločnosť ako spoločnosť nadbytku či aspoň dostatku nemusí byť udržiavaná v stave konsenzu a spoločenskej rovnováhy násilím, ak sú ľudia ku konformite a lojalite zvádzaní – obklopení napríklad nadbytkom predmetov konzumu či lákavej (aj keď inak lacnej, pozn. autora) mediálnej zábavy.

Aj styk medzi dominantnou (dnes teda americkou) kultúrou a ostatnými kultúrami je založený na zvádzaní – americká kultúra sa presadzuje vo všetkých artefaktoch (s výnimkou „vývozu demokracie“) prevažne nenásilnými prostriedkami v zmysle neveľmi radostného poznania, že  kto financuje, ten určuje smer.

Ciele otvorenej spoločnosti

Za jeden z azda najhlavnejších cieľov otvorenej spoločnosti možno považovať výchovu novej generácie – peniaze prichádzali a prichádzajú na výchovu generácie oddanej idei otvorenej liberálnej spoločnosti ako záruky budúcej kompatibility Slovenska s inými (západnými) krajinami v ich ďalšom smerovaní.

Pred dvomi rokmi som v rozhovore pre denník Pravda okrem iného pripomenul, že o budúcnosti Slovenska, Európy a sveta bude už onedlho rozhodovať dnešná mladá generácia. Nemožno sa preto čudovať snahám investovať do sofistikovanej indoktrinácie zameranej predovšetkým na mladých ľudí. Najlepšie takej, ktorá sa deje paradoxne  s pocitom slobodnej voľby indoktrinovaných.

Odpoveď na otázku „Vplyv „sorosovských“ peňazí na občiansku spoločnosť – pravda alebo mýtus?“ je teda jednoznačná – nejde o mýtus. „Sorosovské“ peniaze vplývajú na občiansku spoločnosť v širokom rozsahu a dosahu (nehovoríme samozrejme o smiešnych skratoch, akými je napríklad vystupovanie ľudí na námestiach s plagátikmi, že „sme tu zadarmo“), vplyv týchto peňazí je dlhodobý, koncepčný a výchovný, peniaze idú dlhodobo na existenciu a činnosť rozličných, najmä však politicky orientovaných mimovládok.

Tieto mimovládky dokonca aj keby už dnes nedostali zo zahraničia nič (ako pripúšťajú obavy vyslovené vo vízii IVO), s pomocou zahraničných peňazí vznikli, etablovali sa a žijú. A je jednoducho potrebné to vedieť…

Autor: Ludvík Nábělek, Foto: ilustračné

Ludvík Nábělek

Ludvík Nábělek