Ľubomír Motyčka: Kde si a ako sa máš, Ľubko?

Blog
0 /

Nedávno odvysielala jedna televízia správu o ukrajinských ženách, ktoré vynosili deti cudzích rodičov. Pretože sú zavreté hranice, nemôžu si pre ne prísť. Detičky, bolo ich vraj zo 40, plačú, sú pod správou štátu a čakajú na koniec pandémie.

Prečo ich nedajú náhradným matkám? Nech za príplatok deti aj dojčia a starajú sa o ne. Som presvedčený, že aj pre náhradné matky, ktoré to robia za peniaze, by to bola strašná trauma. Priložiť si dieťa k prsníku a potom ho odovzdať platiacim rodičom.

Príbeh adoptovaného chlapčeka

Porozprávam vám príbeh vlastnej rodiny po roku 1990. Je tomu nejakých 28 rokov. Mať tri dcéry nie je sranda. Presvedčili nás aj o tom, aby sme mali v byte kocúra. A jedna dcéra práve robila v ústave, kde držali malé detičky, ktoré nikto nechcel.

Jedného dňa, na konci pracovného týždňa prišla s malým Ľubkom. Meno zhodné s mojím bolo vraj len náhodné. Chlapčeka si vybrala jedna rodina z Horehronia na osvojenie. A v našej rodine sa robil test, či je chlapča súce na adopciu.

Keď ho dcéra dala do postieľky, neviem ani, odkiaľ ju vypriahla, malý Ľubko neplakal. Len mal smutné (alebo ľahostajné?) oči. A bez rozprávky, bez cumlíka, čajíčka a bez pohladenia hneď zaspal. Nebol naučený – veľa detí, málo personálu.

Ráno už po nás gúľal očičkami. Okolo obeda sa začal usmievať. A rozhovoril sa tou svojou tajomnou rečou asi tak 8 – mesačného dieťaťa. Často bol na rukách, liezol po detskej izbe, prekypoval životom.

Veď mal zrazu otca, mamičku a tri sestričky. A svet okolo neho bol taký zaujímavý. Zhodli sme sa na tom, že chlapček priam čaká na rodinu. Tou prirodzenou a podvedomou túžbou malého človiečika.

Očká mu zrazu vyhasli, úsmev sa stratil. Prečo musí odísť? Konečne je tak ako má byť! Znovu smutného Ľubka sme odviezli do erárnej postieľky.

Šťastný koniec

A u nás plač. On bol predsa už náš. Potrebujeme ho, on potrebuje nás….

Pravidlá sú neľútostné. Nikdy sa nesmieme dozvedieť kde a ako žije. Je to v záujme dieťaťa a jeho novej rodiny. Len to sme sa dozvedeli, že je šťastný a rovnako šťastní sú aj jeho rodičia.

A my sme radi. Ale dodnes sme nezabudli na nášho malého Ľubka a veríme, že svojim rodičom vracia lásku a že je z neho dobrý človek.

Foto s týmto príbehom nemá nič spoločné. Ten chlapček, vnuk, trochu znechutený, asi vtedy dostal malý kus torty. Už mutuje, robí úspešné školské projekty a keď potrebujem volám ho, aby mi pomohol s počítačom. A vraj je to všetko také jednoduché…

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: autor a ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka