Ľubomír Motyčka: Kalište pofúka boľavú dušu a dodá pokoj

Blog
1 /

Asi to nie je najvhodnejšie miesto na nejaké rozumovanie, je to predsa Národná kultúrna pamiatka, miesto ľudských obetí, ale prečo nie? Každý má predsa svoj spôsob vnímania sveta okolo seba.

Horúci letný deň. Z každého kúta sa valia informácie o preplnených miestach cestovného ruchu. Brigádujúci vnuk na Donovaloch padá od únavy, všade sú rady a turistické chodníky? Dlhé rady. Ešteže mám v Banskej Bystrici svoj Laskomer, kde je ľudí málo a kde sa pomestíme i cyklisti i chodci.

Ale, človek chce ísť aj inde. A tak sme sa rozhodli vyskúšať prechádzku na Kališti.

Ale, hlavou mi lietali samé čierne myšlienky. Prečo? To je teraz už jedno. Jednoducho, mal som začiernenú dušu. A to bolo poznať. Na rozbitej ceste od Moštenice hore som si párkrát spomenul na Stana Mičeva, riaditeľa múzea SNP. Zavolám mu, nech vie v akom stave je cesta. Však si tu rozbijem auto. Tých 14 kilometrov na Kalište trvalo akosi dlho. Do čerta.

Keď som otvoril na parkovisku auto, ovanul ma dopoludňajší chládok lesa. Sme predsa 900 metrov nad morom. Miesta na parkovisku dosť a dosť. Tak poďme na chodník. Bože, tie stromy sú nádherné. Žijem v hore, no predsa ma vždy a všade očaria. A tá pokojná cestička. Ja viem, že popri zrúcaninách domov s ľudskými obeťami. Ale, ono to asi tak musí byť. Nový život sa chce radovať, nielen smútiť v oáze ticha.

Pri pohľade na starú jabloň som si zase pomyslel na Stana Mičeva. Prepáč, ten sad ovocných stromov s malými stromčekmi vyzerá skôr spustnuto ako slávnostne. Medvede, jelene a 900 metrov nad morom. Ale stará jabloň, ktorá si minulosť pamätá sa usmieva plodmi. Iste, sú kyslé, pre trh nezaujímavé…

A vynárajú sa mi spomienky z Donovál. Veď je to kúsok, za kopcom. Ako tetka Anna nosila na chrbte hnoj po lúke. Aby bola dobrá tráva. A tetka Ila nám vždy napiekla kapustníka. Spomenul som si, ako som mútil maslo. V malom múzeu. Aj som si tú spomienku odfotil. Už som mal hravú myseľ. Čo takto urobiť súťaž politikov. Kto vie len mútiť vodu a kto vie namútiť aj maslo? 

A ten cmar s drobnými kúskami masla, to bolo niečo. Keď človek s takýmito spomienkami rozozvučí malé zvony v kaplnke, myslí aj na ťažko žijúcich ľudí na Kaliští, na príbuzných z Donovál, na krásu ľudského života. Pokiaľ si ho nepobabreme sami. Pomaly sme kráčali a držali sa za ruky.

Neviem, ako je to možné, ale cesta dole bola akási krajšia. Kochal som sa horou. A aj dier bolo o trochu menej. Žeby som išiel pomalšie? Už bolo všetko akosi inak. Krása prírody, pár ľudí, zdravili sme sa a usmievali.

Výlet nám nepokazilo ani to, že najbližší salaš bol plný a nemali sme sa kde najesť. Nuž, to sme sa už vrátili do civilizácie. Ale nedáme si to pokaziť…

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: autor a ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka