Obec Kalište už neexistuje, ale spomienka na tragédiu z 18. marca 1945 bude žiť navždy. Za pomoc partizánom ju v tento deň y pomsty prepadli nemeckí  nacisti, vypálili 42 domov aj s hospodárskymi budovami a  zavraždili 14 nevinných  ľudí.

Stretnutie Kališťanov v Múzeu SNP

V pondelok 18. marca 2019 o 11:00 hod. sa v banskobystrickom Múzeu SNP koná spomienkové stretnutie pri príležitosti 74. výročia tejto vojnovej tragédie za účasti predstaviteľov štátnej správy a samosprávy, protifašistických bojovníkov i rodákov, predstaviteľov Múzea SNP. Organizátorov poteší aj prítomnosť mladých ľudí.

Po pietnom položení venca a poklonení sa pamiatke vypáleného Kališťa a obetiam nacistického vraždenia na nádvorí Múzea SNP pokračuje spomienkové stretnutie v kinosále.

Generálny riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev približuje situáciu pred vypálením Kališťa v marci 1945 slovami:

„Nemci si uvedomovali, že je koniec vojny. Kalište sa pokúsili niekoľkokrát dobyť, padlo tam asi 30 Nemcov pri potýčkach s partizánmi. Okrem pomsty chceli ešte niečo nakradnúť, zobrať zásoby potravín, tí ľudia už boli zverskí. Ich taktika bola rovnaká vo viacerých obciach po celom Slovensku. Keď sa pripravoval útok oslobodzujúcich armád, partizáni dostali príkaz stiahnuť sa, aby nedošlo medzi nimi k prestrelke. Nemci to vedeli, že vtedy tam nie je nikto, kto by dedinu bránil.“

Zo spomienok Kališťanov

V skoré ráno 18. marca 1945 vtrhlo do Kališťa asi 300 nacistov. Prišli s jasným cieľom pomstiť sa miestnym obyvateľom, ktorých tu ku koncu II. svetovej vojny žilo okolo 200, za pomoc partizánom. Aj po mnohých rokov Kališťania, ktorí prežili, spomínali na tie chvíle hrôzy.

Pri pokuse o útek padol Alexander Bučko, ktorý býval v prvom dome pri ceste od Moštenice. Podobne zahynul aj mladý robotník Július Kaliský. Jolanu Bučkovú, manželku Alexandra zastrelili na prahu vlastného domu. Dávkou z automatu pri tom istom dome zasiahli mladú Tonku Komorovú. Vo vlastnom dome nacisti zavraždili Jána Kaliského.

Na hornom konci osady v dome zhorela zaživa Sabína Mistríková spolu so synom Emilom Mistríkom, mladíkom Vasilom Longauerom a kamarátom Vladom Kamhalom. V horiacich troskách domu našli smrť aj Gustáv Kaliský a Anna Kaliská. Zaživa upálili i bezvládnu starenku Máriu Kostúrovú. Podobný osud stihol aj chorého Karola Komoru a Antóniu Kaliskú.

Po vypálení Kališťa zo 42 domov zostalo len 6. Do nich sa nasťahovali tí, čo prežili. V stiesnených podmienkach tam chvíľu bývalo 58 rodín v obave, či sa Nemci opäť nevrátia. Na siedmy deň po tragédii obec oslobodili, ale žiť sa v nej už nedalo.

Antónia Husárová  

Mala vtedy 11 rokov:

„Do Kališťa vtrhli Nemci v ranných hodinách. Všetkých vyháňali z domov iba v tom, čo sme mali oblečené, a do domu, kde sa zasvietilo, začali strieľať. Partizáni odišli iba pár dní pred tým. Oni to vedeli, niekto im donášal, a ja viem kto. Nechápem a neverím, že ho netrápili výčitky.“ 

Zradca prišiel s nacistami a mal zakrytú hlavu, aby ho ľudia nespoznali. Nemeckí vojaci bili ľudí pažbami, strieľali a pálili domy, v ktorých zaživa zhoreli všetci, ktorí boli bezvládni a chorí, vrátane detí. Antónia prišla o otca. Zostali samy mamou a ďalšími 6 súrodencami. Jej najmladší brat mal vtedy iba 3 roky.

„Keď Nemci odchádzali, zobrali mužov a medzi nimi aj môjho otca, ktorý mal vtedy 45 rokov. Toho potom na výstrahu pred ostatnými rozrezali na dve polovice a časti tela odviezli preč. Nemohli sme ho ani pochovať. Keď sme odchádzali z nášho vypáleného Kališťa, cestu lemovali mŕtvoly vojakov, dokonca časti tiel viseli aj na stromoch. Roztrhali ich míny. Je mi hrozne ľúto za otcom, ľuďmi, ktorí tam zomreli i za rodnou obcou. Chcela som na to všetko zabudnúť, ale nepodarilo sa mi. Hovorí sa, že človek na starobu zabúda. Mne sa to v tomto prípade nepodarilo,“ 

Dodáva so slzami v očiach Antónia.

Milan Kaliský

Zažil besnenie nemeckých fašistov v Kališti ako 7 – ročný chlapec:

„Bola ešte tma, keď sme začuli streľbu a vystrašená suseda nám prišla povedať, že sú tu nemecké jednotky a vyháňajú ľudí z domov. Vybehol som s otcom von a už na neho kričali, aby dal ruky hore a stál. Podarilo sa mu ujsť do lesa, tak sa zachránil.“

Ďalej spomína:

„Spolu s mamou, starou mamou a dvoma staršími sestrami nás vyhnali von, obkolesili a mierili na nás zbraňami. Boli to desivé chvíle, báli sme sa, pretože sme nevedeli, aký osud nás čaká, keď Nemci začali podpaľovať jeden dom za druhým. Aj náš dom vyhorel do tla, zostalo len pár obhorených hrncov.“

Marcela Kaliská

Prišla o starého otca:

„Tak ako ostatní obyvatelia Kališťa, aj naši pomáhali partizánom. Sústreďovali sa u nich velitelia partizánskych skupín. Okrem munície a iných zásob mali u nich aj telefónne spojenie s inými partizánskymi skupinami, ktoré tu po odchode partizáni nechali. Keď vtedy prišli Nemci, môj starý otec Ján Kaliský a moja mama sa to rýchlo snažili zlikvidovať. Starého otca zastrelili na dvore, mama stáčala káble za plnej paľby. Ju guľka, našťastie, nezasiahla.“

V očiach má stále vypálené Kalište:

„Doteraz mám pred sebou pohľad na zhoreniská domov a ruiny. Vždy, ešte aj dnes, keď tam prídem, zmocní sa ma zvláštny pocit. Niečo mi zovrie hruď a predstavím si svojich blízkych. Teraz už chápem moju mamu, keď sa smutným pohľadom zahľadela na nádhernú scenériu dediny so zakonzervovanými základmi domov, kaplnkou a dvoma zostávajúcimi domami a pri tom povedala, ako ťažko sa jej  odtiaľto odchádza.“

Kalište je jedinou zo 102 vypálených obcí na Slovensku, do ktorej sa už bežný život nikdy nevrátil. Po oslobodení preživší miestni  obyvatelia našli svoj nový domov v okolitých obciach a v Banskej Bystrici, kde im štát postavil rodinné domy na ulici Nové Kalište.