Jesenné hmlisté ráno 4. novembra 2026 privítalo účastníkov pietnej spomienky na obete fašistických represálií spred vyše 80-tich rokov. Počasie akoby nám chcelo pripomenúť pochmúrnu  autentickú atmosféru  oných dní,  keď ľudskosť na dlhý čas od nás odišla…

Banskobystrická oblastná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov  už tradične organizuje podujatie, ktoré nedovoľuje zabúdať na ťažké obdobie z konca roku 1944, keď príslušníci nemeckej SS za výdatnej pomoci domácich oddielov POHG  postupne pripravili o život 747 väznených vojakov a partizánov, civilistov obvinených z napomáhania Povstaniu, rasovo prenasledovaných, z toho 211 žien, 58 detí, 450 židovských občanov, rómov, príslušníkov zahraničných vojenských misií a iných.

Masaker v Kremničke je preukázateľne najväčším vojnovým  zločinom spáchaným  na Slovensku.

Samozrejme, na podujatí nechýbali  ani  predstavitelia miestnych orgánov a spoločenských organizácií, za ktorých sa so znalosťou  histórie, ale najmä citlivo s ohľadom na súčasné dianie prihovoril vedúci regionálnej kancelárie prezidenta SR Michal Frič.

Dojímavé bolo aj osobné vyznanie mladej ženy Zuzany Majerovej,  predstaviteľky Židovskej náboženskej obce v Banskej Bystrici:

„Dnes tu však nestojím iba ako zástupkyňa Židovskej náboženskej obce Banská Bystrica. Stojím tu aj ako človek, ktorý na tomto mieste prišiel o vlastnú rodinu.

Aj medzi obeťami Kremničky boli členovia mojej rodiny. Ďalší boli zavraždení v koncentračných a vyhladzovacích táboroch. Z celej našej početnej rodiny prežilo holokaust iba päť ľudí.

A hoci od týchto udalostí uplynulo už 82 rokov, stále si kladiem otázku, ako sa niečo také mohlo stať? Čím sa previnili deti, ktoré sa chceli iba hrať a spoznávať svet? Čím sa previnili rodičia a starí rodičia, ktorí pracovali, vychovávali svoje rodiny a prispievali ku kultúrnemu a spoločenskému životu miest, v ktorých žili?“

Svoje emotívne vyznanie ukončila apelom:

„Želám si, aby už žiadna ďalšia generácia nemusela prežívať to, čo prežívali naši starí rodičia. Aby žiadna ďalšia rodina nemusela niesť podobnú stratu.

Minulosť už nedokážeme zmeniť. Môžeme však ovplyvniť, ako sa budeme správať dnes.

Či zostaneme ľahostajní, alebo sa zastaneme druhého človeka. Či sa odvrátime, alebo mu podáme pomocnú ruku. Tak ako ju kedysi niekto podal môjmu starému otcovi.

Aj naše rozhodnutia môžu raz ovplyvniť niečí život. Nech je pamiatka všetkých nevinných obetí Kremničky požehnaná.“

V podaní žiačok  Dorotky Guzlejovej  a Nelky Majlingovej zaznela aj citlivá báseň poetky Zlaty Solivajsovej Kremnička:

Na čo si myslela, keď prvý výstrel zaznel,

s dieťaťom v náručí – s tou kotvou ľudskosti?

Keď ti ho vytrhli sťa vtáča vyľakané,

stála si na štíte materských úzkostí.

A keď si bez citu ponúkla svoje tylo

bola už zbytočná tá guľka z olova.

Pri detskom výkriku srdce sa zastavilo…

Akože prevtelím tú hrôzu do slova?

Po prvýkrát na tomto pietnom obrade participovali zložky Ozbrojených síl SR, čo dodalo podujatiu ešte dôstojnejšiu  atmosféru. Okrem členov SZPB boli tradične prítomní žiaci a študenti banskobystrických škôl –  zo ZŠ SNP na Triede SNP 20 a zo Strednej priemyselnej školy Jozefa Murgaša, ktorí na záver kládli kamienky a sviečky na hroby obetí za zvukov hymnickej piesne Kto za pravdu horí.

Treba poďakovať všetkým, ktorí sa na tomto pietnom podujatí zúčastnili a vyjadrili tak svoje hlboké presvedčenie, že iba mier zabezpečí pokojný a plnohodnotný život ľuďom na našej planéte.