Slovensko je krásna krajina bohatá na prírodu a históriu,  dokonca ešte aj v 21. storočí na ekonomické nerastné bohatstvo. Mesto Banská Bystrica ako tzv. „hlasosmerácke mesto“ jediné na Slovensku prijalo deklaráciu pri 30. výročí Nežnej revolúcie (vďaka Komisii pre kultúru), v ktorej odsúdilo nacizmus, fašizmus, komunizmus, oligarchiu, Štb ako aj všetky režimy a formy  nezlučiteľné so slovenskou občianskou tradíciou vychádzajúcou od roku 1918 z najobčianskejších zásad na svete – Československej republiky.

Ani jeden prokurátor na Slovensku nenapadol a ani nespochybnil túto deklaráciu. To že historicky najvýznamnejšie slovenské mesto Banská Bystrica v dejinách Uhorska nechá v 21. storočí postaviť sochu uhorskému kráľovi ako jediné na Slovensku s maďarským menom Béla a nie so slovenským variantom mena Vojtech (dokonca ani s poslovenčenou verziou Belo) svedčí len o tom, aký má slovenská inteligencia občiansky prístup vychádzajúci z československých zásad.  Po roku 1918 bolo samozrejmosťou meno Vojtech, lebo všetky mená uhorských kráľov sa logicky prekladajú do slovenského jazyka aj v súčasnosti.

Belo IV.

V 21. storočí sme dospeli na Slovensku k bodu nula

Na Slovensku, kde platí Ústava Slovenskej republiky s cyrilometodskou tradíciou a tézou o slovenskom národe, máme v 21. storočí pomenované ulice po ľuďoch, ktorí neuznávali existenciu slovenského národa, dávali príkazy, aby malé deti bili, keď hovorili po slovensky a robili kultúrnu  genocídu slovenského  národa.

Slovenská inteligencia od dôb Benedikta z Nedožier pri Prievidzi – profesora Karlovej univerzity, ktorý vypracoval pred 400 rokmi prvú ucelenú gramatiku Českému národu s tým ako ho mrzí, že jeho rodáci Slováci v Uhorsku nemajú svoju, cez Mateja Bela, Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Štefana Moysesa či Milana Rastislava Štefánika vždy dodržiavala zásady vzdelanosti a hájila ich.

Benedikt z Nedožier

Hlavné mesto Bratislava – čierna diera Európy?

Bratislava sa stala slovenským mestom vďaka Čechom po roku 1918. Slovenská inteligencia nesúhlasila s násilným poslovenčovaním mesta. Len Bratislava by podľa elít z Prahy bola hanbou Československej republiky ako hlavné mesto Slovenska.

Keby nebol rok 1989 tak tí českí komunisti by aspoň metro postavili Bratislave. Tá ho nevie postaviť a už ani nebude v 21. storočí. Je to jediné hlavné mesto v strednej Európe, ktoré nemá metro (budapeštianske metro za Uhorska bolo po Londýne druhé na svete postavené v 19. storočí).

Socha Svätopluka na Bratislavskom hrade (odhliadnuc od jej stvárnenia) vraj nemala byť, lebo že tam Svätopluk nebol a nič nemal s Bratislavským hradom. Len archeologické výskumy potvrdili existenciu skvostnej baziliky na hradisku z dôb Moravskej ríše (Veľkej Moravy).  Protesty proti podzemným garážam boli top – len tí istí protestujúci nechali zastavať hradný kopec developerom (kde je Praha a Budapešť vo vnímaní ochrany pamiatok a nie pri riešení odborných vecí politicky).

Svätopluk na Bratislavskom hrade

Pomenovanie ulíc na sídlisku Fončorda

V meste Banská Bystrica po roku 1989 došlo k premenovaniu  „komunistických“ názvov ulíc. Jedno z mála miest na Slovensku, ktoré vytvorilo nový nekonfliktný unikátny systém pomenovania ulíc, bolo práve naše mesto. Po ľuďoch sa len máloktorá ulica pomenuje v súčasnosti. Sídlisko Fončorda ostalo s pôvodnými nekonfliktnými názvami  podľa miest  Tulská, Moskovská, Družby, Kyjevské námestie, Oremburská a ďalšie.

Ulice boli pomenované po roku 1968, keď nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy na čele  so Sovietskym zväzom (tvoreného Ruskom, Ukrajinou a ďalšími zväzovými štátmi). Teda zmena názvu ulíc nesúvisí so súčasným rusko-ukrajinským konfliktom, ale mal by sa riešiť rok 1968.

Premenovanie Námestia generála Ludvíka Svobodu

Generál Ludvík Svoboda ako československý prezident, na rozdiel od predchádzajúceho prezidenta Antonína Novotného, rešpektoval v Československej republike slovenský národ. Minimálne to stojí za zamyslenie, odhliadnuc od jeho zásluh na vojenskej porážke nacizmu v Európe, ak niekto začína uvažovať o premenovaní námestia s jeho menom.

Proti Novotnému, za občianske  a akademické práva protestovali ako prví študenti najmladšej vysokej školy v Československu – v Banskej Bystrici a budúca slovenská inteligencia – predbehli Prahu aj Bratislavu, len sa o tom nepíše.

Generál Ludvík Svoboda

Busta pápeža pred prvým slovenským kňazským seminárom Tomáša Červena v Uhorsku nesúca názov Diecézne centrum Jána Pavla II.

Tomáš Červen ako jeden z najvplyvnejších slovenských vzdelancov po roku 1848 poslovenčoval biskupský úrad v Banskej Bystrici ešte pred príchodom Štefana Moysesa z Chorvátska. Slovenský biskupský stolec sa patrí označovať ako Moysesov. Červen pochádzal z oravskej obce Chyžné – ktorá nakoniec pripadla výmenou Československa Poľsku po roku 1918.

Tam boli porušené všetky občianske a ľudské práva Slovákov. V druhej polovici 20. storočia tmársky cirkevný interdikt udelil na používanie slovenčiny v jeho diecéze ako krakovský biskup a Slovan v modernom 20. storočí práve  budúci pápež, vtedy pod menom Karol Jozef Wojtyla.

Prežili sme zničenie cirkevnej budovy Prvého slovenského gymnázia – ktorú sme mali skôr ako v Čechách vďaka biskupovi Štefanovi Moysesovi. Je minimálne na zamyslenie ako na základe slovenskej ústavy, kde kresťanská cyrilo-metodská tradícia je zakotvená – môže stáť busta pápeža Jána Pavla II. pred budovou prvého slovenského kňazského seminára Tomáša Červena v 21. storočí.

Ján Pavol II.

Sochy v Banskej Bystrici

Mesto Banská Bystrica napriek tomu, že bolo jedným z najvýznamnejších slovenských miest za Uhorska, za Československa aj za Slovenskej republiky – veľa sôch a búst nemalo. Prvú sochu generála Milana Rastislava Štefánika stavalo desaťročia – predbehli ho vtedy samostatné dediny Rudlová a Sásová, ktoré aspoň busty postavili nášmu velikánovi.

Prvú sochu dostala v dôsledku obsadenie Horthyho fašistickej maďarskej armády z Komárna. Socha generála Milana Rastislava Štefánika, ktorú v Komárne zafinancovali českí legionári  sa dostala do Banskej Bystrice za 1. Slovenskej republiky.

Pôvodná socha M.R.Štefánika 

Prvá socha, ktorá bola úspešne inštalovaná a slávnostne odhalená v okolí, bola socha Andrej Sládkoviča v Radvani, ktorú zaplatili slovenskí evanjelici a pointou bolo, že za katolíckeho ľudáckeho režimu.

Potom sa čakalo desaťročia, ak nerátame sochu Partizána a sochu Lenina – až vzniklo súsošie Moysesa a Kuzmányho a v 21. storočí socha Mateja Bela pred Filozofickou fakultou na Tajovského ulici.

Štefan Moyses a Karol Kuzmány

Komisia MsZ pre kultúru a ocenenia osobností

Komisia mesta pre kultúru vo svojich oceneniach dlhodobo dbá na základy vzdelanosti a humanizmu. Napríklad napriek tomu, že Slovenka Ota Plávková musela odísť žiť z Banskej Bystrice v dôsledku komunistického režimu do Bratislavy, lebo sa vyjadrila „Nič neodvolám!“, dostala ocenenie ako vzor občianskeho ponímania a jediná žena z Banskej Bystrice.  Nespomenul si na ňu nikto…

Bilingválna sekcia  francúzsko-slovenská gymnázia Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici svojimi výsledkami sa minimálne vyrovná výsledkami a  kvalitou (ak ich aj neprevyšuje) gymnáziám  v Bratislave.

Ota Plávková

Bez toho aby som vynášal súdy: Hitler, Mussolini, Stalin a podľa zásad československej občianskej spoločnosti aj fašisti Horthy či Franco (ktorý vládol vo vyspelej západnej Európe do roku 1975!) boli zločincami.

Československo za Beneša udelilo fašistovi Mussolinimu v roku 1926 najvyššie československé vyznamenanie a to bolo 13 rokov pred vojnou – nikto nevie, čo s tým mala slovenská inteligencia. A povestná nacistická firma – spoločnosť IG Farben s protižidovským programom existovala vo vyspelej západnej Európe do roku 2012 (nie nepomýlil som si rok)…

Podniky pod kontrolou IG Farben v roku 1943