Je to za nami, sme plní dojmov. Sme náchylní vnímať emócie. Vnučku roky straším, že darčeky budú až na druhý deň. Po prvý raz sa mierne pohrdlivo pousmiala. Ona predsa vie svoje.
A po dlhom čase vnuk, ktorý už domutoval, hrdo vyhlásil, že on veru verí na Ježiškove darčeky.
Na nohách mám pestrofarebné ponožky. Ježiško si podľa mojich nápadov asi myslel, že som v puberte. A manželke sa splnil sen. Konečne jej priniesol bábiku s porcelánovou hlavičkou.
Ako to prežili tí, ktorí sú sami? Ako dnes vstalo dievčatko (vlastne už slečna), ktoré neskoro večer plakalo? Lebo v rodine zaúradoval alkohol. Ako to prežívajú deti, ktoré majú niekoľko Štedrých večerov? Lebo každý, aj v rozvedenej rodine, chce byť okolo stromčeka šťastia.
Ráno som zapol počítač. A už som sa dozvedel o genialite prezidenta Trumpa, o šikovnom rómskom chlapcovi, ktorý doučuje „matiku“ bielych spolužiakov, hneď na to som si nechal poradiť od mladučkého politika, ako mám pracovať, žiť a podporovať vládu, pozdrav mi poslal aj taký, no neokrôchanec, vraj mi želá zdravie a šťastie.
Tak a zasa budem otravovať Čapkom. Možno poznáte jeho poviedku o Božom súde, kde Boh je len svedkom a súdia ľudia. Prečo? Lebo Boh nás pozná, vie o nás všetko. To dobré i zlé. A preto súdiť nedokáže. Aj tam hore to necháva na ľudí.
No a zajtra, keď už bude Štefana, si starecky zaspomínam na tému: „To za komunistov, to vám boli zimy“.
Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné
Bystricoviny TV
