Ľubomír Motyčka: Nebojme sa, bude lepšie a môže byť hneď

Blog
3 /

V Banskej Bystrici zažívame búrlivé reakcie na to, že detské ihriská sú opáskované. Na čele šomrania stoja tradiční šomroši. Ono, stačí napísať niečo negatívne a hneď sa pridajú tí, zbabelci, ktorí tiež chcú kritizovať, no ako prví sa neodvážia.

A buďme úprimní. Je na čo nadávať. A tie zavreté detské ihriská? To je len zámienka. Mamičky jedna vedľa druhej, detičky blízko seba. Tak to má byť. Sme ľudia a patríme k sebe. Žiaľ, prežívame zlé časy. Naši politici nestoja za nič. Ale, zvolili sme si ich. Tak musíme robiť čo sa dá.

Vyberme sa na prechádzky. Aj s deťmi. Na lúku či do lesa chodiť môžeme a nikto nás tam nepokutuje bez rúšok. Verte, les je vždy úžasný.

Napríklad, na konci Dolného Harmanca, asi tristo metrov od úzkej cesty je rozľahlé parkovisko pri riaditeľstve Mestských lesov Banská Bystrica. Miesta je tam dosť. Odtiaľ stačí prejsť po mostíku cez potok a už uvidíte prvú informačnú tabuľu náučného chodníka v Rakytove, ktorý vás dovedie k vodnému žľabu na plavenie dreva.

Na žľab už pomaly aj zabúdame. Počas corony sa tam nič nerobí a dva roky predtým, akoby vedenie Mestských lesov robilo všetko preto, aby verejnosť na tento krásny kút zabudla. Je to aj moja chyba ako poslanca, že tejto izolácii od verejnosti som nezabránil. Ale, veď ono sa to poddá. A klenoty našich mestských lesov zažiaria. Teraz pozývam na prechádzku. Tak, nech idú problémy bokom.

Naozaj na prechádzku, ktorá k vodnému žabu netrvá ani 500 metrov. Čo mi je nateraz tak akurát. Ak si k tomu prirátam ešte pár metrov popri žľabe. Naozaj len pár metrov, lebo žľab sa začína po dva a pol kilometrovej malej túre do kopca. A to je pre mňa akosi veľa. I keď, mal by som rád fotku či video nielen z konca, ale aj začiatku žľabu.

Predstavujem si, ako zľahka tam chlapi chodili, drevo popílili na metrovicu a keď bola veľká voda, spúšťali ju dole. Nuž čo. Každý má svoj údel. 

Treba sa tešiť z toho, čo je k dispozícii. Ešte nikdy som nebol v doline bez letnej vegetácie. Až teraz som si s úžasom uvedomil, že z jednej strany doliny vedie železničná trať, samozrejme v patričnej výške a z druhej strany sa kamióny štverajú smerom na Turiec. A hneď skraja je ešte jeden malý vodný žľab. Zarastený, zmachnatený. Nuž, Únia nedala „prašule“ Na ten veľký žľab áno.

To, že chýba zelená húština listnatých stromov, človeku ukáže aj rozpadnutú kolibku. A niekde aj akési zvyšky civilizácie, ktoré sa nikomu nepáčia. Ale, potom príde mokraď. Tiež s informačnou tabuľou. Čo je tam žiab s mlokov! Pravda, keď sa oteplí. Ale, aj teraz je to zaujímavé. Príroda je vždy krásna.

No a už je tu žľab. Prúd vody si ma ani nevšíma, rúti so do potoka pri malej a peknej, vodnej elektrárni. A človek si uvedomuje silu o krásu prebúdzajúceho sa života. Aj preto vám túto prechádzku ponúkam s obrázkami zo súčasnosti aj z minulosti.

Vydržme chvíľu bez krízy politikov, televízie a sociálnych sietí.  

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: autor a Mirka Chabadová

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka