Ľubomír Motyčka: Ako chutí zakázané ovocie na terase

Blog
1 /

Na úvod. Bolo to, myslím, v roku 1988. Mali sme nejaké voľby. No tomuto porozumejú len skôr narodení. Účasť na voľbách povinná, jednotná kandidátka, volebná urna s komisiou na jednej strane triedy v škole a plenta na tajnú voľbu na strane druhej.

Kto chcel niečo meniť, musel prejsť cez celú triedu, prepichovaný pohľadmi zodpovednej komisie. Trochu sa mi pritom triasli nohy, ale šiel som vydesený sám zo seba, škrtol nejaké meno a trochu spotený som hárok priniesol k urne.

Uf. To bola odvaha. A hneď na to som pocítil akúsi eufóriu. Chuť zakázaného ovocia. Ubezpečujem Vás, je to úžasné. A na rozdiel od nevery nemáte potom ani len výčitky svedomia. To s neverou nepoznám, ale aj takto sa Vám zvýši sebavedomie, máte chuť všade sa chváliť svojou odvahou.

Dnes som mal znovu podobný pocit. S manželkou máme zákaz vychádzania, lebo sme neboli na testoch, ktoré nám neodporúčali. Pozreli sme sa do pravidiel hry platných poslednú hodinu a áno, na námestí je najbližšia drogéria od nášho bydliska.

Manželka bola v tej drogérii dosť dlho. Asi si z toho urobila prehliadku, užívala si po domácom väzení. A mňa zlákala blízka terasa pred kaviarňou s plápolajúcim ohňom. Vari ma len tá čašníčka nevyhodí, keď nemám modrý papierik.

Nevyhodila, žabka moja zlatá. A bylinkový čaj príjemne hrial. Hrdo som sa pozeral okolo seba. Škoda. Prázdne námestie. Nikto nevidí moje hrdinstvo.

Zastupiteľstvo mesta Banská Bystrica deň predtým schválilo uznesenie, že terasy môžu ostať aj v zime. Aký to pozitívny výsledok v našich corona časoch. Hneď sa pustili do boja o metál aj dve politické zoskupenia v mestskom  zastupiteľstve. Lebo, to je vraj ich zásluha. Hovorí sa tomu aj chváliť sa cudzím perím. 

Spomínam si, zväčša sú to tí istí, ktorí pred coronou tvrdili, že sa to nedá, lebo je to pamiatková rezervácia. Práve v zime, keď je tam najmenej hostí, terasy byť nesmú. Proti opovážlivému konkurentovi, ktorý si pred reštauráciou postavil kvalitnú terasu a chcel si ju tam nechať aj na zimu, dokonca vtedy hrdo bojoval spolu s mestom aj miestny Cech hostinských. Keď my nie, ani on nie.

Vidíte, aj toto je politika. Raz proti, potom za. Najdôležitejšie je mať v rukách aspoň kúsok moci. Rozhodovať o ľuďoch, ovládať ich. Nech sú vďační, ak sú poslušní. Veď napokon to poznáme aj z veľkej politiky.

A ja som si medzitým užil chuť zakázaného ovocia….

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: autor a ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka