Ako bývalý profesionálny športovec nemôžem mlčať. V kontexte nedávno skončenej Zimnej olympiády v Taliansku sa totiž opäť vynorili útoky na našich hokejových reprezentantov hrajúcich v ruskej KHL. Darmo hrali naši chlapci výborne a tvorili jednoliaty tím, niekto videl politiku aj tam, kde nemá čo hľadať.

Nejde o konštruktívnu kritiku systému či odbornú diskusiu o financovaní športu, ale získavanie lacných politických bodov  zbieraných vo svojej bubline na úkor ľudí, ktorí celý aktívny život obetujú športu a reprezentácii Slovenska, na svoj tvrdý profesionálny chlebík si zarábajú v zahraničí. Z úst jedného opozičného politika na adresu našich hráčov z KHL dokonca zazneli slová o morálnom odpade…

Každý športovec, ktorý sa dostane na majstrovstvá Európy, sveta či na olympiádu, obetuje tomuto cieľu všetko. Čas, rodinu, komfort, často aj vlastné zdravie. Za úspechmi, ktoré si potom radi pripisujú politici v slávnostných príhovoroch, sú roky driny, bolesti a odriekania. Nie je to však výsledok nejakej tlačovej konferencie, ale každodennej práce.

Šport vždy doplácal ako prvý

Dlhé desaťročia bol šport na okraji záujmu. Keď bol pod gesciou ministerstva školstva, akonáhle prišlo ku kráteniu rozpočtu, medzi prvými to pocítili práve športovci. Menej podpory, menej infraštruktúry, menej stability. A napriek tomu dokázali prinášať úspechy, ktoré zjednocovali krajinu viac než akákoľvek politická kampaň.

Treba priznať, že šport objektívne potrebuje spravodlivú a systémovú zmenu. Na zmene majú pracovať odborníci v oblasti športu, ale nie sfanatizovaní politickí demagógovia.

Dnes je o to smutnejšie sledovať, ako sa niektorí opoziční politici a spriaznené opozičné médiá púšťajú do dehonestácie samotných športovcov, ktorí hrajú za kluby v „nesprávnej“ krajine, akou je teraz napríklad Rusko. Zaujímavé, že také USA či Izrael im nevadia, hoci tieto krajiny aktuálne vedú vojnu na Blízkom východe.

Bystričania si možno pamätajú, ako krátko po začiatku vojnového konfliktu na Ukrajine jeden horkokrvný progresívec surovo mediálne zaútočil na našu trojnásobnú olympijskú víťazku v biatlone Anastasiu Kuzminovú, ktorá sa narodila v Rusku, ale so slovenským občianstvom dlhodobo žije na Slovensku a našu krajinu reprezentuje vo svete len za to, že sa vraj verejne nedištancovala od Putinovho Ruska. Šialené.

Je zvláštne, keď na jednej strane politickí kritici deklarujú podporu a fandia našim športovcom pred kamerami, na druhej strane bez váhania podrývajú dôveru v športové inštitúcie, spochybňujú ich existenciu a nepriamo útočia aj na samotných reprezentantov, keď sa im nehodia do ich politického naratívu..

Kritika áno, ponižovanie nie

Áno, každá organizácia potrebuje zlepšenie. Každý systém potrebuje transparentnosť, efektivitu a kvalitné vedenie aj vo svetle momentálneho stavu výsledkov v športe. Máme tu niekoľko stredísk, ktoré potrebujú reformu a skvalitnenie.To je legitímna požiadavka. Aj požiadavka športovcov, aby to robili odborníci a nie diletanti či fanatici.

Rovnako platí, že každá vojnová agresia, pri ktorej dochádza k porušovaniu medzinárodného práva, je zlá. Osobne opovrhujem každou vojnou, v ktorej zomierajú nevinní ľudia. Avšak prenášať vojnovú politiku do športu je  za čiarou.

Šport spája, politika rozdeľuje

Šport nám v histórii mnohokrát ukázal, že dokáže spájať ľudí aj v časoch, keď politika zlyháva. Pomáha prekonávať rozdielne videnie sveta, vzbudzovať národnú hrdosť a liečiť spoločenské rany. Reprezentant v drese so štátnym znakom nebojuje za vládu ani opozíciu. Na športovom poli bojuje za svoju krajinu, za svojich spoluobčanov, za deti, ktoré v ňom vidia svoj vzor.

V poslednej dobe sme však čoraz častejšie svedkami toho, ako sa šport stáva nástrojom ideologického boja. Namiesto podpory prichádza nálepkovanie, namiesto rešpektu podozrievanie a namiesto jednoty snaha presadiť jediný „správny“ politický názor aj v športe

Paradoxom pritom je, že keby naši športovci získali na olympiáde či iných svetových podujatiach medailu, tí istí kritici by boli medzi prvými, ktorí by im ju bežali symbolicky „vešať na krk“, fotografovať sa s nimi a deklarovať hrdosť na ich úspech. V tom momente by zrazu neprekážalo, kde pôsobia alebo v akej lige hrajú – dôležité by bolo len politicky sa zviezť na vlne ich úspechu.

Záver: Športovci hrajúci v zahraničí nie sú nepriatelia štátu

Dnes sme svedkami toho, ako opozičné politické strany a opozičné médiá neváhajú útočiť na vlastných športovcov len preto, aby si upevnili ideologickú pozíciu. Namiesto podpory prichádza podozrievanie, namiesto rešpektu odsudzovanie.

Športovci však nie sú nepriatelia štátu. Nie sú nástrojom politického marketingu ani ideologického boja. Sú to ľudia, ktorí reprezentujú Slovensko bez ohľadu na to, kto je práve pri moci.

Ak začneme deliť športovcov na „vhodných“ a „nevhodných“ podľa politického kľúča, prestávame byť športovou krajinou a stávame sa spoločnosťou, ktorá si nectí vlastných reprezentantov. A krajina, ktorá si nectí vlastných reprezentantov, si v konečnom dôsledku nectí samu seba.