Ľubomír Motyčka: Spomienky na Sovietsky zväz

Blog
3 /

Každý má nejaké skúsenosti, poznatky i vedomosti. Niekto hovorí len to, čo počuje či číta v médiách, niekto zbiera informácie pri pive, no a niekto nevie nič, len strašne rád hovorí. Každý má predsa právo na názor.

Skúsenosti

V súčasnosti sa stalo zvykom velebiť Rusko. Ja pritom trochu mlčím. O súčasnom Rusku viem veľmi málo. Iste, aj ja pozerám dokumentárny program na ČT 2 „Rusko z výšky“. A aj ja som bol nadšený nádhernými pohľadmi na Petrohrad či Moskvu. S Rusmi sa občas stretávam pri cestách do zahraničia. A usmievam sa v Turecku či Egypte pri pohľade na obchody s nápisom „Šuby“, teda kožuchy.

V jednom hoteli pravidelne už pred večerou každý deň vláčil personál pomočeného Rusa od baru do izby, zažil som naberanie jahôd do polievkových tanierov, tlačenie sa pri pultoch, ale zažil som aj kultivované diskusie. Aj keď neraz to boli snahy Rusov precvičovať si angličtinu. No a tú som sa nikdy poriadne nenaučil. Ruštinu, tú zase pomaly zabúdam. Zväčša to však boli príjemné stretnutia.

V každom prípade je to na akékoľvek posudzovanie málo. Počas éry ZSSR som tam bol niekoľkokrát. Čiže viem viac. I keď, ono sú to už staré zážitky. Pokúsim sa vybrať tie najzaujímavejšie. Niektoré som aj publikoval, niektoré sa nedalo.

Vlak družby

Ak si dobre pamätám, bol rok 1972. Stal som sa účastníkom vlaku družby. Z neho mi ostali útržky spomienok. Veľa sa pilo, nejaký komsomolec tvrdo zarazil diskusiu o Ukrajine, v osobnom vlaku z Moskvy do družobnej Tuly sa pár zväzákov skoro pomočilo. V Československej reštaurácii si dali niekoľko pív a v tejto lokálke premávajúcej na 200 – kilometrovej trati neboli záchody.

V Tule sme sa pýtali, prečo? Pri pohľade na štvrť dreveníc pokrytých hrdzavým plechom zo starých sudov nebolo treba. A toto vysvetlenie som v nasledujúcich rokoch počul ešte niekoľkokrát. Nemci Tulu nikdy nedobyli. Bolo treba obnovovať vojnou zničené mestá. Tu boli, okrem činžiakov,  aspoň nachýlené drevenice.

Samozrejme, že ma zaujala Jasná Poľana, sídlo spisovateľa a filozofa Tolstého. Domov sme si viezli zväčša samovary.

Alkohol – do nemoty

Druhá cesta sa začínala v Moskve. Pozoroval som v obchode s potravinami mäsiarstvo. Po pohyblivom páse sa viezla polovička prasaťa. A bol tam akýsi cirkulár. Zákazníci stáli v rade. Možno vtedy sa zrodila hláška „padni komu padni“. Komu v postupujúcom rade čo vyšlo, to si zobral.

Vo vlaku do Tuly ma prekvapilo množstvo žobrákov. Inak, nič nové. Ako by aj mohlo byť. Deň sa začínal bez raňajok. Len 100 gramov vodky. V spomienkach mi ostal iba obed v bani Pokrovskaja. Najskôr mi ukázali nákresy šácht. Užasnutí, že pre mňa to nie je nič nové. Niekoľkokrát som reálne fáral vo Veľkom Krtíši. A inak, dodnes som rád, že som fáranie zažil na vlastnej koži. Spoznal som tam vynikajúcich ľudí.

Ale, poďme späť do bane Pokrovskoja. Obed sa začal o 14:00 hod. a skončil niekedy o 21:00 hod. Riaditeľ  bane si smutne povzdychol. Vraj, ja som ešte mladý človek a potrebujem ženu. Zareval niekde do chodby a jedna prišla. Vraj, ak ju chcem, môžem ju mať. Prikáže jej to.

Samozrejme, že to bolo všetko v súvislosti s pijatikou. Pili sa len decáky. A začal som sa brániť. Keď boli dva decové prípitky za sebou, potichu som vstal a šiel na toaletu. Celkove sedemkrát som sa takto vyzvracal. Hostitelia na nič neprišli a stále zúfalejšie sa ma pokúšali zničiť. Nakoniec sa vzdali.

Riaditeľ tulského rozhlasu, inak tankista, ktorý oslobodzoval Prahu, mi bozkal ruku a vyhlásil, že som hrdina Sovietskeho zväzu. Jediný som šiel do auta po svojich. A možno preto si to pamätám. Stal som sa jediným cudzincom, ktorý vyhral v pijatike nad Rusmi. I keď podvodom. Veď oni od stola za celý čas ani len nevstali.

Krásny Don

A vôbec, bola to krásna cesta. Zobrali ma na ňu priatelia zo Stavoindustrie. Cieľové letisko bolo vo Volgograde, odkiaľ sme šli na sever a smerom k Donu. Samozrejme, že som bol pri slávnej mohyle, že ma až pohltilo množstvo mien  bojovníkov brániacich Stalingrad. Bol to strašný zoznam.

Na trhu som chcel kúpiť manželke akúsi vlnu. Vyzerala veľmi zaujímavo. Ale, táto vlna po navlhnutí vraj strašne smrdí. Spriada sa totiž s kôz. Tie majú naozaj mohérovú srsť, ktorá sa nestrihala, ale trhala. V jednom kolchoze mi to potom aj ukazovali. Srsť lietala všade okolo, koza mečala, akoby  ju drali… Hrôzostrašné divadlo.

Boli sme tam samozrejme, nie kvôli koze, ale pracovníci Stavoindustrie budovali plynovod Sojuz. Bolo ich treba pochváliť. Bol máj a všetko sa zelenalo. Alebo modralo. Ešte nenastalo letné sucho, všade boli jazierka a potoky sa vydúvali bobrími hrádzami. Musel som ísť na ryby. Darmo ma varovali. A naozaj. Mohol som okolo vody len behať. A to rýchlejšie ako mušky, ktoré ma obháňali. Boli ich tisíce.

Zaujalo ma obrovské pšeničné pole, na ktorom sa pásli kravy. Kolchozníci len hádzali rukou. Vraj, obilie dorastie. Miestami na poli stáli ropné veže. Ako v Texase. A funkčné. Na vlastné oči som videl, ako vyťažená ropa cez prasknuté potrubie vyteká späť do zeme.

Zaujala ma dopravná značka zapichnutá do piesočnej duny. Bola tam alebo černozem alebo piesok. A dedinky priam rozprávkové. Na každej drevenici televízna anténa, pred mnohými chalupami Záporožce – autá miestnej produkcie.

Pri Done sme stretli usmievajúceho a zhovorčivého deduška. Cigaretu nechcel, lebo odkedy mu minulo 80, začalo ho dusiť. A nechce ani vodku, tá mu nerobí dobre, odkedy oslávil 90. Zažil všeličo. Po revolúcii v 1917 sa z neho stal biely kozák. Po občianskej vojne sa preto tri roky skrýval na Sibíri, no teraz si užíva. Len tí mladí keby neutekali z dedín. Veď majú prácu v kolchoze, Don je plný rýb, čo si môžu nasoliť do sudov. Štát múku dovezie a kapusta sa urodí. Čo tým mladým chýba?

Stavbyvedúci mi ukázal ešte jednu drevenicu. Pred jej dverami bol kopa štrku. Doviezol a vysypal to tam jeden šofér. Štvalo ho, že z domu sa dalo vyjsť len v čižmách. Hlboká mláka teraz už nestrašila, zato nemal kto rozhrnúť kopu.

Konečne suchý zákon

Nech to príde urobiť štát. Radil som, už zase v Tule, ako si pomôcť a urobiť si ríbezľové víno. Objednáme, štát nech ríbezle dodá. „A vy neviete, že to sa dá dopestovať?“ To ich zmiatlo. Môj ruský sprievodca, veterán afganskej vojny (už sa rozbiehala glasnosť), mi vysvetlil, že ešte donedávna mali pri domoch len jednu jabloň. Aby sa nevyťahovali, že chcú viac ako iní.

V Afganistane to bolo veľmi zlé. Aj sa mu oči zaligotali: „Veď aj v Československu sme mali veľa obetí.“ Aj ja som sa už osmelil a vravel som, že to bolo inak. Nakoniec, zvítali sme sa v hotelovej izbe tak, že sa so mnou ani nerozprával, kým si neoveril, či tam nie je odpočúvanie.

Ozaj, čo ma prekvapilo? Spal som vždy v tom istom hoteli. A až teraz som zistil, že pri ňom tečie rieka.

Tá trocha borovičky, čo som doniesol, bola ako kvapka v niekdajšom ruskom mori. Ja som si suchý zákon užíval. Pravda, mal som aj smutnejší zážitok. Hľadal som v Tulskom rozhlase kamaráta, ktorý bol v pionierskom tábore tulských detí v Banskej Bystrici. Pozval som ho domov.  Už štyri druhy salámy a dva druhy syra ho zmiatli a v byte sa neveriacky pýtal, či v ňom naozaj bývame len piati. Teda jedna rodina. Viete, u neho, v Tule bolo bežné, že každá izba patrila inej rodine, kuchyňa, záchod a kúpeľňa  boli spoločné.

Neviem, čo sa v ňom po troch týždňoch v Bystrici udialo. Prišiel domov a obesil sa…

Nemôžem obísť kolchoz, ktorý som videl vďaka glasnosti a Gorbačovskému uvoľneniu. Predseda kolchozu, súdruh Burda, sa chválil pridruženou výrobou, ktorú zavádzal. Meno som si zapamätal jednoducho preto, že aj u nás sme mali niečo, čo sa volalo Burda -. nemecký módny podpultový časopis.

Súdruh Burda ma s úsmevom zaviedol na jedno miesto. Ukázal mi kruhovú jamu vyloženú tehlami. Vznikla v časoch, keď bol Chruščov na návšteve v USA. Tam videl dojárne mlieka. Urobili si jednu, aby boli ako Američania, aj v tomto kolchoze. Kravy chodili v jame do kruhu a tam ich ručne dojili.

Ešte som všeličo zažil. Užíval som si suchý zákon. Boli sme si pozrieť Jasnú Poľanu. Práve sa začal proces likvidácie asfaltových chodníkov okolo Tolstého hrobu a výmena za štrkové.

A pravdupovediac, ešte raz by som chcel Tulu vidieť. I s Jasnou Poľanou, s krásnymi brezovými hájmi a so zmenami, ktoré život priniesol. Ešte vo mne rezonujú ďalšie spomienky, ale obávam sa, že už teraz je to veľmi dlhé. Tak radšej končím.

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka