Ludvik Nábělek: Aleluja (venované Robertovi Ficovi)

Blog
20 /

Motto:

„Vy pohrdli ste hlasom výstražným,

 čo varovať chcel, viac, čo chcel i prosiť…“

Emil Boleslav Lukáč

Ako už vyplýva z názvu, dnešný blog som sa rozhodol venovať premiérovi Slovenskej republiky Robertovi Ficovi, ktorý sa našťastie v súčasnosti pomaly zotavuje po krvavom útoku temných síl a v stredu – prvýkrát od zákerného atentátu – po troch týždňoch predstúpil pred verejnosť s ľudsky silným prejavom.

Takže  preto Aleluja.  Ide o slovo hebrejského pôvodu – výraz hal-lujah znamená Chváľte Pána! a vo svojich rôznych obmenách sa vyskytuje najmä v starozákonných žalmoch. Kresťanské cirkvi ho prevzali a urobili z neho jedno z kľúčových a najpoužívanejších slov v liturgii. V rímskokatolíckom obrade je výrazom charakteristickým pre veľkonočné obdobie – prvý raz slávnostne zaznie vo vigílii na Bielu sobotu, keď cirkev chváli Boha za vzkriesenie Krista.

Rakúsko-židovský spisovateľ Stefan Zweig v roku 1934, po nástupe nacistov v Nemecku k moci, emigroval najskôr do Anglicka, stadiaľ do New Yorku  a napokon do Brazílie, kde, izolovaný a ďaleko od domova, postupne prepadal obavám o budúcnosť Európy, ktorá umierala pod náporom nacizmu. V dôsledku dezilúzií si 22. februára 1942  spolu so svojou ženou Lotte vzal život. Bol známy predovšetkým svojimi štúdiami významných umeleckých a historických osobností – jeho dielo Hviezdne hodiny ľudstva dostalo Zweiga do povedomia ľudí na celom svete.

Stefan Zweig

Stefan Zweig

V predslove k svojej knihe okrem iného uvádza:

História zväčša ako kronikárka vytrvalo a s nezáujmom pripája ohnivko k ohnivku, fakt k faktu v obrovskej reťazi tiahnucej sa tisícročiami, lebo každé napätie si vyžaduje prípravu a každá ozajstná udalosť sa musí vyvinúť. Vždy v národe treba milióny ľudí, aby z nich vzišiel génius, uplynúť musia milióny hodín všednosti sveta, kým nastane skutočne historická, hviezdna hodina ľudstva. No ak sa zrodí génius, pretrvá celé veky. Ak nastane takáto hodina sveta, vznikne rozhodnutie, čo ovplyvní desaťročia, ba dokonca stáročia. Tak ako sa na hrote bleskozvodu sústredí elektrina z celej atmosféry, aj nesmierne množstvo udalostí sa nahromadí do najkratšieho časového úseku. Čo inokedy prebieha pozvoľne za sebou a vedľa seba, zhusťuje sa v jedinom okamihu, ktorý všetko určuje a o všetkom rozhodne. Jediný súhlas, jediné nie, priskoro, či neskoro a onú hodinu už nemožno pre sto pokolení odvolať, určí život jednotlivca, národa a dokonca aj osud celého ľudstva. V živote jednotlivca aj v chode dejín sú zriedkavé takéto dramaticky nasýtené, osudové hodiny, v ktorých je rozhodnutie pretrvávajúce veky vtesnané do jedného dňa, hodiny a neraz i minúty. Niektoré takéto hviezdne hodiny v  noci pominuteľnosti žiaria prenikavo a nemenne ako hviezdy na oblohe.

Medzi takéto „hviezdne hodiny“ ľudstva zaradil Zweig aj  vypäté obdobie vzniku Händelovho oratória Mesiáš, ktoré v priebehu storočí získalo až ikonickú hodnotu, pričom zbor Aleluja  patrí medzi najznámejšie kompozície klasickej hudby vôbec. Georg Friedrich Händel, ktorý sa v lete 1742 nachádzal v ťažkej osobnej aj tvorivej kríze, zložil svoje rozsiahle hviezdne dielo za neuveriteľných 24 dní – na libreto anglického statkára a podporovateľa umenia Charlesa Jennensa. Kľúčové okamihy napísania Mesiáša, ktoré zachytávajú až mystické vytrženie autora, opisuje Stefan Zweig nasledovne (upravené pasáže z Zweigovho textu):

Händel si prisunul svetlo k popísaným listom. „Mesiáš!“, stálo na prvej strane. Nepokojne, ako bývalo jeho zvykom, obrátil titulný list a začal čítať. Pri prvých slovách vyskočil. „Pokoj vám!“, tak sa začínal text. Tie slová boli zázračné, vlastne nie, nie slová, bola to odpoveď, božská odpoveď, anjelský hlas zo zatiahnutého neba do jeho sklesnutého srdca. „Pokoj vám!“ – ako zneli, ako burcovali jeho zastrašenú dušu tieto tvorivé, stvoriteľské slová. A len čo ich prečítal, sotva precítil, už ich počul ako hudbu vznášajúcu sa v tónoch, volajúcu, opojnú, spevavú. Aké šťastie, brány sa otvorili a on cítil, znova počul v hudbe!

Ruky sa mu chveli, keď obracal list za listom. Cítil výzvu, volanie, každé slovo sa ho zmocňovalo neodolateľnou silou. „Tak hovorí Pán!“ – nepatrili tie slová jemu, jemu samému, nezdvíhala ho zrazu blahosklonne ruka, ktorá ho predtým zrazila na zem? „A on ťa očistí“ – áno, toto sa mu stalo, prítmie bolo znenazdajky preč, nahradil ho jas a krištáľová priezračnosť žiariacich tónov.

Händel sklonil hlavu nad papiermi ako pred silnou búrkou. Všetka únava sa vytratila. Takú silu ešte nikdy necítil, nikdy nebol taký pohltený tvorivou radosťou. A neustále ním ako lúče hrejivého, uvoľňujúceho svetla prúdili slová, každé z nich namierené priamo do srdca, zaklínajúce, oslobodzujúce! „Teš sa“ – ako nádherne si človeka podmaňuje tento chorál, mimovoľne zdvihol hlavu a roztvoril náruč. „On skutočne pomáha“ – áno, toto chcel dokázať, tak ako ešte nikto na svete chcel pozdvihnúť pred svetom svoje svedectvo ako vysvietenú tabuľu s posolstvom. Len ten, čo veľa trpel, pozná radosť, len ťažko skúšaný tuší posledné dobro milosti. Vtedy je jeho povinnosťou pred ľuďmi podať svedectvo o zmŕtvychvstaní, lebo prežil smrť. Keď Händel čítal slová – „Opovrhovali ním“ – vracali sa mu ťaživé spomienky ako temný, skľučujúci zvuk. Už sa zdalo, že ho porazili, pochovali jeho žijúce telo, s posmechom ho prenasledovali – „a smiali sa mu, keď ho videli“.  Nikto mu nepomohol, nikto ho neutešil v  bezmocnosti, len úžasná sila: „Veril“ – a hľa, on ho nenechal spočinúť v hrobe. Nie, Boh nenechal jeho dušu v hrobe zúfalstva, v pekle bezmocnosti, nenechal ho spútaného, strateného, nie, ešte raz ho povolal, aby zvestoval ľuďom posolstvo radosti.

Zatajil sa mu dych. Pán mu poslal slovo, zhora sa k nemu dostalo. „The Lord gave the word“: od neho prišlo slovo, zvuk aj milosť. K nemu sa slovo musí vrátiť, vystúpiť prúdom srdca. Spievať mu chválospevy bolo povinnosťou každej tvorivej duše. Ach, chytiť a držať a dvíhať a mávať slovom, naťahovať a rozpínať ho, kým nebude šíre ako svet, aby sa doň zmestil všetok jasot bytia, slovo smrteľné a pominuteľné, aby sa krásou a nekonečnou vrúcnosťou premenilo opäť na večnosť. A hľa: tu predsa bolo napísané, zaznelo slovo, donekonečna opakovateľné, menlivé, tu bolo: „Aleluja! Aleluja! Aleluja!“. Áno, spojiť v ňom všetky hlasy zeme, jasné i temné, vytrvalé mužské hlasy, poddajné hlasy žien, naplniť a stupňovať, obmieňať ich, spájať a rozkladať v rytmickom choráli, nechať ich stúpať a klesať po Jakubovom rebríku tónov, obmäkčiť ich sladkým slákom huslí, rozohniť   ostrým trúbením fanfár, nechať ich burácať v hrmení organu: „Aleluja! Aleluja! Aleluja!“ – z tohto slova vďaky nech sa zrodí jasot, ktorý by zo zeme zahučal až k stvoriteľovi vesmíru. Händel náhlivo siahol po pere a zapisoval noty, magickým chvatom formoval znak po znaku. Nie a nie sa zastaviť ako loď, do ktorej plachiet sa oprela búrka, strhávalo ho ďalej a ďalej. Noc naokolo mlčala, vlhká tma ležala nad veľkým mestom. No v ňom prúdilo svetlo a izba nečujne burácala hudbou vesmírnou.

Georg Friedrich Händel

Georg Friedrich Händel

Na koniec svojho rukopisu napísal Händel písmená SDG, čo znamená Soli Deo Gloria – Iba Bohu patrí sláva. Tento nápis spolu s rýchlosťou kompozície podporil vieru v apokryfnú tradíciu, podľa ktorej Händel komponoval hudbu vo vytržení božskej inšpirácie, v ktorej, keď písal zbor Aleluja, videl pred sebou celé nebo.

Ešte  pár slov k vlastnému dielu: Témou oratória Mesiáš  je narodenie, život, utrpenie a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, nie však v chronologickom alebo dejovom zmysle. Oratórium obsahuje citácie z evanjelií, no základom sú prorocké texty z kníh starého zákona. Zbor Aleluja vychádza zo Zjavenia svätého Jána. Dielo je rozdelené do troch celkov – Narodenie, Utrpenie a Žatva, z ktorých každý je rozdelený na niekoľko scén. Myšlienkovým i hudobným centrom časti Narodenie je radostný zbor For unto us a child is born (Narodilo sa nám dieťa).

Druhú časť Utrpenie otvára zbor Behold the lamb of God (Hľa, baránok Boží). Atmosféra tejto časti je v porovnaní s prvou pochmúrnejšia, s využitím prevažne molových tónin, čo súvisí s jej tematikou. Zmena prichádza v záverečných áriách a zboroch, ktoré už súvisia s Kristovým zmŕtvychvstaním. Radosť vyvrcholí na záver v slávnom Aleluja. Záverečná časť sa spočiatku znovu vracia k téme smrti a posmrtného života. Celé dielo sa končí tromi po sebe nasledujúcimi zbormi, z ktorých posledný je skutočne monumentálne Amen.

Mesiáš (z hebrejčiny „pomazaný“) je titul, ktorý starovekí Židia dávali svojim politickým a náboženským vodcom, odkazuje na pomazanie olejom, ktoré bolo súčasťou obradného uvádzania do úradu. V dobe vzniku kresťanstva sa už používal najmä pre očakávaného vodcu národa, ktorý mal podľa veriacich Židov prísť, obnoviť Dávidovo kráľovstvo a vyhnať rímskych okupantov.

Raní prívrženci kresťanstva ako Mesiáša (po grécky Krista) identifikovali kazateľa Ježiša Nazaretského. Navyše, pôvodné očakávania záchrany národa rozšírili na celé ľudstvo a súčasne ho pretransformovali do duchovnej roviny: nešlo už o obnovu pozemského Dávidovho kráľovstva, ale o duchovné Kráľovstvo božie, ktoré namiesto dočasnej politickej záchrany ponúka večné vyslobodenie od zla a hriechu. Titulnou postavou oratória je teda Ježiš ako Bohom vyvolený, pomazaný záchranca sveta.

Robert Fico

Robert Fico

Na tomto mieste sa priam vnucuje podobenstvo, že vo svetle posledných udalostí je to práve náš, slovenský premiér Robert Fico, ktorý ako novodobý Mesiáš vstal z mŕtvych, aby priniesol spasenie nielen Slovensku, ale aj Európe a celému svetu. Rovnakú myšlienku naznačuje aj Pavol Fabian, ktorý vo svojom blogu v Pravde z 21. mája t. r. pod názvom „Už s tým nič neurobíte!“ okrem iného uvádza:

Robert Fico sa stane mýtickým hrdinom. Či sa to niekomu páči alebo nie, má už zabezpečené popredné miesto v panteóne slovenských osobností. Pri rýchlom zotavení a odhodlaní pokračovať vo svojej mierovej politike môže pomôcť dostať sa na podobný piedestál aj samotnému Slovensku. Pápež Ján Pavol II. ešte v roku 1996, teda rok po návšteve našej krajiny, Slovákom odkázal: „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií.“ Aj pápež František, ktorý navštívil Slovensko v dňoch 12. – 15. septembra 2021, vyslovil pamätné posolstvo: „Dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo poslom mieru v srdci Európy.“

Bratislava bola už raz dejiskom stretnutia ruského a amerického prezidenta. Prečo by sa pri vhodne vedenom diplomatickom úsilí Ficovej vlády nemohlo podariť čosi podobné aj dnes a prečo by sa mier na Ukrajine nemohol dohodnúť práve v Bratislave. Nebol by to prvý mier, ktorý sa tu dohodol. Snaha slovenskej politiky formovanej Robertom Ficom orientovať sa na všetky štyri svetové strany i jeho osobný osud, keď za svoje úsilie o mier takmer prišiel o život, Slovensko predurčuje, aby sa takýmto spôsobom zapísalo do dejín. Zapísalo do dejín nielen ako miesto, kde sa dojednal mier, ale aj ako krajina, ktorá cez Ficovu osobnú tragédiu a utrpenie spojené s atentátom vyvolala v celej Európe pocit potreby zatiahnuť ručnú brzdu nielen v neustále expanzívnejšom militaristickom smerovaní, ale aj v nedemokraticky a násilne pretláčanej a zdravému rozumu odporujúcej ideológii progresivizmu.

Nuž skoré uzdravenie, pán premiér! Potrebujeme Vás – Slovensko, Európa a svet Vás potrebujú.

Autor: Ludvik Nábělek  , Foto: ilustračné a archí

Ludvík Nábělek