„Pútničku malý, poď a neplač už, že si mal strašne rád.

V diaľkach sa stratíme a nikto už nebude spomínať.“       

Boris Kocúr, 1944

Opäť sa blíži výročie Povstania – nie síce okrúhle ako pred rokom, keď  sme oslávili osemdesiat rokov od tejto hviezdnej udalosti novodobých dejín Slovenska – ale z hľadiska pripomínania si odkazu veľkolepého vzopätia významnej časti nášho národa v boji proti fašizmu (a tiež z hľadiska súčasných kontextov domáceho i zahraničného politického vývoja) nemenej dôležité. Pred rokom som na tomto mieste v príspevku „Predĺžené prázdniny“ pripomenul nezastupiteľnú úlohu študentstva a mládeže všeobecne v národnooslobodzovacom boji. „Odpusťte, mamička“, tak zneli slová mladých básnikov, ktorí sa v tom čase chopili zbrane, lebo museli. Museli aj napriek tomu, že v hĺbke duše cítili, že za svoj nezištný vklad do boja za slobodu a česť národa možno zaplatia tú najvyššiu cenu. Museli, lebo pochopili, že proti neľudskosti fašizmu nič nezmôžu ich krehké slová.

Zľava generáli Ján Golian a Rudolf Viest

Pred rokom som okrem iného spomenul aj okolnosti vzniku a poslanie Vysokoškolského strážneho oddielu, osobitnej jednotky, ktorá vznikla ešte pred oficiálnym začiatkom Povstania prevažne zo skupín odbojných študentov a neskôr sa stala štábnou rotou veliteľstva, sprevádzajúcou povstaleckých generálov Goliana a Viesta na strastiplnej ceste hrebeňmi a dolinami Nízkych Tatier po páde Banskej Bystrice a prechode na partizánsky spôsob boja. Môj otec Lučo patril k zakladajúcim členom oddielu. Ako nositeľ povstaleckého odkazu mojich predkov a opatrovateľ množstva nesmierne cenných dokumentov z obdobia Slovenského národného povstania pokladám si za povinnosť občas priblížiť niektoré nie vždy známe udalosti z tohto slávneho, no i tragického obdobia.

V súvislosti s informáciami o príprave celovečerného filmu Golian, venovaného nielen vojenským, ale najmä ľudským osudom jedného z veliteľov Povstania, ponúkam autentické informácie o posledných slobodných dňoch oboch generálov predtým, ako dňa 3. novembra 1944 v odpoludňajších hodinách padli do nemeckého zajatia v pohronskej osade Bukovec. Nedá mi nevysloviť nádej, že po posledných „veľdielach“ slovenskej kinematografie (spomeniem o. i. Sviňu, Mikiho či nešťastného Duchoňa) pristúpia tvorcovia k tomuto mimoriadne dôležitému dielu, ktoré nepochybne ovplyvní pohľady mladej generácie na jedno z kľúčových období našich dejín,  s vážnosťou, pietou a úctou k historickej pravde.

Ján Golian

Zo zážitkov 21-ročného dobrovoľníka v odboji a Slovenskom národnom povstaní (Ludvík Nábělek, úryvky):

„Zobudili sme sa zavčasu ráno. Bol 28. október, štátny sviatok ČSR. Ponad donovalské lúky a hrebene Nízkych Tatier sa valila hustá hmla. Bolo sychravo, mrholilo alebo pršalo, bola zima. Nekonečné prúdy vojakov, partizánov i civilov tiahli od Donovál smerom na východ do pohoria Nízkych Tatier v ústrety nepohode, zime, hladu, nepriateľovi a veľmi neistému osudu. Naši chlapci, čo boli na stráži, mi oznámili, že za brieždenia videli ustupovať smerom na Prašivú aj mojich rodičov s najmladším bratom. Medzi ustupujúcimi sme videli aj členov anglickej a americkej vojenskej misie, partizánskeho veliteľa majora Jegorova so štábom, časti  paradesantnej brigády a mnoho ďalších známych a neznámych ľudí. Oblasť Donovál poskytovala nezabudnuteľný obraz porážky, chaosu, ktorý ani hustá hmla nemohla zakryť. Proviantné sklady už nikto nestrážil, každý odnášal, čo mohol. Na pokraji letiska horeli lietadlá, na lúke blčali horiace autá a vybuchovala munícia a granáty, situácia, keď aj najtvrdší chlapi málo hovoria, zato mnoho uvažujú. Boli sme poslední, čo sme dopoludnia ustúpili z Donovál.

Po skoncentrovaní jednotky vydali sme sa na cestu smerom na východ, do pohoria Nízkych Tatier. Robili sme ochranu veleniu armády. V našej skupine bol generál Viest so svojím pobočníkom nadporučíkom Petrom, generál Golian a mnohí ďalší zo štábu. V tom čase už sme boli jednou z posledných organizovaných jednotiek armády, i v týchto najhorších podmienkach s vysokou morálkou, zato však bez bojových skúseností, čo sa neskôr ukázalo rozhodujúcim. Naším cieľom bolo ustúpiť z Donovál do oblasti Prašivej a ďalej dostať sa cez Hron do priestoru Poľany.

Pochod v hmle, daždi, ťažkom teréne, blate a cez vývraty, s ťažkým nákladom na chrbte, v dažďom presiaknutom ťažkom mundúre bol mimoriadne namáhavý. Ešte v prvý deň ústupu pokúsili sme sa o prechod na Hron z Kozieho chrbta Moštenickou dolinou. Pri prechode doliny do svahu hlavného hrebeňa došlo k ostrému boju s nemeckou jednotkou. Naša čata mala výhodné palebné postavenie a Nemcov zahnala na útek. Bolo nám jasné, že Nemci neobsadzujú už len dediny, ale tlačia sa aj vysoko do hôr. Bolo rozhodnuté pokračovať v pochode smerom na Hiadeľské sedlo.

Došli sme tam už za noci, z vysokého hrebeňa nad sedlom videli sme stovky ohňov a ohníkov, pri ktorých sa ohrievali a sušili tisíce utečencov. Rozmnožili sme ich rady. Ráno sme pokračovali smerom na Prašivú, naše družstvo išlo ako posledné, krylo chrbát jednotky. Boli sme len neďaleko nad sedlom, keď tam prenikli Nemci. Tento i nasledujúci deň boli rovnaké: stále hmla, zima, dážď, namáhavý pochod v blate a po mokrej klzkej tráve, hlad, uniforma premočená, čižmy plné vody, spánok pod holým nebom. Namáhavý, zdanlivo nekonečný pochod sme prekonávali s vypätím posledných síl. Slabší z nás a nenaučení na pobyt v horách sa v jednotke nedokázali udržať. Mali sme problémy odpútať sa od množstva ľudí, ktorí k jednotke nepatrili. Útrapy pochodu s najväčším vypätím síl prekonával i generál Viest, vtedy 54-ročný, trpiaci trombózou dolných končatín, i chorý generál Golian. Často sme ich museli podopierať pri ťažkom pochode v namáhavom teréne.

Rudolf Viest

Dňa 31. októbra sme urobili nový pokus dostať sa na Hron Sopotnickou dolinou. V lesnatom teréne došlo k boju so silnejšou nemeckou jednotkou. Nemci utrpeli straty na padlých i ranených, straty boli, žiaľ, aj na našej strane. Prvý november, jasný slnečný deň, nás našiel na južných svahoch Prašivej, unavených, hladných a premočených. Videli sme, že silné nemecké jednotky prečesávajú aj hrebene Nízkych Tatier. Keďže velitelia rozhodli, že nasledujúcu noc sa máme nočným pochodom dostať k Hronu a ráno si vynútiť jeho násilný prechod, strávili sme deň do večera na hranici lesa a kosodreviny. Po zotmení sme sa vydali na pochod po úbočí Prašivej a jej bočných hrebeňoch. Tmavou nocou, za ticha, ktoré bolo občas prerušované signálmi a pískaním z okolia, ktoré si dodnes nevieme vysvetliť, isté však je, že nepochádzali od príslušníkov našej jednotky. Za prvého brieždenia sme došli na Litofovu hoľu.

Jednotka sa zastavila, dopredu vyrazilo pátracie družstvo a generál Viest začal vydávať rozkazy na zabezpečenie a ochranu priestoru, keď sa na nás spustila sústredená paľba zo všetkých strán. Celú oblasť mali Nemci dokonale obsadenú. V boji proti nepriateľskej presile, ktorý trval až do popoludnia, bola naša jednotka rozbitá. Časť našich chlapcov padla do zajatia, časť sa prebojovala späť a ustúpila do hôr, časť sa v malých skupinkách dostala z obkľúčenia. Viacerí boli ťažko zranení a o niektorých dosiaľ nič nevieme. Mne s mojím bratom a ďalšími štyrmi vojakmi sa v tejto situácii podarilo udržať kontakt s generálmi Viestom a Golianom.

Podarilo sa nám preniknúť cez horský hrebeň, kde sa k nám pridal starší, mne neznámy dôstojník. Po kratšom pochode hustým lesom sme sa dostali nad dedinu, nevedeli sme, o ktorú ide. Naši generáli boli úplne vyčerpaní a za daného stavu neschopní ďalšieho pochodu. Zjedli sme s nimi posledné zásoby jedla, ktoré počas boja zachránil vo svojom batohu môj brat a vyslali dvoch našich chlapcov do dediny, aby zistili, čo je to za dedina, či sú tam Nemci a či by bolo možné v dedine do rána prenocovať.

Generáli Ján Golian a Rudolf Viest

Po ich odchode som strážil cestu vedúcu od dediny smerom do hory, neďaleko stanovišťa generálov. Asi po hodine, už sa stmievalo, zazrel som prichádzať od dediny postavu, neskôr som videl, že má horársku uniformu. Zastavil som ho a pýtal som sa, kto je a kam ide. Povedal mi, že je horárom v Bukovci (obec pod nami bola teda Bukovec), volá sa Babiak, že sa odpoludnia u neho objavil jeho synovec Tibor Ličko a povedal mu, že jednotka sprevádzajúca generálov Viesta a Goliana, ku ktorej patril aj on, bola neďaleko rozbitá a že generáli sú pravdepodobne niekde v okolí, aby ich vyhľadal a poskytol im pomoc. Keďže Ličko bol naším príslušníkom, mal som k horárovi Babiakovi dôveru a zaviedol som ho ku generálom. Títo ho požiadali o pomoc do rána.

Ešte v našej prítomnosti im horár povedal, že ich zavedie do horárne nad dedinou a po zotmení príde po nich a prevedie ich k sebe do dediny. Nám dali pokyn po zotmení zísť do dediny, tam sa najesť, vyspať a vysušiť s tým, že ráno sa stretneme u horára Babiaka a dostaneme nové inštrukcie. Podali sme si s generálmi ruky, povedali sme si dovidenia. Generál Viest ešte prehodil: „Vám, Nábělkovci, neostáva nič iné, ako vydržať s nami do konca, aj tak sa nemôžete domov vrátiť.“ Potom spolu s už spomenutým neznámym dôstojníkom odišli s horárom Babiakom do lesa smerom na Bukovec. Vtedy sme netušili, že sme boli poslední, čo sme boli s našimi generálmi na slobode a že dovidenia sa už nikdy neuskutoční.

O krátky čas sa vrátila naša hliadka z dediny so správou, že Nemci tam nie sú, a tak sme sa vydali aj my na cestu do Bukovca. Domáci obyvatelia nás prijali vo svojich domoch, dali sa nám najesť, umyť a uložili sme sa k spánku. Nemci sa zrejme dozvedeli, že generáli sú v oblasti Bukovca a už ráno okolo štvrtej obkľúčili celú dedinu. Počas dopoludnia urobili päť razií. Pri druhej zajali i mňa s bratom. Ako som sa neskôr dozvedel, pri piatej razii Nemci zhromaždili obyvateľov Bukovca, chceli zastreliť horárovu matku a zapáliť dedinu. Generáli, počujúc toto všetko vo svojom úkryte, vzdali sa nepriateľovi, aby zabránili pohrome dediny a jej obyvateľov.“

Doktor Ludvík Nábělek a bratia Veselovci

Vysokoškolský strážny oddiel (Július Chovan, úryvok):

„Po krátkej porade štábu sa rozhodlo, že sa v  noci pokúsime o prechod ku Hronu a potom do priestoru Ľubietovského Vepra alebo ku chate na Hrbe, kde sa zhromaždíme v prípade rozbitia jednotky. Velitelia čiat oboznámili svojich vojakov so všetkými podrobnosťami. Pred zotmením sa jednotka vydala na pochod. Poručík Kútik a vojak Ličko, ktorí poznali dobre terén, boli v čele. Veľmi sme sa zdržali na morénach a len za úplnej tmy sme došli na chodníček a neskôr na zanedbanú horskú cestu. Všetko prebiehalo veľmi disciplinovane, odkazy z oboch koncov sa presne odovzdávali.

V hlbokom lese sme sa často potkýnali o drôty a v okolí sme začuli podozrivé napodobeniny vtákov. Pokúšalo nás to poprerezávať drôty a vypátrať „vtákov“, ale rozkaz bol jednoznačný – napredovať. Keď sa začalo nadránom brieždiť, prišli sme do redšej hory, kde sa cesta kľukatila. Asi o hodinu jednotka zastala. Generál Viest nariadil poručíkovi Kútikovi zistiť presné miesto. Tretia čata dostala voľno a chlapi ako na povel zasadli na batohy a opretí o stromy namieste zaspali. Generál Golian rozmiestňoval vpredu aj na bokoch prvú a druhú čatu. Keď sme s ním hovorili o tom, že sme sa dostali do zlej situácie, lebo ešte nie sme pri Hrone, upokojoval nás a žiadal pevne vytrvať.  Pritom nás podelil kockami čokolády, aby nás tak potešil. Vtom sa okolo nás strhla streľba. Nebolo pochýb, že nás obkľúčili.“

Zajatí generáli

Informácie o zajatí generálov Viesta a Goliana, podané horárom Jánom Babiakom  Dr. Nábělkovi (môjmu starému otcovi, pozn. autora) dňa 18. 2. 1947:

„Popoludní dňa 2. novembra 1944 prišiel vojak Ličko do horárne v Bukovci za pánom Babiakom so žiadosťou, aby ukryl generálov Viesta a Goliana, ktorí sú neďaleko dediny na kraji lesa a sú veľmi vyčerpaní. Babiak sa po dohovore s Ličkom okolo štvrť na štyri vypravil do hory. Nad cestou stretol ašpiranta Ludvíka Nábělka, ktorý mal nad dedinou hliadku. Povedal mu, že hľadá generálov Viesta a Goliana. Nábělek ich zaprel, ale keď z rozhovoru zistil, že Babiaka posiela Ličko, zaviedol ho ku generálom.

Generáli žiadali Babiaka o úkryt do rána, kým sa zotavia. Babiak sľúbil miesto obstarať. S Viestom a  Golianom bol aj vojenský lekár židovského pôvodu. Babiak ukázal generálom úkryt nad dedinou a vrátil sa domov obstarať miesto. Sľúbil, že po nich príde, až sa zotmie a až sa Nemci z dediny vytratia. Nemci vtedy odvádzali zajatých a nerobili razie.

Keď sa zotmelo a obec sa ukľudnila, šiel s Rudom Rybárom a svojím synom za generálmi. Dal znamenie. Ozval sa Golian, ale Viest bol do polovice zomdlený. Keď dochodil ku generálom, vojenský lekár zjedol jed v domnení, že po nich prišli Nemci.

Viest mal byť ubytovaný v jednom, Golian v druhom a lekár v treťom domku, generáli boli napokon ubytovaní v dome horára Babiaka. Boli ošetrení, lebo boli vo veľmi zbedovanom stave. Ráno o pol piatej ich zobudil a previedol z domu na šopu. Okolo pol šiestej ráno prišli Nemci a začali prehliadať dedinu od spodného domu, kde bol ubytovaný vojenský lekár. On sa prezradil stenaním, lebo bol priotrávený. Nemci v jeho aktovke zaistili doklady, ktoré prezrádzali jeho židovský pôvod. Lekára odviedli do Ondreja, kde každého zajatca vyšetrovali. Lekár údajne prezradil, že sú tam ešte dvaja v koženom kabáte.

Výsluch generálov

Asi o tretej hodine poobede prišli Nemci znovu hore na dvoch autách. Zavolali horára Babiaka. Tvrdili mu, že večer doviedol dvoch pánov v kožených kabátoch, ktorí sú ukrytí v domoch. Ak ich nenájdu, že obyvateľov vystrieľajú a dedinu zapália. Pri tom všetkých obyvateľov zhromaždili na jedno miesto. Keď jeho matku vyvliekli z domu, kde boli ukrytí generáli, a chceli ju zastreliť, horár sa už chcel priznať. Ona ich však zaprela, horár tajil, vyhováral sa, že možno sú hľadaní v druhej horárni. Nemci toho dňa urobili päť razií, strieľali do sena, ale generálov nenašli. Ani vojaci, ktorých viedli zajatých, generálov neprezradili. Nemci však tvrdili, že vedia, kde sú, v okolí Bukovca. Generál Viest, aby zachránil dedinu, vyšiel von. Keď videl, že Nemci chcú dedinu zapáliť, zavolal na Goliana, aby vyšiel von, že sú prezradení, aby Nemci ľuďom nezapálili domy. Tak vyšiel i Golian. Zobrali ich do Ondreja, oblečených v teplákoch a kapcoch. Viest mal horársku blúzu a Golian civilný čierny kabát.“

Takto bojovala povstalecká armáda (Július Nosko, v čase Povstania náčelník štábu, úryvok):

„Napäto som pozoroval terén pod sebou, ale najmä severný smer. Ani som nezbadal, ako som zaspal. Neviem, či to bolo päť, desať alebo pätnásť minút. Zobudila ma streľba z guľometov a samopalov. Zdalo sa, že prichádza zo všetkých smerov. Kým sme sa zorientovali, útočilo na nás asi 50 nemeckých vojakov v rojnici z okrajov lesa južne od kóty 898 na našu protispádovú kopu. Útok nemeckých vojakov smeroval na západný svah kopy, ale paľba sa ozývala aj od juhu. Po krátkom boji sa naša skupina rozdelila. Časť, ktorá bola nad Sopotnickou dolinou, vykĺzla z obkolesenia a časť, najmä ranení, sa dostala do zajatia.

Skupine generála Viesta sa podarilo vyšmyknúť a ustúpiť ku kóte 898, kde zaľahla. Aj našej skupine sa podarilo dostať sa z obkolesenia smerom na východ do hustého lesa západne od dediny Bukovec. Videli sme dedinu a opatrne sme skúmali kopu. Boli sme siedmi. Jeden vysokoškolák sa prihlásil, že jeho strýko, Babiak, je horárom v Pohronskom Bukovci. Podvolil sa, že zájde za ním, zistí situáciu a donesie nejaké jedlo. Bolo asi 11 hodín, keď sa vybral na cestu. Sledovali sme ho, zisťovali a najmä čakali na jeho návrat. Čas sa vliekol a nič sa nedialo. Chlapec sa z Bukovca nevracal. Už bolo asi 15 hodín, keď sme sa s pplk. Ferjenčíkom rozhodli, že ďalej nečakáme a ideme plniť pokyny generála Viesta – prejsť na vlastnú päsť cez Hron. Vracali sme sa na osudnú protispádovú kopu. Urobili sme prieskum, ale nikde nebolo ani živej duše. Išli sme tam, kde som ráno hovoril s generálom Viestom, ale ani tam nič. Nikoho sme nenašli, preto sme pokračovali na juhozápad do Medzibrodu.“

Generáli v zajatí

Oficiálne vyšetrovanie udalostí (Wikipédia, úryvok):

„Krátko po skončení vojny sa uskutočnilo oficiálne vyšetrovanie udalostí spojených so zajatím oboch povstaleckých generálov. Bolo vypočutých niekoľko osôb, vrátane  generálov Júliusa Noska a Michala Širicu, ako aj Ing. Ivana Viesta – brata generála Viesta. Vypočutý bol aj horár Ján Babiak, ktorý oboch generálov v Pohronskom Bukovci skrýval.

Podľa svedectva Babiaka mal úkryt generálov prezradiť neznámy vojenský lekár v hodnosti podplukovníka (pravdepodobne Dr. Váradi – stretol som sa aj s verziou Darvai – ide o prešmyčku?, pozn. autora). O zrade tohto lekára hovoril pri svojom vypočúvaní v Berlíne aj generál Golian. Podľa informácií, ktoré Golian uviedol, sa tomuto podplukovníkovi v noci z 2. na 3. novembra urobilo veľmi zle. Majitelia domu, v ktorom býval, ho zo strachu, že zomrie, vydali Nemcom a on mal pri vypočúvaní prezradiť úkryt oboch generálov.“

Vypálený Bukovec

Generál Rudolf Viest v rokoch druhej svetovej vojny (Jozef Bystrický, úryvky):

„Pri vyšetrovaní zajatia generálov Viesta a Goliana sa spravodajské orgány československej armády zamerali aj na zistenie totožnosti nadporučíka, ktorý mal Nemcom oznámiť informácie o ich pohybe. Na začiatku augusta 1946 dospeli k záveru, že k ich zajatiu nemuselo dôjsť nebyť zrady nadporučíka, člena propagačného oddelenia v Banskej Bystrici menom Tordai, ktorý pri priblížení sa nemeckých divízií k Banskej Bystrici vošiel do styku s jedným z predvojov SS Regimentu Schill a ponúkol sa SS-Hauptsturmbannfuhrerovi Kottgenovi ku konfidentským službám. Upozorňoval o. i. na rôzne opatrenia a silu obrany Banskej Bystrice. Neskôr sa do Banskej Bystrice vrátil a zaujímal sa hlavne o smer presunu generálov Viesta a Goliana, pričom informáciu o ich pravdepodobnom útočisku v Bukovci odovzdal v deň rozbitia ich sprievodnej jednotky Nemcom.“

Čo dodať? Zdá sa, že mozaika je kompletná. Aspoň čo sa týka faktov. Nikdy by však nemohla byť kompletná bez uvedomenia si a precítenia všetkého, čo sa za zdanlivo suchými faktami skrýva. Opäť si pomôžem slovami svojho otca:

„Pri písaní týchto stručných spomienok vybavovala sa mi v mysli neopísateľná a nezabudnuteľná atmosféra napätého očakávania pred Povstaním, nadšenia po jeho začatí, utrpenia po ústupe do hôr, neistoty a strachu počas väznenia, radosti z oslobodenia Červenou armádou a hrôzy pri pohľade na obete v Kremničke. S pohnutím a úctou myslím na generálov Viesta a Goliana a na dlhý rad priateľov, na všetkých známych i neznámych, s ktorými som prišiel do styku v prípravách na Povstanie, počas Povstania i vo väzení, ktorí sa oslobodenia nedožili. A aj na tých, ktorí sa síce oslobodenia dočkali, ale počas uplynulých rokov nás navždy opustili.“

Otec vtedy napísal, že nie je ich málo. Ja len doplním, že sú to už skoro všetci. Držme si ich v pamäti.

MUdr. Ludvík Nábělek