Výraznou osobnosťou druhej polovice 20. storočia v meste pod Urpínom bol spisovateľ Mikuláš Kováč (*18. 5. 1934 Hronovce-Čajakovo – †26. 5. 1992 Banská Bystrica), pre ktorého sa Banská Bystrica stala „mojím mestom“.

Kováč básnik, spisovateľ, scenárista, glosátor…

Aj keď v tomto meste neuzrel svetlo sveta, predsa len medená Banská Bystrica sa preňho stala nielen životným priestorom, ale v mnohom so svojím prírodným okolím a kultúrnou atmosférou bola aj inšpirátorkou Kováčovho poetického a mysliteľského sveta.

Vo vedomí kultúrnej verejnosti figuruje meno Mikuláš Kováč predovšetkým ako básnik, ale vo svojej tvorivej literárnej činnosti napísal aj knihy pre deti a mládež, bábkovú hru a v súčasnosti už asi málokto vie, že je autorom scenára filmu Postav dom, zasaď strom (1979) režiséra Juraja Jakubiska, v pôvodnom názve Matúšov dom. A už úplne sú zabudnuté Kováčove publicistické vystúpenia – reflexie, glosy, recenzie, rozhovory a iné.

Pritom Kováčovo glosovanie prózy života a literatúry (s)poznávaním vytvára neodmysliteľnú kontinuitu dnešného so včerajším a súčasník má možnosť okrem iného v jeho reflexiách sa obohatiť napríklad aj o takýto pohľad:

„Zmysel poézie, literatúry a umenia vôbec netreba hľadať iba v umení samom. Netreba vždy estetizovať, pedagogizovať, moralizovať. Nemyslím si, že človek, ktorý si prečíta báseň alebo vypočuje Bachovu fúgu, bude automaticky lepší, krajší, plnohodnotnejší. A mnohí z nás ani nevedia, že kdesi ktosi akúsi fúgu skomponoval, že napísal báseň.  A našinec by sa možno aj Bacha spýtal: A čo vám za tú fúgu ‚kvaplo‘?“

Ľudský faktor

Nechajte tieto protirečenia ľadom. Povedzme si, že literatúra a umenie vôbec je aj istým druhom informácie, a to informácie dostatočne presnej, nutkavej a nútiacej k postoju. Dovoľte takýto príklad: Nacistickí pohlavári na konci vojny vyhlasovali, že svoju vojnu prehrali iba preto, že podcenili tzv. „ľudský faktor“. Čo to je? Aj keď to presne nevieme, tušíme to… .

Vieme však dobre, čo tomuto podceneniu predchádzalo: bolo to pálenie kníh. Tolstoj, Čechov, Mannovci a iní horeli na hraniciach. Ak by si neskorší kajúcnici prečítali tieto diela, boli by pochopili, čo je ten „ľudský faktor“. Boli by aj pri svojom fanatizme a zaslepenosti pochopili rozmery ľudského ducha, obetavosti, viery a lásky. A neboli by si začínali… .  

Ale z toho popola nevyčítali a ani nechceli vyčítať nič, veštili si iba z pečene vtákov. Aj tí vtáci však boli vymyslení, boli to vtáci z mýtov a bájí. Áno, literatúra je aj základná elementárna informácia. Je veľmi potrebná v našom storočí, ktoré by malo dovidieť do budúcnosti svojich potomkov. Chcelo by sa mi povedať:

„Čítajme si, hovorme, počúvajme hudbu, dívajme sa na obrazy – doviďme ďalej ako na konček svojho politického nosa. Veď nie sú ohrozené iba kmene, národy, štáty (mapy sa menia, tak to bolo vždy doteraz), ale ohrozená je naša planéta, hviezda strednej veľkosti.“

Kováčove banskobystrické reflexie

V priebehu najmä šesťdesiatych rokov 20. storočia v kultúrnom kontexte Banskej Bystrice sa v polemických diskusiách s priateľmi, najčastejšie v kaviarni Národného domu, prejavil ako rozhľadený intelektuál (i napriek neukončenému vysokoškolskému vzdelaniu), ktorému nebolo cudzie myslenie s cieľom preniknúť k podstate pravdy. Prezentoval sa neuveriteľnou schopnosťou reagovať na otázky akejkoľvek proveniencie kreatívnym spôsobom.

V centre pozornosti bola predovšetkým literatúra, najmä poézia, o ktorej zmysle a význame vyslovoval viaceré hĺbavé reflexie:

„Pre mňa je poézia akýmsi bližšie nedefinovateľným postupom proti chaosu a neporiadku v sebe i vo svete mimo mňa. Je to pre mňa akýsi doplňujúci princíp – čosi, čo síce neviem presne pomenovať, ale čo dostatočne cítim ako element, chýbajúci k mojej úplnosti alebo k mojej snahe byť celistvý.“

Počas intelektuálnych „sedníc“ prejavoval výrazné rozprávačské majstrovstvo, čo v spomienke sprítomnil spisovateľ Ladislav Ballek:

„Pri stolíku v Národnom dome vo svetle jasného dňa (pretože večeriaval už najradšej doma) sedával najčastejšie s básnikom Jozefom Mokošom, ale aj s inými priateľmi, párkrát aj so mnou – ako vtedy, keď mi rozprával príbeh o jednej dávnej ceste za svojím otcom do Budapešti. Tento príbeh sa už nedal rozprávať lepšie. Stvorilo ho nielen Mikulášovo rozprávačské majstrovstvo, ale aj, a vlastne predovšetkým, jeho zmysel pre humor, sebairónia, až akési nemilosrdné dôkladné pomenúvanie dejov, vecí a skutkov“.

Šesťdesiate roky a normalizácia

Mikuláš Kováč sa v 60. rokoch stal zjednocujúcim stredom banskobystrických literárnych siločiar, lebo mimoriadnou komunikatívnosťou pôsobil neformálne, so zmyslom pre zdravú iróniu a humor. Podľa spisovateľa Dušana Dušeka

„… poznal všetkých ostatných a všetci ostatní poznali jeho (…) bdel nad ich robotou, aj keď o tom nevedeli, ba mal aj krídla, aby ich rozprestrel na ochranu“.

Aj v nasledujúcich rokoch tzv. normalizácie a konsolidácie naďalej aktívne spolu vytváral kultúrnu atmosféru mesta, ku ktorému získal silné puto. Mikuláš Kováč zostal verný Banskej Bystrici aj napriek viacerým lákavým ponukám z Bratislavy a v „mojom meste“ prežil polstoročie.

Myšlienky spisovateľa

V Kováčových menej známych reflexiách nachádzame aj ďalšie myšlienky, ktorých význam nestratil na aktuálnosti ani v dnešných turbulentných časoch a predstavujú Kováčov odkaz súčasníkovi na (za)myslenie sa napr. nad literatúrou a životom: „Spisovateľ, aj ten najlepší, najväčší, sa osobnosťou, individualitou nenarodí. Vytvára a kultivuje ho v priebehu času aj jeho vlastná skúsenosť, jeho empíria a tá je, ako vieme, časťou kolektívnej skúsenosti, je to spoločenský fenomén. Bez spoločnosti, v ktorej žiješ, bez ľudí, ktorí ťa obklopujú, bez rodnej prírody, ktorá na teba dýcha ako ovečka do jasieľ, by si bol oveľa menší, neurčitejší.

Skúsenosť a zážitky si nevymyslíš, nevytvoríš si ich osamote, bez komunikácie s inými – v akejsi veži zo slonoviny, v akomsi abstraktnom a sterilnom laboratóriu ľudskej duše. A suma tvojich zážitkov, skúseností a názorov – to je vlastne tvoj jediný, neukradnuteľný a prenosný majetok, ktorý ťa zabezpečuje a chráni v časoch nečakanej núdze, v časoch, keď ťa osud vyvolá po mene, keď ťa vyzve na zápas o tvoj vlastný život. Každý má v ňom šance na úspech.

Vydržal vari Robinson Crusoe, táto veľká postava svetovej literatúry na svojom ostrove desiatky rokov len preto, že bol mimoriadnou individualitou, nadčlovekom, supermanom? Opak je pravdou: vydržal preto, že bol človekom. Na svoj ostrov si doniesol – v pamäti, v srdci, vo svojej skúsenosti – zvykoslovie svojej vlasti, jej civilizáciu, ba najmä vo vzťahu k Piatkovi aj jej morálku, anglickou spoločnosťou tých čias sformovanú morálku takzvaného tolerantného otrokára. A tento prenos je ten poklad, to je ten zázrak, ktorý sa nazýva kultúra.

Kultúrny človek nie je nikdy sám, ani keď je spisovateľom a individualistom každým svojím cólom takým, aký bol napríklad Robinson Jeffers zhrbený nad básňou v najvyššej komnate svojej kamennej veže v dedine Carmel v Kalifornii. Pri samom akte tvorby je spisovateľ síce osamelý ako ten Robinson na neobývanom ostrove, ale zároveň žije, dýcha, myslí a cíti tým, čo prežil, čo skúsil a premyslel dovtedy, kým si nesadol k nepopísanému papieru. A medzi ľuďmi, v spoločnosti, v komunite.

Predstava spisovateľa ako dajakého výlučníka, proroka, veštca, ako nejaké médium, ktoré sa nadýchalo omamných pár a potom v tranze, vo vytržení píše svoje posolstvo, svoju vyzvestovanú, mystickú pravdu – to je predstava naivne romantická a nepravdivá. Niet tu mystiky ani pod necht. Väčšina dobrej literatúry v tomto zmysle je realistická… .“

Spisovateľ a spoločnosť

V inom zamyslení (rozhovore s Petrom Holkom) reagoval na úlohu spisovateľa v spoločnosti: „Spisovatelia, intelektuáli a inteligencia vôbec vraj nerozumie spoločenským procesom. Sú to vraj poväčšine „naivní a rojčiví jednotlivci, ktorí by politiku mali prenechať profesionálom“, akoby sa politici nikdy neboli zmýlili. Stav našich vecí verejných rukolapne protirečí takejto samochvále. Pravda je, že ani ja nie som profesionál ani v politike, ani v literatúre. To mi však nebráni myslieť si, že skoro všetko, čo o otázkach politiky, mravnosti, moci, ohrozenia prírody atď. povedali spisovatelia na východe, západe, ale aj severe a juhu tejto planéty, ukázalo sa buď ihneď, alebo po nedlhom čase ako pravdivé.

Bohužiaľ, skoro na sto percent sa vyplnili ich nie príliš optimistické predpovede o budúcom vývoji spoločenských procesov. Nie, dnešný spisovateľ nie je až taký naivista, ako nás presviedča náš neomylný dogmatik, fanatik alebo pódiový táraj. Hádam ani jeden spisovateľ si o Norbertovi Wienerovi a jeho kybernetike nemyslel, že je to „nezmyselná buržoázna paveda“, ako to ešte na počiatku šesťdesiatych rokov vyhlasovali mnohí profesionálni politici a ideológovia. A nikdy im ani vo sne neprišla na um patologická predstava, že roľnícka otázka sa dá vyriešiť likvidáciou roľníkov; otázky vzťahu k práci spevňovaním noriem a zvýšenie výroby zriaďovaním pracovných táborov.

Spisovatelia – skôr ako ideológovia a politici – pochopili, aké dôležité sú aj v živote spoločnosti vzájomné väzby, kauzálne súvislosti, ale najmä spätná väzba, bez ktorej nefunguje nič ani v prírode, ani v spoločnosti – bez ktorej dochádza v každej štruktúre k pribúdaniu cudzorodých prvkov a nakoniec k skaze v podobe entrópie. Úcta k práci iných, tolerancia, umožnenie názorových stretnutí, sporov, dialógu – to všetko je prvoradým predpokladom na úspešné napredovanie spoločnosti.

Spupný patent na pravdu končí všade navlas rovnako. Humanizmus je podstatou pokroku a demokracia jeho najvhodnejšou formou prejavu. Akademik Lichačov nedávno povedal: „Budúce storočie bude buď storočím humanizmu, alebo nebude vôbec“. Verím, že bude také a verím aj to, že o tom rozhodnú hlavy a nie atómové hlavice.“

Poézia je špecifický spôsob myslenia

Reflexie Mikuláša Kováča v mnohom dotvárajú autorskú koncepciu jeho literárnych počinov. Veď v nich vyslovil aj myšlienku, že „… básnik by sa mal k svetlu, jasu, k harmonickej predstave sveta v jeho zložitosti a pritom jej prostej ľudskej jednoduchosti premyslieť.“

Na inom mieste zasa dodal: „Keď som už povedal, že považujem poéziu za špecifický spôsob myslenia, mal by som dodať aj to, že našinec myslí z duše nerád a keď už myslí, tak neverejne, ba tajne. Odnaučili sme ho myslieť. Prečo by mal čítať a dokonca poéziu, prečo by sa namáhal, turboval si rozum a dušu a sám a samostatne a po svojom? Už je to asi tak, že každý máme s týmto typom myslenia svoje skúsenosti – vetry neduli mimo nás, každému z nás chýba nejaká tá gombička, vlásenka, chumáč vlasov a dokonca aj zub. A nevytrhla nám ho žiarlivá milenka a nevytrhol nám ho uznanlivý zubár – to by bolo celkom normálne, ba dokonca aj na závidenie.

Nedávno som zažil peknú, skoro až modelovú situáciu a núkam ju našim dramatikom. Môj známy, nazvime ho hoci Ferom, strávil pol roka v nemocnici s porušenou chrbticou. Keď ho pustili, prišiel si ku mne po denníky, týždenníky a ústne informácie. „Zajtra nastupujem do roboty“, povedal „a neviem presne čo sa dnes myslí. Preletím si aspoň posledné referáty, uznesenia a tak…!“  Keď som mu prezradil, že sa začína myslieť tak aj onak, že náhľady na jednu a tú istú vec môžu byť aj rôzne v závislosti od individuálnej schopnosti jednotlivca myslieť a zaujať stanovisko, skrátka, že sa síce nesmelo, ale predsa len začína „myslieť po novom“, vystrúhal Fero takú nešťastnú tvár ako v roku 1974, keď bola v našom meste povodeň a Fera poriadne vytopilo.

 „Nechaj tak, zapnem si hádam televíziu, nejako sa už doladím!“ povedal a pobral sa domov bez pomocnej literatúry. Na toto „dolaďovanie“ smerom hore, smerom k „uznesenému“ názoru sme si zvykli už tak, že nevieme zaujať stanovisko ani k takým udalostiam, ako je rukolapný prejav násilia a hrubého ponižovania človeka.“

Kováčov odkaz pre súčasníkov

Tak ako v literárnych dielach aj v reflexiách Mikuláš Kováč sa prejavil ako človek so silným humanistickým cítením, pre ktorého bol v živote i literatúre dôležitý dialóg človeka s človekom, dialóg medzi človekom a svetom okolo. V týchto intenciách na záver spomienky na Mikuláša Kováča ešte jeden z jeho inšpiratívnych odkazov pre súčasníkov: „Myslím si, že každé umenie je vo svojej podstate humanistické; že nejestvuje umenie zámerne protiľudové, povedzme fašistické. Neviem si predstaviť literatúru, schvaľujúcu „konečné riešenie židovskej otázky“, koncentráky, pracovné tábory alebo trojkové súdy.

Niektorých autorov, napríklad Knuta Hamsuna a či Ezru Pounda spomína história v súvislosti s fašizmom, ale ide tu skôr o niektoré ich osobné postoje ako o uvedomenú a programovú umeleckú tvorbu v tomto duchu. A je zaujímavé a smutné zároveň, že sympatie k fašizmu boli neraz motivované vyhraneným sociálnym cítením niektorých autorov. Áno, je v tom tragický paradox. Ľudia, ktorí s účasťou a porozumením pozerali do priepasti sociálnej biedy, v ktorej sídlil netvor, sa v boji proti tomuto netvorovi upísali ultraradikálnym politickým hnutiam. Až po čase spoznali, že upadli do osídiel cynických a fanatických násilníkov a že sa s nimi po čase dokonca spodobnili.

Kto bojuje s netvormi, musí dávať pozor, aby sa po čase aj z neho nestal netvor. Nezabudni, že keď hľadíš do priepasti, aj priepasť pozerá do teba!“ píše Nietzsche. Nehovorí ani slovka o tom, ako sa brániť, ako sa vyhnúť takémuto vzájomnému uhranutiu. Nie je to asi ani možné – politika prestupuje každé ľudské konanie, je všadeprítomná – povedané po lopate: už členstvom v nemocenskej poisťovni je človek „účastný na záležitostiach štátu“, a nie to ešte činnosťou literárnou.

Myslím si, že aj spisovateľ by sa mal zúčastňovať na politickom dianí, veď politika je nakoniec ľudským dielom a slúži, presnejšie mala a mohla by slúžiť človeku a spoločnosti.

Pravdaže, myslím na ozajstnú politiku založenú na demokratických princípoch a na úcte k názorom iných, hoci aj protivníkov. Násilnícke komandírovanie, blufovanie, trikovanie, hra s falošnými kartami, zháňanie informácií na toho druhého, zastrašovanie – teda na všetko to, čo sa našincovi niekedy predostiera v hlúpych filmoch a nepodarených memoároch nedovzdelaných šarlatánov ako politika, ba dokonca takzvaná vysoká politika. Je iba politikárčenie.“