Ľubomír Motyčka: Vyber si, čo mám napísať: Kulevník alebo impotent?

Blog
3 /

To bolo tak. Môj niekdajší časopis bol ešte pomerne mladý. A jeden poslanec Národnej rady mi radil: „Vieš, aby to bolo čítanejšie, dávaj tam nejaké drby, klebety. To dnes ľudia chcú.

Ja som sa zamyslel a opýtal som sa: „Začnem od teba. Vyber si, čo mám napísať, že si kulevník, alebo impotent?“

Ja síce viem, ako sa to patričné slovo má písať, ale snažím sa obísť facebookového cenzora.. Môj radca zalapal po dychu a keď som mu vysvetlil, že to bude len v titulku a obsah bude o ničom, hodil rukou. Vraj, nech si píšem čo chcem. Pravdu povediac, dal mi vtedy dosť na reklamu. Ktovie, bál sa že to naozaj urobím alebo sa nádejal, že o ňom napíšem niečo pekné?

Ale. Naozaj sa našiel kamarát, ktorý nás počúval a keď sme osameli, s nádejou v hlase sa ma opýtal: „A o mne by si nenapísal, že som kulevník? Nech mám lepšie meno.“

Zasmiali sme sa, odpili si trošku vínka a netušili, že bulvarizácia spoločnosti pôjde míľovými krokmi vpred, že mať povesť Dona Juana bude politicky dokonca viac ako zaujímavé.

Ktovie, prečo o povesť impotenta nikto nestál. To som si dal urobiť zaujímavú fotografiu. Mali sme všetci dobrú náladu a po tureckom kúpeli ma na kresle, ako tróne niekto odfotil obklopeného asi 15 dievčatami – samé cestovkárky na infoceste. A pri mne stál ako služobník pokorne jeden kamarát. Fotku som chcel nazvať „Paša so svojim háremom a eunuchom“. Ten kamarát bol strašne proti.

No, povedzte, ako byť bulvárny, keď má človek ohľady. Nevraviac o tom, že toto boli proti dnešku len také nevinné prasačinky. Lynčovanie rodín, odmietanie prezumpcie neviny, uplatňovanie hesla „zlodej kričí, chyťte zlodeja“, to je dnes skoro až mravná norma.

A ja, už asi naozaj starý, predsa len chcem skončiť inak. Áno, fotku dám z nudistickej pláže. Aj tam som si však vždy dával pozor, aby som neodfotil Slovákov. Nejaká Marka z Hrochoti by asi prežívala ťažké časy, keby sa ukázala tak ako na tejto fotografii. Chlapi by ju chceli a ženy tiež. Ale utopiť.

Keď sa už dostávame pod Poľanu, jedna tiež krásna spomienka. Z Ponickej Huty. Z plného košíka som vyhadzoval kozáky, aby bolo miesto pre ďalšie a ďalšie dubáky. Až som prišiel na salaš, kde končili ranné dojenie. Bača, člen folklórneho súboru, ma poznal z rozhlasu. Nalial mi žinčice a nakrájal syra. A k tomu vytiahol fujaru. Bože, to boli raňajky.

Chcel som tento zážitok uverejniť. Vraj to nebolo vhodné. Vyzeralo by to ako nevkusný gýč a akože si vymýšľam. Nuž, celý život ma lákajú nevhodné témy…

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: autor a ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka