Ľubomír Motyčka: Otrok alebo hranice súcitu…

Blog
1 /

Bol to taký tichý, slušný remeselník. A najmä pracovitý. Navyše odvádzal výbornú robotu. Robil nám vo verande dlažbu. A keď niekto robí, zaslúži si úctu a napríklad aj zajesť si.

„Žiadne pivo a preboha, žiadne tvrdé. A ani peniaze,“ niekoľkokrát mi kládol na srdce majster. A počas dňa prišiel ešte aj na kontrolu.

Tak sa nášmu remeselníkovi ušlo len trochu tej úcty, šesť riadnych knedlí a porcia sviečkovej na smotane, ktorá sa ledva zmestila na tanier. A netrpezlivo som čakal, kedy začne chváliť obed. Lebo ja síce dlažbu klásť neviem, ale variť viem. To si píšte.

Kúskom knedle povytieral tanier a začal zoširoka. Vraj sa mu aj zacnelo. Lebo občas, pri dobrom jedle si spomenie. Inak žije na slobodárni, platí mu to majster. Má predplatené večere v lacnej reštaurácii, financuje to majster. V blízkom hostinci má počas voľných dní predplatené nejaké pivá, majster rozhodol, koľko ich môže byť.

Už som aj zabudol, že som čakal na pochvalu za obed. A potvrdil mi to aj on. Je si vedomý toho, že je vlastne otrok. Najmä však otrok alkoholu. Keby nebolo majstra, už dávno by bol zahrabaný. Vraj či nemá rodinu. Má, niekde pri Prešove. Žena  i deti ho vyhnali. Po mnohých rokoch. A žena tak dobre varila.

Chudák človek. Taký dobrý remeselník. Zaslúži si to? Ibaže zaslúži si to žena? A deti?. Aké je to pre nich trápenie. Vyhodiť muža a otca na ulicu. Veď to bolelo.

Za nami sú Vianoce, slovo často dostávali bezdomovci. Aj sa im pomáhalo. Pred pár dňami jeden zamrzol.  Ja viem, je nám ich ľúto. Ale mne je ľúto aj tých slušných.

Tých, ktorí sa sadajú na lavičku, ktorú chvíľu predtým ktosi pomočil. Ľúto mi je mamičiek, ktoré sa pre istotu vyhýbajú parku, lebo sú  tam čudné indivíduá.

Všetci sme ľudia. Každý človek si zaslúži úctu. Niekedy sa však možno treba pýtať, kde je hranica súcitu a tolerancie. Ja si netrúfam rozhodnúť to.

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka