Toaletný papier ako symbol paniky a ospravedlnenie Ľuba Motyčku

Blog
1 /

Dnešný blog nášho takpovediac každodenného glosátora Ľubomíra Motyčku sa týka toaletného papiera a príhod s ním spojených, ale aj jeho ospravedlnenia…

Už ho nemá ani Amerika

Rozmýšľam nad panikami, ktoré som osobne prežil. Ako to bolo s toaletným papierom? V auguste 1968 sa myslím naň v radoch nestálo. Ale, najmä na múku. Vtedy nám ešte stačila stranícka tlač.

Potom bol dlhodobo nedostatok niečoho, obyčajne vždy iného, Bez paniky. Ale, prišli aj moje hviezdne časy, keď som bol známy redaktor rozhlasu a vysielal som Dobré ráno. Iné stanice prakticky neexistovali, takže toto vysielanie bolo vplyvné. Každých päť minút som hovoril presný čas, čo bolo naozaj dôležité.

A začal som strkať nos aj do nedostatkového tovaru. Vtedy sa ukázalo aj to, aká dobrá je pohotová mama. Spočiatku sa mi takmer nedalo vypovedať slovo vložky. Zdalo sa mi to také nepatričné. Nuž ale čo, neboli. Aj doma sme s tým mali problém. Ale, aha moja mama. Nepotrebovala, ale keď zistila, že sú nedostatkové, pár balíkov kúpila, pre istotu. Tak k nej žena chodila ako do obchodu.

Potom chýbal toaletný papier. Legendárny bol vtedy článok známeho primára detského oddelenia Sväťa Dluholuckého o tom, ako v Harmanci skúmajú koľko dielikov treba vyrobiť na jedno použitie. Ja som to dotiahol do detailov. Vytvoril som z toho VÚS – výskumný ústav srania – s vedeckými štúdiami a samostatnou budovou ústavu. Len som to neodvysielal. Šéf sa ma vtedy s povzdychnutím opýtal, či mi už celkom…..

Žiadna chyba. Už sme tu mali hneď novú paniku. Spojenú s nedostatkom pracích prostriedkov. A tú paniku som do istej miery vyrobil sám.

Už ma tí panikárski ľudia štvali. Pozisťoval som si údaje o zásobách pracích prostriedkov a všetkým som pekne, zrozumiteľne vysvetlil, že panika je zbytočná, že pracích prostriedkov je a bude dosť. Správnosť vhodne vybraných slov som si odskúšal na svojej mame. Uznala, že hovorím múdro.

Ibaže, rozhlas bol vtedy všade. A tak sa aj všade dozvedeli, že netreba robiť paniku, že pracích prostriedkov je dosť. Vznikla samozrejme obrovská panika.

O niekoľko týždňov, keď už bol pokoj ma opatrne oslovila mama. Či by sme si nezobrali od nej nejaké pracie prostriedky. A v spálni mi pod obrazom s nápisom „Ach múj Pane, wzhlédniž na mne“ ukázala priam vojnovú zásobu. Pol roka sme k nej chodili ako do drogérie.

Dnes je symbolom paniky múka, droždie a samozrejme toaletný papier. A aby sme si nemysleli, že len u nás. Aj v Amerike. Podľa mňa by bolo treba založiť nejaký výskumný ústav…

Ospravedlnenie

Prosím o ospravedlnenie všetkým čitateľom, ktorí už čakajú, čo dnes zase napíšem. Nenapíšem dokopy nič, aj keď som mal dobrú tému o úcte k ľudskej práci.

Ibaže, podvečer som urobil sirup pre včely. Z drevárne som si šiel zobrať kuklu. Ako sa to stalo? No, jednoducho som nešikovný. Potkol som sa a hlavou som tresol do protistojacej skrinky. Najviac si to odniesol nos.

Z kukly nebolo nič. Krv tiekla jedna radosť. Zababral by som si ju. A tie posledné včielky čo mi ostali sa s chuťou pustili do mojej tváre. To mi však neprekáža. Veľ už odpúcham. Hlavne, že dostali sirup.

No, dnes ráno sa mi ešte trochu trasú ruky. Manželka sa rozhodla, že navarí a ja idem polihovať. A ešte čosi. Prepáčte kvalitu fotografie. Je to úplne prvé selfíčko v mojom živote.

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka