Rok Ľudovíta Štúra sa blíži k vyvrcholeniu. Narodil sa 28. októbra 1815 v Uhrovci a 12. januára 1856 zomrel v Modre. A tak 210. výročie jeho narodenia a 170. výročie jeho úmrtia nám dáva príležitosť opätovne sa vrátiť k jeho neúnavnému zápasu za pozdvihnutie slovenského národa.

Ako charizmatický vodca štúrovskej družiny sa zaslúžil o jeho základné atribúty – kodifikáciu slovenského jazyka, politické formulovanie jeho existencie, rozvoja literatúry a kultúry, až po heroický boj v revolučných rokoch 1848/49.

Hoci ako 40-ročný po tragickej udalosti predčasne umiera s vedomím, že nedosiahol všetko, čo si vysníval, ďalší vývoj potvrdil oprávnenosť jeho vízie. Zaslúži si úctu a vďaku celého slovenského národa, ktorému zanechal výrazný odkaz. V dnešných časoch je napríklad aktuálny jeho výrok: Veľa tvoriť – málo troviť a učiť sa!

Vyhlásený Rok Ľudovíta Štúra dáva široký priestor na prezentáciu významných politických, spoločenských a kultúrno-umeleckých udalostí viažucich sa túto výraznú osobnosť slovenskej histórie z rozličných uhlov pohľadu. Na mape Štúrovho putovania najviac svieti Uhrovec, Bratislava, Modra. Sú však aj ďalšie miesta, menej akcentované, ktoré podávajú svedectvo o jeho živote a diele. Napríklad Banská Bystrica…

Popri všetkom sa niekedy zabúda, že aj Ľudovít Štúr  bol iba človek, ktorý musel z času na čas načerpať silu a energiu, zastaviť sa v prudkom víre rušných čias. Rok 1835 bol pre 19 -ročného mladého muža významným medzníkom, v ktorom osvedčil svoje smerovanie do budúcnosti.

Na bratislavskom lýceu aktívne pôsobil v Spoločnosti česko-slovenskej, v tom čase sa v jeho blízkosti pohyboval aj o niekoľko rokov starší Banskobystričan Samuel Vanko, ktorý mladšieho Ľudovíta pre jeho schopnosti a zápal obdivoval. Ako sa blížili letné prázdniny, prejavil Štúr záujem spoznať Banskú Bystricu. Lákalo ho mesto s bohatou mediarskou minulosťou, výborným školstvom a zaujímavými osobnosťami.

Ľudovít Štúr

Samuel Vanko rád ponúkol Ľudovítovi pohostinstvo v dome svojich rodičov, ktorí bývali v Dolnej Striebornej ulici (dnes už neexistuje). Po mnohých rokoch svedectvo o jeho vyše mesačnom pobyte poskytol Michal Bothár v Národných novinách z roku 1911.

Bol to synovec Samuela Vanka, ktorý sa o Štúrovom pobyte v meste od Urpínom dozvedel od svojej matky Zuzany, Samuelovej sestry. Okolitá krásna príroda poskytovala nespočetné možnosti na pešie potulky i náročnejšiu turistiku, čo Štúr v hojnej miere využíval. Po aktívnom oddychu sa rád utiahol do tichej záhrady domu a čítal svojho obľúbeného Schillera.

Ľudovít Štúr v Uhorskom sneme

Domácnosť Vankovcov žila čulým spoločenským ruchom, prichádzali k nim najmä mladí ľudia, nadšení vlastenci, s ktorými Ľudovít zápalisto debatoval o národných otázkach. Ale nezostalo iba pri vážnych témach, došlo aj na zábavné hry a spevy pri gitare, Štúrovom obľúbenom hudobnom nástroji. V skromnej domácnosti mu chutili bryndzové halušky a zemiaková „baba“.

K častým návštevníkom domu patril aj vtedy 29-ročný Karol Kuzmány, banskobystrický evanjelický kňaz. Plný elánu sa práve chystal vydávať literárnu revue Hronka (1836-8) s podtitulom Podtatranská zábavnice. Časopis krasomilného a užitečného čtení. Celkom iste sa ich spoločný rozhovor niesol v duchu smerovania slovenskej kultúry a umenia. Nie náhodou sa Hronka na istú dobu stala platformou pre nastupujúcu štúrovskú generáciu. Sám Ľudovít už v jej prvom ročníku publikoval báseň Óda na Hronku a potom aj ďalšie príspevky.

Literárny časopis Hronka

Priateľstvo s Karolom Kuzmánym pretrvalo do konca jeho života a bolo pre národ nanajvýš produktívne. Celkom prozaicky – ev. kostol a fara boli určite cieľom návštev mladého Ľudovíta. Navyše, v prostredí stredného Slovenska sa Štúr započúval do tunajšieho  jazykového prostredia, ktoré neskôr pretavil do kodifikácie spisovnej slovenčiny r. 1843. Po príjemnom pobyte daroval Štúr na rozlúčku dcére domácich Zuzane vlastnoručne písaný preklad Schillerovej piesne Chlapec v potoku. V rodine sa tento dokument dlho uchovával, dnešných dní sa však nedočkal.

Do Banskej Bystrice sa Ľudovít Štúr vrátil až začiatkom februára 1849 ako jeden z vodcov slovenských dobrovoľníkov, bojujúcich na strane rakúskeho cisára. Z doteraz bežných citovaných prameňov o jeho „povstaleckom“ pobyte v meste bol záznam v Dejinách kráľovského mesta Banská Bystrica od Emila Jurkoviča (vyd. 2005). Autor tejto jedinečnej kroniky bol lojálne prouhorsky orientovaný, písal ju v maďarskom jazyku spätne v rokoch 1896 -1922. V jeho očiach bol Štúr neprijateľný, o jeho aktivitách sa v kronike vyjadroval v negatívnom svetle.

Župný dom v Banskej Bystrici

Pravda bola iná – Ľudovít Štúr prišiel do Banskej Bystrice 2. februára 1849. Ubytoval sa na námestí v hoteli U Raka (Nám. SNP č. 15) a zotrval v ňom 5 dní. Tu intenzívne rokoval o ďalšom postupe a plnení vytýčených cieľov. A hľa – pred 10 rokmi sa pracovníkom Štátnej vedeckej knižnice, ktorí dnes sídlia v bývalej budove župného domu v Lazovnej ulici č. 9, podarilo vypátrať iné zdroje informácií, súvisiace so Štúrovým pobytom v meste. V pražských Národních nowinách (red. Karel Havlíček) č. 49 z 27. 2. 1849 publikoval Mikuláš Dohnány  túto správu o Štúrovom vystúpení v zasadacej sieni župného úradu:

„Dňa 5. februára 1849 o 11. hodine v sieni stoličnej nesčíselné množstvo ľudu už túžobne očakávalo ten okamžik, v ktorom p. Štúr v spoločenstve dvoch dôstojníkov do siene vstúpiť mal. Vystúpil, oslovil poslucháčov, ktorí s veľkou tichosťou  a nadšením  počúvali nikdy neslýchané veci a slová. Jeho reč bola mnohokrát vykríknutím Sláva mu prerušovaná. Potom sa ešte čítala proklamácia k národu slovenskému. Nikdy obecenstvo bystrické takú reč doposiaľ na tom mieste nepočulo.“

Pamätná izba Ľudovíta Štúra v Modre

Práve informácie z pražských Národných nowín podnietili vedenie štátnej vedeckej knižnice k aktivite – osadeniu pamätnej tabule na počesť vystúpenia Ľudovíta Štúra v zasadacej sieni župného domu. Stalo sa tak 28. septembra 2015.

Pamätná tabuľa je umiestnená  v autentickom interiéri budovy na prvom poschodí pred vstupom do spoločenskej sály. Natrvalo bude pripomínať vzťah Ľudovíta Štúra k mestu pod Urpínom. Napokon, po roku 1989 časť obyvateľov Radvane býva na premenovanom Námestí Ľudovíta Štúra.

Pamätná tabuľa v ŠVK Banská Bystrica