Od vypálenia Kališťa nemeckými nacistami v II. svetovej vojne uplynulo 79 rokov…

História
0 /

Dňa 18. marca si každoročne pripomíname vypálenie dnes už neexistujúcej obce Kalište nemeckými nacistami v roku 1945. Od tejto tragickej udalosti ubehlo už 79 rokov, ale nemožno na tie chvíle hrôzy zabudnúť…

Kalište zostane navždy v pamäti národa

Na počesť zavraždených obyvateľov obcí vypálených nemeckými nacistami v priestoroch národnej kultúrnej pamiatky Kalište  18. augusta 2007  odhalili nový Pamätník obetiam fašizmu. Stojí na mieste, kde od 70. rokov  minulého storočia bolo  umiestnené súsošie Jozefa Jankoviča „Obete varujú“. To pri príležitosti 60. výročia SNP premiestnili späť do banskobystrického Pamätníka SNP, pre ktorý aj bolo pôvodne vytvorené.

Bývalý dlhoročný riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev o tomto Pamätníku na Kališti povedal:

„Svojím tvarom naznačuje torzo vypáleného domu. Jeho hlavnou časťou je päť metrov vysoký pilier – stéla, ktorá môže symbolizovať aj zachovaný komín. Obložená je 42 doskami z bielej žuly, do ktorých sú vytesané mená obetí, prípadne počet neidentifikovaných obetí. Biely monument v okolitej zeleni doslova žiari, bude ho dobre vidno aj z hrebeňa Kremnických vrchov.“

Stanislav Mičev

Stanislav Mičev

Obec Kalište už neexistuje, ale spomienka na tragédiu z 18. marca 1945 bude žiť navždy. Za pomoc partizánom ju v tento deň y pomsty prepadli nemeckí  nacisti, vypálili 42 domov aj s hospodárskymi budovami a  zavraždili 14 nevinných ľudí.

Pri Pamätníku obetiam fašizmu na Kališti sa každoročne koná pietny akt  v rámci „Stretnutia generácií“ pri príležitosti osláv SNP, ktorého hlavným organizátorom spolu s Múzeom SNP je Slovenský zväz protifašistických bojovníkov.

V Múzeu SNP sa pietny akt koná už tradične pri príležitosti výročia tejto vojnovej tragédie za účasti predstaviteľov štátnej správy a samosprávy, protifašistických bojovníkov i rodákov či predstaviteľov Múzea SNP.

Obec Kalište pred vypálením

Obec Kalište pred vypálením

Zo spomienok Kališťanov

V skoré ráno 18. marca 1945 vtrhlo do Kališťa asi 300 nacistov. Prišli s jasným cieľom pomstiť sa miestnym obyvateľom, ktorých tu ku koncu II. svetovej vojny žilo okolo 200, za pomoc partizánom. Aj po mnohých rokov Kališťania, ktorí prežili, spomínajú na tie chvíle hrôzy.

Pri pokuse o útek padol Alexander Bučko, ktorý býval v prvom dome pri ceste od Moštenice. Podobne zahynul aj mladý robotník Július Kaliský. Jolanu Bučkovú, manželku Alexandra zastrelili na prahu vlastného domu. Dávkou z automatu pri tom istom dome zasiahli  mladú Tonku Komorovú. Vo vlastnom dome nacisti zavraždili Jána Kaliského.

Pomsta nemeckých nacistov

Pomsta nemeckých nacistov

Na hornom konci osady v dome zhorela zaživa Sabína Mistríková spolu so synom Emilom Mistríkom, mladíkom Vasilom Longauerom a kamarátom Vladom Kamhalom. V horiacich troskách domu našli smrť aj Gustáv Kaliský a Anna Kaliská. Zaživa upálili i bezvládnu starenku Máriu Kostúrovú.

Podobný osud stihol aj chorého Karola Komoru a Antóniu Kaliskú.

Po vypálení Kališťa zo 42 domov zostalo len 6. Do nich sa nasťahovali tí, čo prežili. V stiesnených podmienkach tam chvíľu bývalo 58 rodín v obave, či sa Nemci opäť nevrátia. Na siedmy deň po tragédii obec oslobodili, ale žiť sa v nej už nedalo.

Kalište po vypálení

Kalište po vypálení

Antónia Husárová  mala vtedy 11 rokov:

„Do Kališťa vtrhli Nemci v ranných hodinách. Všetkých vyháňali z domov iba v tom, čo sme mali oblečené, a do domu, kde sa zasvietilo, začali strieľať. Partizáni odišli iba pár dní pred tým. Oni to vedeli, niekto im donášal, a ja viem kto. Nechápem a neverím, že ho netrápili výčitky.“

Zradca prišiel s nacistami a mal zakrytú hlavu, aby ho ľudia nespoznali. Nemeckí vojaci bili ľudí pažbami, strieľali a pálili domy, v ktorých zaživa zhoreli všetci, ktorí boli bezvládni a chorí, vrátane detí. Antónia prišla o otca. Zostali samy mamou a ďalšími 6 súrodencami. Jej najmladší brat mal vtedy iba 3 roky.

„Keď Nemci odchádzali, zobrali mužov a medzi nimi aj môjho otca, ktorý mal vtedy 45 rokov. Toho potom na výstrahu pred ostatnými rozrezali na dve polovice a časti tela odviezli preč. Nemohli sme ho ani pochovať. Keď sme odchádzali z nášho vypáleného Kališťa, cestu lemovali mŕtvoly vojakov, dokonca časti tiel viseli aj na stromoch. Roztrhali ich míny. Je mi hrozne ľúto za otcom, ľuďmi, ktorí tam zomreli i za rodnou obcou. Chcela som na to všetko zabudnúť, ale nepodarilo sa mi. Hovorí sa, že človek na starobu zabúda. Mne sa to v tomto prípade nepodarilo,“

dodala so slzami v očiach pani Antónia.

Milan Kaliský zažil besnenie nemeckých nacistov v Kališti ako 7 – ročný chlapec:

„Bola ešte tma, keď sme začuli streľbu a vystrašená suseda nám prišla povedať, že sú tu nemecké jednotky a vyháňajú ľudí z domov. Vybehol som s otcom von a už na neho kričali, aby dal ruky hore a stál. Podarilo sa mu ujsť do lesa, tak sa zachránil.“

Ďalej uviedol:

„Spolu s mamou, starou mamou a dvoma staršími sestrami nás vyhnali von, obkolesili a mierili na nás zbraňami. Boli to desivé chvíle, báli sme sa, pretože sme nevedeli, aký osud nás čaká, keď Nemci začali podpaľovať jeden dom za druhým. Aj náš dom vyhorel do tla, zostalo len pár obhorených hrncov.“

Marcela Kaliská prišla o starého otca:

„Tak ako ostatní obyvatelia Kališťa, aj naši pomáhali partizánom. Sústreďovali sa u nich velitelia partizánskych skupín. Okrem munície a iných zásob mali u nich aj telefónne spojenie s inými partizánskymi skupinami, ktoré tu po odchode partizáni nechali. Keď vtedy prišli Nemci, môj starý otec Ján Kaliský a moja mama sa to rýchlo snažili zlikvidovať. Starého otca zastrelili na dvore, mama stáčala káble za plnej paľby. Ju guľka, našťastie, nezasiahla.“

V očiach jej navždy zostalo vypálené Kalište:

„Doteraz mám pred sebou pohľad na zhoreniská domov a ruiny. Vždy, ešte aj dnes, keď tam prídem, zmocní sa ma zvláštny pocit. Niečo mi zovrie hruď a predstavím si svojich blízkych. Teraz už chápem moju mamu, keď sa smutným pohľadom zahľadela na nádhernú scenériu dediny so zakonzervovanými základmi domov, kaplnkou a dvoma zostávajúcimi domami a pri tom povedala, ako ťažko sa jej  odtiaľto odchádza.“

Na vypálenie Kališťa 18. marca 1945 spomína aj vojnový veterán a jeden z posledných žijúcich priamych účastníkov SNP Vladimír Strmeň, ktorému v Kališti bývala mama s nevlastným otcom a bračekom.

Strieľali do všetkého, čo sa hýbalo, aj náš rodičovský dom spálili. Ľudia utekali s plačom do lesov, aby si zachránili život. Na chrbte mali to najcennejšie, v náručí deti a kričali o pomoc. V čase, keď nacisti podpálili náš dom, sa mama s malým bračekom nachádzali u susedy.  Tam došiel esesák a priložil revolver môjmu malému bračekovi na hlavu, aby jednou ranou zastrelil aj mamu. Po zákroku susedky to však neurobil ale nahnal ich do horiaceho domu ako odvetu za to, že mama pomáhala partizánom. Bolo šťastie, že sa mama nenadýchala splodín, ale prebehla chodbou, na konci ktorej bola dreváreň. Pre vysoký sneh ju Nemci neobjavili.“

Vladimír Strmeň

Vladimír Strmeň

Vladimírovej mame a nevlastnému bratovi podarilo utiecť cez zadný východ z domu a v hlbokom snehu cez potok prebehli do dvora susedov, kde sa u pani učiteľky ukryli v zemiakovej jame. Jeho nevlastného otca Rudolfa odviedli spolu s ostatnými mužmi do tábora v Dachau, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím. 

Kalište  je jedinou zo 102 vypálených obcí na Slovensku, do ktorej sa už bežný život nikdy nevrátil. Po oslobodení preživší miestni  obyvatelia našli svoj nový domov v okolitých obciach a v Banskej Bystrici, kde im štát postavil rodinné domy na ulici Nové Kalište.

 

Autor: (tom), Foto: archív a ilustračné