Ľubomír Motyčka: Príbeh šestnásťročnej slečny z vojny

Blog
0 /

Poviete si, nádherný vek. Mať tak znovu 16. Ale, neviem ako vy, ja som v tom veku bol často bezradný a hádam až utrápený. A nesmierne intenzívne som prežíval všetky problémy. Tak, ako väčšina mladých ľudí. Preto som sa rozhodol vyrozprávať svojej vnučke príbeh 16 – ročnej slečny.

Tak si sadni a čítaj. Neboj sa, nebude to veľmi dlhé, ty moje zlaté dievčatko.

Zvolenský zámok bol ako pevný hrad. A veď aj bol. V suterénnych častiach bývali ľudia, ktorí sa skrývali pred vojnovou vravou blížiaceho sa frontu. Len Maňa, tak ju skrátene volali, lebo Malvína bolo dlhé slovo, mala odvahu. Mala 16, svet gombička.

Keď mama napiekla chlieb, vždy z neho kus zaniesla aj uväzneným francúzskym partizánom. Strážili ich jeden vojak SS a jeden, no taký holobriadok. Ešte sa ani neholil. Mal len niečo vyše 17. A ten sa do Mani zahľadel.

„Keď sa skončí vojna, prídem si pre teba,“ šepkal jej s horúcim dychom. A Maňa sa rozosmiala. SS vojak, kúsok od nich, spadol do žumpy. A to bolo podľa nej smiešne. Holobriadok s frontovými skúsenosťami Maňu hodil na zem a ľahol si na ňu. Okolo lietali guľky zo samopalu: „Vieš, on je zlý, zabil by ťa. Ale, náš Vodca nie je zlý, on nebude mať nič proti tomu, že nie si Nemka.“

Front bol na dohľad, vzdialené dunenie diel sa priblížilo. Nemci utekali, granáty vybuchovali aj vo Zvolene. Maninej mame sa narodil syn. A mama, v tej vojnovej hrôze, stratila mlieko. Len Maňa mala odvahu vybehnúť do mesta s kandličkou po kozie mlieko. Vraj bolo pre novorodencov lepšie ako kravské.

A potom bolo na zámku rušnejšie ako kedykoľvek predtým. Maňa mala robotu. Ešte sa ani nedozvedela, to až neskôr, že jej Hans pri Hronskej Dúbrave zahynul.

Najskôr potreboval poľný lazaret obväzy. Maňa ich odkrúcala z mŕtvol, aby sa vyvarili a znovu použili. Potom ju posadili k posteli takého nedochôdčaťa, čo sa ešte ani neholilo. Granát mu odtrhol kus chrbta.

A jej úloha? Byť pri ňom v hodine blížiacej smrti. Ivan, tak sa volal, vojak Červenej armády, chytil Maňu mocne za ruku a rozprával jej o budúcnosti. Ako im spolu bude dobre, ako si ju odvedie do Ruska, do jeho dediny. Robiť budú v kolchoze, v maštali bude jedna kravička, no krásny život.

Potom jeho ruka ochabla. „Za Stalina, za Ródinu,“ to boli jeho posledné slová. Maňa už nebola sebavedomá a odvážna. Zosypala sa. Pomohol jej vojenský lekár. Ešte šťastie, že mala tuhý korienok.

Ty si ju už asi nepamätáš. Alebo, len matne. Bola si, vnučka moja zlatá, ešte maličká, keď odišla. Veľmi sa z teba tešila. Tá 16 – ročná dievčina, vek mala ako ty, bola bezmenná hrdinka života. Len svojim synom občas rozprávala príbehy z detstva a mladosti. To bola tvoja prastarká Malvínka, moja mama.

Nechcem ťa poúčať. Ale, mala by si vedieť, že lepšie ustojíš úskalia života, keď budeš poznať svoje korene i súčasnosť, v ktorej kráčaš do budúcnosti. A ešte čosi. Láska je to jediné, čo nestarne a neumiera.

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka