Motto: „Cestováním šíří se duševní obzor náš a jest nejlepší školou, poněvadž vyučuje se názorně.“

profesor František Nábělek, 1906

Následky masového turizmu sú všade na svete katastrofické. Okrem ekonomického pekla pre domácich sa turizmus spája so všetkým, čo je na našej dobe negatívne: s nadbytkom, ekologickou záťažou, vulgarizáciou, povrchnosťou a filozofiou, že môžeme mať všetko bez vyvinutia akejkoľvek námahy. Výsledkom je prázdne nič, zívajúce na konci toľkých ciest. Cestovanie sa stalo len ďalšou komoditou, a tak niet divu, že zaniká samotné slovo. Tak, ako už nehovoríme o umení, literatúre či tvorbe, ale o „kreatívnom priemysle“, aj z cestovania ostala len prázdnota – hovorí sa už len o turistickom „priemysle“ (Silvia Ruppeldtová, Pravda, 31. 7. 2025).

Aursjovegen – najdivšia cesta Nórska

Cestovanie, toto sväté „právo“, za ktoré sme vraj štrngali-brngali, zaniklo spolu so zodpovednosťou, s odvahou a rizikom, ktoré mu dávalo zmysel. Zmenilo sa na nedotknuteľnú „povinnosť“ frustrovanej strednej triedy relaxovať a užívať si komfort dokonale odtrhnutý od reality a nepríjemností spojených s poznávaním neznámeho (Silvia Ruppeldtová, Pravda, 14. 8. 2025).

Všechno bohatství duševního života záleží v představách, kteréž vzbuzeny bývají dojmy z okolí na smysly naše: jimi svět vnější vchází v nás jako branami, dveřmi a okny. Představy takto vzniklé činí základ, na němž pak buduje se nádherný palác, ba zvláštní svět vnitřní, svět duševní každého člověka, a bude těchto světu tolik, kolik jest lidí, protože u každého člověka množství těch dojmů jest jiné, a jiné jsou i okolnosti, za kterých vznikali. Příroda, skutečný svět jest živým pramenem, jenž nikdy nevysychá a z něhož čerpáme nejspolahlivěji. Čím více z něho vážíme, tím více vzrůstá zásoba a s ní podnět a příležitost k činnosti duševní, jíž člověk jeví se jako bytost vyššího druhu, odlišná ode všech ostatních tvorů pozemských.

Cestováním šíří se duševní obzor náš a jest nejlepší školou, poněvadž vyučuje se názorně. Pravdu děl svrchovanou kníže básníků Goethe, že na cesty Bůh posílá, komu chce prokázat zvláštní svou přízeň.  Velcí učenci a mudrcové, jako Herodot, Pythagoras, Platon, Tacitus, Descartes, Humboldt ode dávna konali cesty. Veliké zajisté chvály zasluhují, kdož jakýmkoli způsobem usnadňují cestování, zvláště po cizině, kdo jen poněkud může, neměl by zanedbati příležitost k cestování.

Ľadovec Austerdalsbreen

Vídeňský spolek učitelský jménem „Lehrerhaus Verein“ pořádá občas cesty po cizině, roku uplynulého podnikl čtvrtou cestu, tentokráte k Severnímu mysu. Na západním břehu Norvéžska byly navštíveny fjordy ,vrchol zajímavosti a krás přírodních. Vykonáno cesty všeho všudy víc než obnáší čtvrtina poledníku v době třiceti pěti dnů. Doba na takovou cestu ovšem krátká a dá se pochopiti jen tak, že cestovní program byl záhy sestaven na den a na hodinu (Dr. František Nábělek: Cesta k severnímu Mysu, Náš domov, 1. 5. 1906).                                        

A potom je ešte jedna cesta alebo púť na Sever, a tá nemieri k ničomu inému ako práve k severu. Pretože tam sú briezky a lesy, pretože tam rastie tráva a ligoce sa hojnosť blahoslavenej vody, pretože tam je strieborný chlad a rosná hmla a vôbec krása, ktorá je nežnejšia a prísnejšia ako každá iná. Pretože aj my sme už trošku sever a nosíme v hĺbke duše kus svojho vlastného chladného a sladkého severu, ktorý sa neroztopí ani pri letnej páľave, kúsok snehu, kúsok brezovej kôry a biely páperník. Púť k bielemu severu, k zelenému severu, k bujnému a zádumčivému severu, k severu strašnému a ľúbeznému.

Nie vavrín a oliva, ale jelša, breza a vŕba, kvet vrbice, kvietok vresu, zvonček a prilbica, mach a papradie, tavoľník pri potoku a v lese čučoriedie. Žiadny planúci juh nie je taký hojný a kyprý, taký šťavnatý rosou a miazgou, taký požehnaný chudobou a krásou ako polnočný kraj. Keď už putovať – lebo to je, človeče, námaha, hrozné trápenie a starosť, keď už teda putovať, nech je to hneď do raja najrozkošnejšieho, a potom povedz, ak to nie je to, čo si hľadal. Áno, chvalabohu, bolo to ono, a bolo to fajn (podľa Karla Čapka: Cesta na sever, Československý spisovatel, 1970).

Sognefjellet Fanaraken

Ďaleko na severe, kde morské pobrežie bičujú kruté vetry, sa nachádza veľká a drsná zem. Sú v nej hlboké čierne lesy, pokojné jazerá, rieky s nebezpečnými prúdmi a fjordy strážené večne zasneženými horami. Dnes tu leží sneh len šesť mesiacov do roka, ale pred dávnymi časmi pokrýval túto zem po tisíce rokov obrovský ľadovec. Keď sa začal s postupným otepľovaním rozpúšťať, objavili sa na severe prví ľudia. Usadili sa v dosiaľ neobývanej krajine, ktorú pomenovali Nórsko. Onedlho zistili, že tam okrem nich a zvierat žijú aj ďalšie bytosti. Tie sa skrývali v lesoch a vysoko na úpätiach hôr. Ľudia ich nepoznali, no vedeli, že majú neobyčajnú moc. Začali im hovoriť trollovia.

Trollovia sa ľuďom zjavovali len v noci – medzi západom a východom slnka. Slnečné lúče boli pre nich nebezpečné, pretože ich mohli usmrtiť alebo premeniť na kameň. Občas si ľudia všimli, že sa trollovia nestačili pred slnkom včas skryť, nakoľko v skalách a balvanoch ľahko rozpoznávali ich podobu. Spravidla ich vídavali pri splne mesiaca alebo počas búrok, keď  ich osvetľovali blesky. Niektorí boli obrovskí, iní zase úplne malí. Mali dlhé zahnuté nosy, na rukách i nohách len po štyri prsty a väčšina z nich aj dlhý chlpatý chvost. Keď trolla niekto rozhneval, mohla ho stihnúť pohroma – trollovia dokázali privolať na ľudí choroby, zničiť im úrodu alebo celé hospodárstvo.

Aj keď trollovia vyzerali dosť zlovestne, niektorí z nich boli veľmi dobrí až naivní. Keď sa niekomu podarilo trolla prekabátiť, kolovali o tom ešte dlho príbehy odovzdávané z generácie na generáciu. Vždy sa však oplatilo byť s nimi zadobre, potom pomáhali ľuďom v práci na poliach, v lesoch, či pri hospodárstve. Niekedy dokázali o niečo zdržať búrku, aby sa stihlo uložiť seno, inokedy ochránili dobytok pred medveďmi alebo pomohli nájsť cestu tým, ktorí zablúdili. Dodnes sa odporúča správať sa k nim úctivo (podľa Norsko – průvodce na cesty, Freytag a Berndt, 2019).

Sognefjellet Leirvassbu

Tu len malá poznámka. Slovo troll preniklo zo severskej mytológie aj do mnohých cudzích jazykov – okrem iného aj do internetového žargónu. Na rozdiel od poctivých trollov si trollovia z trollích fariem, myslím, žiadnu zvláštnu úctu nezaslúžia.

Dlhý, ale myslím, že vhodný a potrebný úvod k správe o dlhej ceste. Pomáha priblížiť našu „cestovateľskú filozofiu“ – nielen čo sa týka nášho posledného putovania na sever, ale prakticky všetkých veľkých i menších ciest, ktoré sme spolu s manželkou  (a v dávnejšej minulosti aj s deťmi a s vnukom Lučinkom) za uplynulých 50 rokov stihli absolvovať.

Výstižne to napísal už môj prastarý otec František Nábělek, ktorý poukázal na blahodarný vplyv cestovania na obohatenie duševného obzoru a duševného života všeobecne a dosiahol Severný mys skoro o 100 rokov skôr, než sme naň prvýkrát vkročili my. Áno, to čo sme zažili, nám už nikto nevezme, a všetko, čo sme zažili, prispieva nielen k rozšíreniu, ale aj k sprecizovaniu a zjemneniu zložitej mozaiky našej existencie.

Profesor František Nábělek

Platí to, samozrejme, vtedy a len vtedy, ak naše cestovanie nie je len povrchnou honbou za odfajknutím povinných „must go“ destinácií, ale vopred dôkladne pripraveným hľadaním krás a pocitov, ktoré tá-ktorá krajina skrýva  za svojimi „oponami“. Pripraviť takúto cestu je niekedy skutočne námaha, no aj táto námaha je svojím spôsobom pôžitkom, malou ochutnávkou toho, čo nás na cestách čaká.

Chcem tým povedať to, že každé zmysluplné cestovanie sa začína poctivou domácou prípravou s použitím všetkých dostupných zdrojov – nielen turistických sprievodcov, máp, recenzií a cestopisov, ale aj beletrie (románov, básní, divadelných hier) a ďalších umeleckých artefaktov (hudby, obrazov, architektúry) týkajúcich sa danej oblasti sveta.

Tak nás na terajšej ceste sprevádzali aj Henrik Ibsen, Björnstjerne Björnson, Edvard Hagerup Grieg, Trygve Gulbranssen, Aasmund Olavsson Vinje, Ludwig Wittgenstein, Edvard Munch, Johan Christian Dahl či Nikolai Astrup. A Jo Nesbö stále upozorňoval, že všade treba byť obozretný a dávať si pozor.

Ludvik Nábělek v Národnej galérii – Edvard Munch