Ako sme už informovali, na utorkovom mestskom zastupiteľstve v Banskej Bystrici poslanci neschválili VZN o premenovaní Oremburskej ulice na Orenburskú, ako to požadovalo ministerstvo kultúry. Tým však anabáza premenovávania ulíc v našom meste neskončila.

V Dolnom Kubíne majú podľa generálnej prokuratúry premenovať ulicu generála Ludvíka Svobodu. Podľa poslanca Pavla Katreniaka bol Ludvík Svoboda v rokoch 1968-1975 prezidentom Československej socialistickej republiky, teda ide o predstaviteľa totalitného režimu.

V Banskej Bystrici máme Námestie Ludvíka Svobodu, na ktorom sídli Rooseveltova nemocnica. Na túto skutočnosť poslanec Katreniak poukázal v mestskom zastupiteľstve pri prerokovaní zámeru výstavby novej nemocnice. Poslanci vtedy prijali odporúčacie uznesenie, ale odvtedy sa neudialo nič so zmenou názvu tohto námestia.

Námestie Ludvíka Svobodu

Na mestskej rade 28. januára 2025 poslanec Banskobystrickej alternatívy pripomenul toto odporúčacie uznesenie, ale opäť nikto nereagoval.

„Pýtam sa, prečo sa pán primátor Nosko najmä po kauze vo Varíne (premenovanie ulice Jozefa Tisu) nezaoberal názvom Námestia Ludvíka Svobodu. Teraz máme hlasovať za premenovanie ulice Orenburská, ale pritom zostáva bez povšimnutia názov námestia, ktorý je ešte ošemetnejší. Treba pripraviť návrh VZN, ktorý sa bude zaoberať premenovaním Námestia Ludvíka Svobodu.“

Tak prŕŕŕ nepriatelia totalitných režimov! Aby sme to s tým masovým premenovaním ulíc či námestí po historických osobnostiach z rokov 1948-1989 neprehnali. Takéto novodobé „obrazoborectvo“, ktoré je skôr typické pre takú politickú moc, ktorá sa ujala vlády násilím či silou a už nie je spojované čisto s náboženskými hnutiami, môže viesť k zbytočným škodám duchovným aj materiálnym.

Konkrétne pri generálovi Ludvíkovi Svobodovi, ktorého poslanec Katreniak bez mihnutia oka zaradil medzi predstaviteľov totalitného (komunistického) režimu, vyznieva návrh na zrušenie námestia pomenované po ňom, priam tragikomicky aspoň pre toho, kto nemá krátku pamäť.

Obzvlášť v roku 80. výročia oslobodenia Československa a porážky fašizmu, na čom má veľkú zásluhu aj 1. československý armádny zbor na východnom fronte vedený od septembra 1944 do marca  1945 brigádnym generálom Ludvíkom Svobodom.

Pavol Katreniak

História je matkou múdrosti

Po vojne bol Ludvík Svoboda ministrom národnej obrany od svojho vymenovania členom košickej vlády 4. apríla 1945 do odvolania 25. apríla 1950. Funkciu prevzal po Janovi Masarykovi. Spolu s prezidentom Edvardom Benešom zastával princíp nezasahovania armády do vnútropolitických sporov v Československu, ktoré vo februári 1948 vyústili do prevzatia politickej moci komunistickou stranou.

Po roku 1948 presadzoval Ludvík Svoboda, ktorý sa stal členom KSČ,  ďalej predstavu, že armáda bude budovaná s rešpektovaním legionárskych tradícií ako národná a ľudová. V čase politických čistiek, ktoré sa konali aj v armáde, generál Svoboda bral pod ochranu pre komunistický režim nespoľahlivých dôstojníkov.

Dňa 25. apríla 1950 bol odvolaný z funkcie ministra národnej obrany a následne menovaný námestníkom predsedu vlády povereného vedením Česko-slovenského štátneho výboru pre telesnú výchovu a šport. Dňa 8. septembra 1951 bol odvolaný aj z tejto funkcie a bol mu ponúknutý „dôchodok z milosti“, ktorý Svoboda odmietol. Dňa 22. novembra 1952 bol v súvislosti s procesom s Rudolfom Slánským zatknutý na základe materiálu, ktorý proti nemu pripravoval B. Reicin.

Veliteľ 1. československého armádneho zboru Ludvík Svoboda

Svobodovo zatknutie využilo okresné vedenie KSČ, aby vysídlili jeho nevlastného brata s rodinou aj s jeho matkou z Hroznatína na štátny statok v neďalekej Lhotke. JRD, ktoré pomáhal založiť a rozvíjať v rodnej obci Hroznatín, hodnotilo okresné vedenie KSČ ako kulacké. Vysídľovaní boli aj ďalší štyria sedliaci – zakladajúci členovia družstva. Všetci sa vrátili domov po troch rokoch. Svoboda po prepustení z väzby intenzívne pomáhal družstvu, rodáci ho zvolili čestným predsedom JRD.

Ludvík Svoboda bol rehabilitovaný v roku 1954 vďaka Chruščovovi. Do politiky sa nevrátil, hoci mu to ponúkali Prijal odbornú funkciu náčelníka Vojenskej akadémie Klementa Gottwalda, veliteľského zamerania, ktorú vykonával v rokoch 1955 – 1958.

Od mája 1948 až do zvolenia za prezidenta v roku 1968 bol poslancom Národného zhromaždenia postupne na Žďársku, Velkomeziříčsku a Trebíčsku. Bol podpredsedom Zväzu protifašistických bojovníkov a Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Venoval sa práci na pamätiach v priestoroch Vojenského historického ústavu. Tu napísal svoje spomienkové knihy „Z Buzuluku do Prahy“ a „Cestami života“. Venoval sa aj intervenciám v prospech rehabilitáciou neprávom perzekvovaných vojakov.

Generál Ludvík Svoboda

Dňa 30.marca 1968 počas Pražskej jari bol Ludvík Svoboda – po abdikácii Antonína Novotného – na návrh Alexandra Dubčeka, ktorý sa opieral o návrh Zväzu protifašistických bojovníkov, zvolený prezidentom. Bol prvým z komunistických prezidentov voleným tajnou voľbou a nie aklamáciou.

Funkcia prezidenta bola bez priameho vplyvu na vnútornú politiku. L. Svoboda svojou autoritou prezidenta podporoval reformný program Dubčekovho vedenia komunistickej strany, smerujúceho k demokratizácii v politike i ekonomike a za odstránenie deformácií socializmu.

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa prezident Svoboda vyjadril svoj protest, že k akcii došlo bezprostredne po liste sovietskej strany, bez toho, aby bola daná vedeniu ČSSR možnosť na list reagovať. Konštatoval, že vojská nepozval, varoval pred nebezpečenstvom krviprelievania a zdôraznil, že celá zodpovednosť je na Sovietskom zväze a na ostatných zúčastnených krajinách.

V noci na 21. augusta 1968 spolu s najvyššími volenými predstaviteľmi vyhlásenie odsudzujúce vojenskú intervenciu a na druhý deň zverejnil výzvu k občanom. Z vedúcich politických a štátnych činiteľov zostal prezident sám a podľa ústavy prevzal dočasne zodpovednosť za riešenie danej situácie. Vojenský odpor bol nemysliteľný, vzhľadom na obrovskú početnú prevahu vojsk krajín Varšavskej zmluvy.

Prezident Svoboda odmietol uznať zvyšok vlády bez internovaného predsedu O. Černíka za funkčný. Kategoricky odmietol aj návrh predložený skupinou bývalých straníckych funkcionárov vymenovať novú revolučnú robotnícko-roľnícku vládu, ktorá by bola súčasne spoločným straníckym aj štátnym orgánom a bola by vedená A. Indrom.

Ludvík Svoboda a Alexander Dubček

Prezident navrhol namiesto toho priame rokovania so sovietskymi predstaviteľmi v Moskve a požiadal veľvyslanca o dojednanie schôdzky. Jeho prvotným úsilím bolo navrátiť zadržaných politikov do svojich funkcií a v Moskve podmienil zasadnutie za rokovacím stolom prepustením zatknutých politikov, jediných legitímnych predstaviteľov ČSSR, a ich začlenením do delegácie. Jeho žiadosti bolo vyhovené a postupne sa, až na F. Kriegela, všetci internovaní politici pripojili k delegácii.

Na záver rokovania bol podpísaný tzv. moskovský protokol. Po skončení rokovaní sa prezident odmietol vrátiť do Prahy bez F. Kriegela, predsedu parlamentu, ktorý odmietol podpísať moskovský protokol. Ten bol potom privedený priamo do lietadla pred odletom. L. Svoboda dosiahol svojím konaním aj to, že nedošlo k tomu, aby súdny tribunál robotnícko-roľníckej Indrovej vlády postavil pred súd Dubčeka, Černíka, Smrkovského, Kriegela, Špačka, Šimona a ďalších.

Dňa 27. októbra 1968 Národné zhromaždenie schválilo zákon o federalizácii. L. Svoboda federalizáciu podporoval, lebo vyjadrovala vývoj, ktorého dosiahlo Slovensko po 50 rokoch od založenia spoločného štátu. 30. októbra 1968 prezident potvrdil federalizáciu svojím podpisom v Bratislave na Hrade. V pretrvávajúcej rozjatrenej situácii bol na pléne ÚV KSČ 17. apríla 1969 odvolaný z funkcie 1. tajomník A. Dubček a miesto neho zvolený G. Husák.

Dňa 22. marca 1973 bol Ludvík Svoboda znovu zvolený do funkcie prezidenta. Už predtým, ho postihla mozgová príhoda a pridružili sa ďalšie zdravotné problémy. Jeho prezidentské obdobie predčasne skončilo v roku 1975 a za nového prezidenta bol zvolený Gustav Husák. Ludvík Svoboda zomrel 20. septembra 1979.

Ludvík Svoboda s občanmi

Záver

Tak by som sa chcel opýtať poslanca Katreniaka, či pozná životopis generála Ludvíka Svobodu a akým právom ho spolu s prokurátorom Generálnej prokuratúry SR zaraďuje medzi predstaviteľov totalitného (komunistického) režimu? To kto a v mene čoho chce prepisovať našu históriu?

Veď takej významnej  osobnosti našich dejín v období spoločného štátu s Čechmi, akou bol Ludvík Svoboda, ktorý bojoval v II. svetovej vojne za našu slobodu, by sme mali vzdávať úctu a nie ich slepo odsúdiť za to, že verejne pôsobili v komunistickom režime.  Nebuďme ako ovce a bezhlavo neprijímajme zavše hlúpe rozhodnutia orgánov štátu, ktoré sa priečia pravde a zdravému sedliackemu rozumu.

Požiadavka na vymazanie Námestia Ludvíka Svobodu z názvu ulíc v Banskej Bystrice kvôli onálepkovaniu generála a prezidenta v jednej osobe za predstaviteľa totalitného režimu je presne takýmto nezmyslom …

Prezident Ludvík Svoboda