Ľubomír Motyčka: Prelet nad socializmom až do dnešného liberalizmu

Blog
3 /

Stále častejšie sa na Facebooku objavujú diskusie o socializme. Niektoré nadšené, iné plné nenávisti. A tak som si povedal. Mám už dosť skúseností, aj som všeličo zažil. Viem, že treba byť stručný, viem, že na mnohé si nespomeniem alebo to nepovažujem za dôležité, no iné osudy a príbehy to môže dokresliť. Lebo, každý máme iný príbeh, ale aj iné videnie svojho príbehu.

Môj socializmus

Šesťdesiate roky boli v znamení školy a dlho mimo záujmu o verejné dianie. Bol som nešťastne a potom šťastne zaľúbený. Ale, súkromie nech ide trochu bokom. Hádam len toľko, že dodnes sme svoji. Písal sa rok 1968.

Po maturite a prázdninách som sa prvý raz prejavil. Hlas Dubčekovej mládeže bol vylepovaný všade. Skončili sme tak, že ruský veliteľ na budovu Socialistického zväzu mládeže namieril štvorhlavňový guľomet a dal nám 5 minút. Dnes je to v Banskej Bystrici  zasadačka strany SMER – SD.

V polovici septembra ma prijali do rozhlasu. Niekedy v novembri som hrdo napísal glosu o tieňoch kontrarevolucionárov. Šéf, pán Mráz, so smutnými očami mi povedal, že raz sa mu poďakujem za to, že to roztrhal a hodil do koša. Ešte som mu nerozumel.

Potom som išiel na vojnu. A keď som sa vrátil, bolo po všetkom. Mnohí kolegovia iní, aj šéf iný. Život sa náhlil. Nemusel som si brať úver na byt. Žiadnych 30 rokov splácania. Pribúdali deti a novomanželská pôžička sa utešene splácala. Za každé dieťa. Dnes tomu hovoria Husákove deti.

Diaľkovo som študoval žurnalistiku. A politika? Občas k nám chodil súdruh z KV KSS a upozorňoval nás, aby sme napríklad nenahrávali rozhovory s ľuďmi vylúčenými zo strany. Mali sme z neho srandu a samozrejme sme to nezisťovali. Našli sa takí, čo sami na svoj biľag upozornili, ale ak mali čo povedať, dával som ich do rozhlasu.

Normalizácia? Zvláštny proces. Skoro až nenásilný. „To je idiot,“ hovorili sme si, keď prichádzali nové a nové pokyny. „Ale čo, nejde o nič, v tomto ustúpime.“ A tak sme ustupovali. Keď som sa obzrel dozadu, uvedomil som si, že sme tam, kde nás chceli mať. A kde som nechcel byť.

Hľadal som cestu. Tú som videl v ekológii. Najskôr to bol cyklus „Putujeme dolu Hronom“ a potom cyklus „Voda pre život, voda pre krásu“. To už sa blížil rok 1980. Spočiatku bolo zle, že prečo vymýšľam aktivitu mladých mimo SZM. Boli však aj funkcionári, ktorá sa ma zastali. Ono nič na svete nie je čierno – biele.

Gorbačov, to bola takmer vytúžená zmena. A v rozhlase boli možnosti. Tak som prikladal polienka na oheň. Bol som člen KSS a rozhodne som nebol antikomunista. A ani demokrat v dnešnom ponímaní. Ale neidealizoval som si dobu. Z dychu detí som cítil rybiu múčku, moja mama skladovala pracie prášky pod posteľou, na Sliači som v kravíne urobil reportáž o tom, ako sa zlievalo do jednej cisterny mlieko zo zdravých i chorých kráv….  Keď som v zime 1989 dostal „Zlatý mikrofón“ za rok 1988, jeden súdruh mi  povedal, aby som už s tou kritikou skončil.

V roku 1989 som sa počas jednej „sexuálnej polhodinovky“ na SKV KSS (tak som tomu hovoril) dozvedel, že teórie zostreného triedneho boja od súdruha Stalina dodnes nie je prekonaná. Iní funkcionári mi zase vraveli, aby som vydržal, lebo to dobre robím. Zasa nemôže byť čierno – biele videnie. Inak, pomáhal mi aj kamarát na ÚV KSS.

Aj som sa bál. Aj som myslel na to, že sa stiahnem a vzdám to. Aj vtedy pri mne stále manželka. „Vraj, už by si ľudí sklamal, keby si sa vzdal.“

A potom to prišlo. Tribúna na námestí. Desaťtisíce ľudí na generálnom štrajku, mítingy, horúčkovitá práca. Keď som sa zhruba o dva týždne vrátil k normálnej práci, zistil som, že som stará štruktúra a temná sila. To sa už začal boj o válovy a začala sa vyplavovať špina.

Až dodatočne som si uvedomil, akú som mal pravdu, keď som ešte pred tým všetkým, k výročiu VOSR, napísal esej o večných sklamaniach z revolúcií, z toho, že revolúcie prinášajú nešťastie a zlo. Esej sa stratila na kontrole u straníckych orgánov.

Malé zadosťučinenie. Tlak tých, ktorí sa pred novembrom báli a teraz sa mi mstili za to, že ja som odvahu mal, no teraz som mal hrozný biľag komunistu, sa skončil v máji 1990. Bola súťaž profesionálnych príspevkov v rozhlase. V mojej kategórii každý dával do súťaže príspevky s názvom „Dubček na hrad“, „Čarnogurský z väzenia“ a podobne. Ja som dal tri glosy s názvom. „Skôr ako prišiel november“. A vyhral som…

Čo je vlastne dnešný liberalizmus?

A skokom do súčasnosti. Asi tomu naozaj nerozumiem. Kedysi som pod pojmom liberalizmus chápal úctu k jednotlivcovi, k slobode, k pravdu a podobne. Rozumel som ľavicovej aj pravicovej podobe liberalizmu,

Dnes je liberalizmus starosť o účes a šaty pani prezidentky, pedofília, propagácia drog, zneužívanie tlače na propagandu, za akú by sa nehanbil ani Stalin. Taký šéf aktualít, stačilo mi raz mu nedať za pravdu, hneď ma vymazal z Facebooku.

A to ešte nie sú skutočne pri moci. Podľa mňa je hrozná predstava, čo ešte príde…

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné a archív

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka