Ľubomír Motyčka: Spomienky na Dušičky našich blízkych nám žiadni šialenci nevezmú

Blog
4 /

Ja sa teraz žiadnym šialencom nebudem venovať. Nech ich čert vezme. Mne je moja rodina prednejšia. Na ňu sa mi patrí myslieť. Bez kytíc – pestovatelia kvetov vydržte, ešte príde váš čas. Príde i čas starých i nových cintorínov rozžiarených ohníkmi spomienok.

Vždy, keď sme šli večer na Donovaly, to bola krása. A tam, na Donovaloch, pod liatinovými krížmi ležia starí rodičia z otcovej strany. Nepoznal som ich. Bieda, silikóza…Táto vetva rodiny však asi nebola vždy chudobná. Veď ostali Motyčky či Motyčská hoľa.

Koľko už bolo pred nami životov. Aj z maminej strany. Alexander Petrovič, najväčší maďarský básnik. Alebo mamin bratranec, leží ako vojak SNP na katolíckom cintoríne v Banskej Bystrici. Všetky spomienky sa ani nedajú obsiahnuť. Všetky sú však nejako v nás.

Tak, namiesto hrobov skúsme spomínať. Rad radom, ako odchádzali a ako si ich pamätám vo veľkej skratke ja. A aj to len niektorých.

Ako prvý išiel na druhú stranu manželkin starý otec. Nevzdelaný, ale múdry. A my namiesto toho, aby sme ho počúvali, sme sa smiali, keď nám rozprával, že aj socializmus pominie, aj chudoba sa vráti, aj boháči…

A potom môj otec. Detstvo z Donovál mi v ňom ostalo. Ráno nás, svojich synov, rád budil: „Chlapci vstávajte, treba kosiť. Na holiach už ženy seno obracajú.“ Aj ja som mu tak, keď ležal v nemocnici, povedal: „Otec, nevylihuj, kosiť treba.“ Otec sa usmial: „Zajtra pôjdeme a zober kyslého mlieka. Len si teraz pospím.“ Na druhý deň už kosil nebeské lúky…

Po dlhej chorobe, s nepresnou diagnózou ležala najstaršia dcéra na koberci, ja na gauči a pozerali sme televízor. Chystala sa na diplomovku. Študovala špeciálnu pedagogiku. Aj som bol hrdý na to, že ju inšpirovalo moje okienko pre nevidiacich v rozhlase, hoci som bol často zmätený.

My sme jej v lete rozprávali o Grécku, ona nám o tom, ako desaťročného chlapca naučila jesť lyžicou. A to jej všetci tvrdili, že je nevzdelávateľný. Toto ma trochu miatlo. Tak som sa vtedy opýtal, či jej nie je ľúto, že jej životom budú samí postihnutí ľudia. Odpovedala: „Ocko, ale oni mi dávajú viac ako ja im. Čistú lásku a vďačnosť.“

Tak sme si len stisli ruky. O dva týždne, po dcérinom pohrebe, keď sa už stanovila aj diagnóza, sa staručká teta z Kalinova mojej žene prihovorila slovami: „Neplač, dievka moja. Pán Boh ju potreboval, Pán Boh si ju vzal.“

Mama potom ešte dlho žila sama. S bratom dodnes spomíname na jej pagáče, bohémku, makové koláče…I na jej spomienky. A predsa vo mne ako najsilnejšie ostalo to čo bolo potom. Až po pohrebe som sa dozvedel, čo nám nikdy nepovedala, že sa celé roky každý večer modlila za zdravie a šťastie svojich synov.

Svokor, to bol tvrdý oriešok. Veľmi ma chcel mať na svoj obraz. Aj sníval o tom, že mu v krčme poplatím. A aj mi dával najavo, že nemám ani poriadnu robotu. Čo je to rozhlas, keď nemám večer špinavé ruky a nenosím montérky?

Mali sme však spoločnú lásku – Laskomerskú dolinu. A bolo to, keď už býval v penzióne. Oslavovali sme ženinu šesťdesiattku. Ticho si pozeral stavbu domu jednej dcéry a zaťa na susednom pozemku, hádzal kúsky chleba pstruhom v rybníčku a prvý raz v živote ma oslovil Ľubko. O mesiac sme ho pochovali.

A čo moja svokra? Tiež, veľký životný príbeh obyčajného pracovitého človeka. Kým mohla a vládala, na barlách prešla do záhrady, dala si ich naširoko, aby sa mohla zohnúť a pleť burinu. A čo švagriná? To je ešte príliš čerstvé. Deň predtým mi s ženou šli na nervy. Tak dlho telefonovali….

Musím spomenúť ešte jedného človeka, ktorý výrazne ovplyvnil našu rodinu. Manželkinu starú mamu som nepoznal. Spoznali sme sa a dohodli si prvé rande nad jej hrobom. Moja žena na svoju starkú dodnes spomína. Vraj ona nás zoznámila. A dodnes myslí na pesničky, ktoré si spievali. 

Máme 5 vnúčeniec. Najmenšia vnučka, už veľká osemročná slečna, sa ešte aj teraz občas pozabudne, lebo inak sa to už nehodí a pri hojdaní sa so starkou spieva „Pod horou, pod horou, čierne psíča breše…“

A tak život pokračuje. V každom z nás niečo ostáva a každý z nás niečo zaštepí do ďalšieho stromčeka nového života. Tak to má byť a to nám nikto nezoberie…

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka