Chov oviec patril oddávna k základným zložkám poľnohospodárskej výroby na Slovensku. Už pravekí obyvatelia nášho územia poznali ovcu ako hospodárske zviera, ktoré prináša svojim chovateľom mnohoraký úžitok.

Od obdobia ranného stredoveku sa stále častejšie vyskytujú písomné doklady o chove oviec a jeho význame v hospodárskom živote krajiny. V horských oblastiach Slovenska stúpol význam ovčiarstva predovšetkým po kolonizácií na valaskom práve. V rámci tejto kolonizácie sa u nás rozšíril extenzívny chov oviec plemena valašky.

Stredoslovenské múzeum – kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja pozýva v rámci výstavy Čuvač – Živé dedičstvo predkov v stredu 13. augusta o 17:00 hod. do Tihányiovského kaštieľa na prednášku etnologičky Jany Koltonovej s názvom Pastierska kultúra na Slovensku.

Salašníctvo je systém chovu oviec charakteristický pre oblasť Karpát. Prenikol sem z Balkánskeho polostrova. V slovenských Karpatoch bol tento, pôvodom kultúrne cudzí spôsob chovu oviec prispôsobený miestnym prírodným a súvekým hospodársko-sociálnym podmienkam. Jeho nositeľmi boli pastieri, ktorí osídľovali horské oblasti slovenských Karpát v období valaskej kolonizácie.

„Karpatské salašníctvo sa viacerými črtami líšilo od nížinného chovu oviec, ktorý bol dovtedy rozšírený vo všetkých oblastiach Slovenska. Ovce sa v tomto type pásli najmä na vyššie položených, dovtedy nevyužívaných pasienkoch. Spolu sním sa objavilo aj nové plemeno oviec – valaška. Oproti nížinnému chovu bolo salašníctvo, popri získavaní vlny, mäsa a kože, orientované najmä na spracúvanie ovčieho mlieka a výrobu mliečnych výrobkov – ovčích syrov (bryndza, neskôr oštiepok, parenica) a žinčice. Na neslovenský pôvod tejto technológie spracovania ovčieho mlieka a výroby mliečnych produktov poukazuje aj terminológia ako geleta, putera, podišiar, rincka či urda,“

hovorí etnologička Stredoslovenského múzea Jana Koltonová.

O všetkom rozhodoval bača

Po trvalom usadení sa pastierov a po prechode na roľnícky spôsob života sa vlastníci oviec združovali do salašných spolkov s cieľom spoločne hospodáriť. Spolok najímal baču, ktorý zodpovedal za zverené stádo, organizáciu práce a hospodárske výsledky na salaši.

„Podľa spôsobu akým sa bačovia najímali, sa vytvorili dve organizačné formy. Salašný spolok mohol najímať baču i ovčiarov za dohodnutú mzdu a celé hospodárstvo si riadil vo vlastnej réžii prostredníctvom salašníka. Časť vyprodukovaných mliečnych produktov použil na úhradu mzdy pastierom a na úhradu ostatných výdavkov salaša. Zvyšok syra rozdelil majiteľom oviec,“

uvádza etnologička Koltonová a dodáva:

„Alebo spolok prenajal stádo bačovi, ktorý hospodáril vo vlastnej réžii. Majitelia oviec v takomto prípade dostali dohodnuté množstvo syra. Z ostatnej produkcie uhradil mzdu pastierom a sanoval výdavky salaša. Zvyšok syra predstavoval bačovu mzdu, resp. zisk z podnikania. Prednáška priblíži aj spôsob života pastierov oviec v horských oblastiach. Predstaví organizačné formy pasenia, ako vyzeral v minulosti salaš, aké práce vykonávali pastieri, ich odev, zvyky ako aj pastierske rezbárske umenie.“

Dlhý pobyt na pasienkoch i spracúvanie mliečnych produktov na salaši si vyžadovalo budovanie potrebných pastierskych stavieb. Salašníctvo v horských regiónoch Slovenska ovplyvnilo i ďalšie prejavy tradičnej kultúry a spôsobu života.

Vznikli tak osobité typy pastierskych piesní, tancov, zvykov i pastierskeho výtvarného umenia. V niektorých horských regiónoch sa ovčiarstvo stalo dôležitým zdrojom obživy obyvateľstva. Chov oviec ako súčasť poľnohospodárstva úmerne k svojmu ekonomickému významu ovplyvňoval formovanie spôsobu života a kultúru ľudu.