Ľubomír Motyčka: Keď sa duša raduje

Blog
8 /

V cestovnom ruchu nemám rád prvoplánovosť, v gastronómii neznášam nadšenie pre hamburgerovú kultúru a zmierenie sa s tým, že naším národným jedlom sa stal vyprážaný syr s hranolkami a pizza. Slovensko si v cestovnom ruchu predstavujem ako sebavedomú, kultivovanú a tvorivú krajinu.  A platí to aj o gastronómii.

Banská Bystrica už má výbornú Medenú tortu v Národnom dome, ale aj výborné reštaurácie. Taký šéfluchár Kulhány, to je dnes pojem. Ale, rovnako si už zaslúžia pozornosť aj ďalší kuchári.

Najkrajšiemu námestiu na Slovensku v oblasti gastronómie dominuje Cech hostinských. Jeden jeho člen, pán Repaský je i členom komisie cestovného ruchu v meste Banská Bystrica. No a medzi členmi je aj Jirko Pěč, výkonný riaditeľ Oblastnej organizácie cestovného ruchu Stredné Slovensko.

Už som bol aj trochu nervózny. Sľubovali zážitkový produkt. Akúsi prehliadku ponúk niektorých reštaurácií. Dokonca aj s nádychom slovenskosti. Podľa zásady „každý má právo na svoj ku chleba“ to vraj bude plné slovenských a podľa možností regionálnych ponúk.

Tak už konečne poďme na to. A začali sme to. Že po lete? Ale, veď nech sa to ešte utrasie a nech sa tvorcovia zážitkov plne ostrieľajú.

Boli sme piati. Aj so sprievodkyňou Ankou. A začali sme u Fuggera. Všetko som si ani nestačil značiť. Miešali sa mi do toho aj informácie od majiteľa reštaurácie pána Končoka. Ponúkol nám syry od Hiadlovského zo Slovenskej Ľupče a Peseckú leanku z Tekova. Chlebík  k syru sme si mohli osviežovať v za surova lisovanom slnečnicovom oleji zo Súdoviec. Takýto je vraj lepší ako olej olivový.

A vedeli ste o tom, že voľakedy sa v Bystrici mohlo piť len do deviatej večer? Hulákanie bolo potom zakázané. A vedeli ste, že od radnice viedla do týchto priestorov tajná chodba cez pivnice? To aby občania nevideli, keď sa z Radnice odbiehalo na pohár vína.

V jedálnom lístku sú viaceré jedlá z čias Rakúsko – Uhorska, dokonca aj pravý Viedenský rezeň – teda teľací.

Radosť ochutnávať, radosť počúvať. No, ideme do Kemov. Je to vlastne spoločný podnik s Plzenskou  reštauráciou. Cestou sa dozvedám, že prvá cukráreň vznikla v Banskej Bystrici v roku 1832 a prvá kaviareň o rok neskôr. Pitie piva a vína v tom čase už malo tradíciu. Nože, kde sú písomne zaznamenané ponuky z tých čias? Naozaj sa nič nenájde?

Čašník u Kemov ponúka červené víno Dunaj z Vinice, na ochutnávku vynikajúcu pršut a výbornú pikantnú  Hontiansku salámu z Dobrej Nivy. Je tam dokonca i malý pult, kde si možno výrobky z Dobrej Nivy kúpiť.

A ideme ďalej. Do Raka. Názov je pôvodný, budova vlastne susedná. U Raka bol prvý bystrický hotel. Spal v ňom napríklad Rákoczi, ale a to ma ešte viac zaujíma, aj Ľudovít Štúr. A ďalšia  zaujímavosť. V izbách sa kúrilo len za príplatok.

U Raka, to je dnes pivársky pojem. Majiteľ Ladislav Lukáč hrdo hovorí o práve variť pivo už od roku 1524. V novodobej histórii bola tradícia obnovená v roku 2015. Ukazoval nám jačmeň, jeden slovenský a má aj moravský, chmeľ, kde kvôli rôznym chutiam musia siahať aj do zahraničia. Tak ako somelieri hovoria o víne, tak on nadšene hovoril o pive. Ako je ktoré horké, ktoré je nefiltrované, niečo o ležiaku. Pozor, nie som pivár. Poznačil som si v súvislosti s pivom ešte toto. Je empirické, bez chuti a myšlienky. A čo presne išlo, už neviem.

Pochúťky nám dovtedy dobre padli. Ale, večera v pravom slova zmysle to nebola. Čo poviete na gulášik z hovädzieho líčka? Od slovenskej kravičky, pravdaže.

Porcia neveľká, ale tretia. Ešte dobre, že na kávu, čokoládu a  zákusok do Leroy je len kúsoček. A bolo fajn si posedieť. A že káva nie je slovenská? Slovenskosť neznamená zadubenosť. Čo môže byť, nech je slovenské, ale meltu kvôli tomu piť nebudeme.

Bol to veľmi pekný zážitok. Dúfam, že aj pre organizátorov inšpirujúci. Doprajte si ho aj Vy. Nie je to také drahé. 20 eur na osobu. A pomôžte im ostrieľať sa a zdokonaliť. Keď prídu zďaleka turisti, nech tlieskajú.

Len je tu ešte čosi, čo som odmietol. Pre cudzincov prosím. Ale prečo to má na Slovensku byť foodtour? Rád uvádzam nasledujúci príklad. Na bystrickom katolíckom cintoríne sú do roku 1918 skoro všetky názvy v maďarčine. To bol náš prejav svetovosti. A dnes musí byť všetko anglické. To nie je svetové, z toho nám slama trčí z čižiem.

Pomôžme vymyslieť lepší, slovenský názov. Dajte nejaké návrhy. Ja hneď začínam s dvoma ponukami – BYSTRICKÝ LABUŽNÍK alebo MAŠKRTNÁ BYSTRICA. Koho názov sa prijme, dočká sa aj odmeny.

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: autor

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka