Rossija 1 sa odvysielaním dokumentu o roku 1968 v Československu vrátila do čias najtvrdšej komunistickej propagandy Sovietskeho zväzu po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do našej krajiny a normalizácie. Bola to vraj obrana sovietskych spojencov pred „agresívnou“ Severoatlantickou alianciou.

Neuveriteľná kamufláž našej histórie

Riaditeľ Ústavu pre súčasné dejiny Akadémie vied Českej republiky Oldřich Tůma o kontroverznom filme povedal:

„Je pozoruhodným návratom k najsprofano­vanejším metódam sovietskej propagandy, ktorými sa Moskva v roku 1968 pokúšala obhajovať intervenciu. Tá podľa medzinárodného práva nebola ničím iným než nevyprovokovanou agresiou proti suverénnemu štátu.

Podľa českého historika takýto neprijateľný prístup ruskej televízie k historickým faktom treba pranierovať:

„Je nemožné neklásť si otázku, čo tento obrat a návrat k dávnym metódam dezinterpretácie dejín znamená. Veď od intervencie sa svojho času jasne dištancovali Michail Gorbačov, Boris Jeľcin i Vladimír Putin. Tiež celá plejáda ruských historikov.“

Svedkovia ruskej propagandy

Bývalý komunistický poslanec ruskej Štátnej dumy Jurij Sinelščikov vo filme pred budovou Národného múzea v Prahe tvrdí:

„Strieľali po nás zhora z guľometov.“

Invázie sa zúčastnil ako čatár spojovacieho práporu. Jeho spomienky na „paľbu z ručných guľometov a automatických zbraní po sovietskych vojakoch v zhora otvorených transportéroch“ a „horiace tanky“ sú prestrihané so sovietskym propagandistickým filmom z roku 1969 „Československo, rok skúšok“.

„NATO sa chystalo vtrhnúť do Československa, do Prahy. Boli tam už pripravené jednotky,“

hovorí vo filme posledný náčelník štábu síl Varšavskej zmluvy z rokov 1989–90 Vladimir Lobov, ktorý sa invázie v roku 1968 zúčastnil ako kapitán. Jeho tankisti podľa filmu obsadili pražské mosty, ministerstvo vnútra, generálny štáb a ďalšie kľúčové pozície.

Ruský „výskumník dejín Varšavskej zmluvy“ Vladimir Bruz vidí inváziu do Československa v roku 1968 ako dôsledok „socialistického internacionalizmu“, ktorý stanovoval „povinnosť poskytnúť priateľovi pomoc a podporu v prípade ohrozenia socialistických vymožeností“. Ruská televízia v tom má jasno: „je nesporným faktom, že sa v Prahe chystal ozbrojený prevrat.“

Ako to bolo v auguste 1968 naozaj

Invázne vojská na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968 a obsadili väčšinu strategických miest v krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 5.000 tankov, velil im sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto jednaniu spojeneckých krajín, sama však nebola schopná jednať. V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108 Čechov a Slovákov. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Alexandra Dubčeka, Jozefa Smrkovského, Oldřicha Černíka a ďalších.

Banská Bystrica pred 47 rokmi

O tom, ako to v auguste 1968 vyzeralo v Banskej Bystrici, svedčia historické fotografie z Ústavu pamäti národa a spomienky dlhoročného redaktora Československého a Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici Fedora Mikoviča, z ktorých vyberáme: „Novinári a spisovatelia, ktorí za svoj názor platili krutú existenčnú daň, sa v tom nekonečne malom momente SLOBODY rozhodli konať, síce proti vôli mocných nášho vtedajšieho sveta, ale zato v hlbokom súlade s nezvrátiteľnou dejinnou pravdou.

Prvou úlohou okupantov bolo, popri internovaní politických predstaviteľov ČSSR, aj obsadenie desiatich štúdií Čs. rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do sídla kraja.

Sovietski vojaci prišli do štúdia v Banskej Bystrici až tesne pred polnocou, teda 24 hodín po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Banskobystrický rozhlas sa po celodennom vysielaní rozlúčil s poslucháčmi hymnickou piesňou Kto za pravdu horí. Všetci sme museli ihneď opustiť svoje pracoviská, rozhlas zostali strážiť  vojaci. Pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia tak vyvstala historická úloha – po celý deň prinášať slovenskému poslucháčovi pravdivé a aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike.

Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica zaznel v auguste 1944 a 1968

Vtedy, toho pamätného 21. augusta 1968, sa banskobystrické štúdio po 24 rokoch opäť stalo rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania vstupovalo ako za Povstania v roku 1944 slovami: Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.

V druhý deň okupácie sme vysielali pomocou krátkovlnného vysielača z Posádkovej správy. V tretí deň riaditeľ vysielača Ján Like sprostredkoval vstup do Rozhlasovej štafety, ktorú pre celé Československo koordinovalo pražské rozhlasové centrum. Postupne sme vysielali z ďalších utajovaných pracovísk zriadených vo vtedajšej Priemyselnej škole elektrotechnickej, Strednom odbornom učilišti spojov, Zosilňovacej stanici a napokon v Krajskej správe spojov. Príspevky sa zhromažďovali v redakcii, ktorú viedol šéfredaktor Viliam Mráz za pomoci korešpondentky Júlie Drahošovej. Odtiaľ ich na ilegálne pracoviská doručili vodiči Miroslav Mičev a Viliam Snopko, ale aj ďalší pracovníci štúdia.

Na ilegálnych pracoviskách sa striedal v turnusových službách celý kolektív techniky pod vedením Štefana Ivančíka. Z redaktorov sa na živom vysielaní Rozhlasovej štafety podieľali: Ján Baláž, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Fedor Mikovič, Zdeno Oravec, Štefan Turňa, pražská redaktorka Soňa Mlčochová a Ota Plávková. Hlásateľsky vypomáhali Lýdia Faksová, Hana Kútiková a Milina Vlnová.

Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií. Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia osobne. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad brutálnym potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z ilegálnych pracovísk.“

Invázne jednotky zostali v našej krajine až do roku 1991. V okolí Banskej Bystrice  boli sovietski vojaci umiestnení na Sliači a vo Zvolene. Je zjavné, že najnovší dokument ruskej štátnej televízie doslova napľul do tváre Alexandrovi Dubčekovi a všetkým obetiam invázie z augusta 1968, ale aj celého nasledujúceho obdobia normalizácie v našej krajine až do roku 1989.