Dlho som sa zberal napísať tento blog. Preto bude síce plný informácií, ale akýsi časovo a priestorovo rozhádzaný. Bez ohľadu na to, že skončíme v Banskej Bystrici.

Záchody, toalety a potom aj menej vkusné pomenovania, je to vždy téma rovnako nepríjemná ako aj závažná. A keď sme už pri tých pomenovaniach, s krásnym som sa stretol v Dabaši, asi 30 kilometrov južne od Budapešti.

Je tam, alebo aspoň bola aj slovenská škola. Obyvatelia slovenskej národnosti si stavajú pekné domy tak ako všade inde. Majú v nich samozrejme toalety. A na dvoroch, pri starých domoch, ak ich nezbúrali stoja aj drevené búdky. No a tu takýto záchod volajú sráč.

V Čechách je to kadibudka. Veľmi dôstojne, ako toalety to v 80. rokoch minulého storočia volali aj v jednom obchodom dome v ruskej Tule. Je to asi 200 kilometrov južne od Moskvy. Zákazníci si vyberali tovar a za dvierkami, ktoré sa končili zo 30 centimetrov nad prahom, vysedávali tí, ktorí to potrebovali. Nie, nič nebolo vidieť, len stiahnuté nohavice na lýtkach.

Záchody patria k cestovnému ruchu. Spomínam si na zúrivých majiteľov benzínových čerpadiel a motorestov, keď cestou k moru zastal plný autobus, všetci sa náhlili na toaletu, len tržby nikto nerobil. Iba neporiadok. Za jednu noc takto zastavilo aj 20 autobusov.

Riešenie sa našlo. Za toalety sa začalo vyberať. A zrazu bol z toho kšeft. Podobne, iba s individuálnym nádychom, to funguje aj v Egypte. Neraz sa mi stalo, že službukonajúci udržiavateľ čistoty celý čas stál tesne pri mne s veľavravne natrčenou rukou.

Toalety v antike boli tiež špecifické. Najradšej ich stavali nad potôčikmi. Bolo to také praktické. Stretol som sa s tým na Pammukale, ale napríklad aj v Efeze. Verejných toaliet bolo v 200 – tisícovom Efeze niekoľko. Žiadne dvere, žiadne bokom – nie, na frekventovanom chodníku. Telo pri tele v družnej debate. Preto aj flautista hral len potichu, nech neruší. Možno sa práve rodili významné filozofické myšlienky…

Po skončení pristúpil otrok a mokrou handričkou zákazníka očistil. A len tak mimochodom, hneď pri toaletách bol sklad korenín. Kvôli aróme.

Preleteli sme kus sveta. A čo naša Bystrica? Časy sa zmenili. Máme dosť kaviarní a reštaurácií, kam sa dá ísť. No a navyše máme aj verejné toalety. Pozrel som si ich počas Vinšpacírky. Tie menej dôležité na námestí boli v poriadku. Nedostatky boli len drobné a nepodstatné. Okrem toho, iných možností, pravda spojených s konzumáciou, je viac ako dosť.

Bolo 17?30. Toalety pod Baštou, tie, ktoré sú pri parkovisku, kde zastavujú autobusy, boli zavreté. Neviem či to bol zimný režim alebo čo. V každom prípade na dverách nebolo žiadne vysvetlenie. Možno sa toho vysvetlenia dočkáme teraz..,