Dva roky sa kvôli covidovej pandémii konala každoročná pietna spomienka pri Pamätníku obetiam fašizmu v Kremničke iba v komornej atmosfére –  len za účasti delegácie členov predsedníctva Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Banskej Bystrici (SZPB).

V utorok 8. novembra 2022 dostalo toto podujatie konečne svoju pôvodnú podobu, okrem účastníkov z radov SZPB a Múzea SNP boli prítomní aj mladí ľudia – žiaci a študenti banskobystrických škôl (ZŠ Trieda SNP 20, Gymnázium Mikuláša Kováča a Stredná priemyselná škola Jozefa Murgaša).

Je nepochybné, že návšteva tohto pamätného miesta zanechá v ich mysliach stopu, na ktorú môžu neskôr nadväzovať. Veď sa aj aktívne zapojili do diania – študentka Gymnázia M. Kováča Natália Wilimová s citom predniesla báseň Zlaty Solivajsovej Kremnička, mladí ľudia na konci obradu položili zapálené sviečky alebo kamene na vyznačených miestach hrobov. Treba dúfať, že nezabudnú…

Magickosť miesta tragických udalostí po potlačení SNP, kde na následky fašistických represálií zahynulo 747 mužov, žien a detí slovenského, židovského či rómskeho pôvodu, nemôže nechať nikoho ľahostajným. Masové hroby ukrývali množstvo ľudských príbehov, ktorých túžbou bolo zostať žiť.

Nie sú to len čísla, ale za nimi sú konkrétni obyvatelia mesta a regiónu – ich mená postupne spoznávame aj prostredníctvom tzv. stolpersteine, čiže kameňov zabudnutých. Od roku 1995 sú postupne osádzané v 18 krajinách Európy, v Banskej Bystrici ich pribudlo okolo 20. Naposledy sa tak stalo v minulom roku, keď v Lazovnej ulici odhalili takéto kamene 4 členom rodiny obchodníka Jána Vanču, ktorý vo svojom dome ukrýval partizánov aj utečencov.

Medzi obeťami bola aj literárna vedkyňa a stredoškolská profesorka Alžbeta Gwerková – Gőllnerová z Banskej Štiavnice, či Chaviva Reiková z Izraela, ktorá vyrastala v Radvani. Úplný menoslov je mimoriadne dlhý!

Pietna spomienka sa konala za účasti predsedu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Pavla Sečkára a predsedu Oblastnej organizácie SZPB Jána Paceka.

Aj keď uvedené podujatie pripomínalo udalosti spred 78 rokov, nedalo sa nereagovať na aktuálnu medzinárodnú situáciu, žiaľ, poznačenú vojnovými udalosťami v blízkosti našich východných hraníc na Ukrajine.

Táto skutočnosť sa premietla aj do textu Vyhlásenia, ktoré účastníci potleskom prijali. Citujeme časť z neho:

„My, účastníci pietneho spomienkového zhromaždenia pri pamätníku 747 obetí v Kremničke, zároveň vyzývame najvyšších predstaviteľov nášho štátu, ale aj širokú verejnosť, aby na Slovensku aktívne podporovala všetky aktivity zamerané k potláčaniu  prejavov neofašizmu, neonacizmu, xenofóbie, netolerancie, extrémizmu, antisemitizmu, terorizmu, skresľovaniu a prekrúcania historických faktov.

Zvýšené napätie v spoločnosti ukazuje, že sa to celkom nedarí, preto je aj úlohou Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov svojou činnosťou prispievať k zmierneniu polarizácie prezentovaním pozitívnych príkladov z radov svojich členov a ich smerovania najmä k mladej generácii. Veď práve oni budú žiť a pracovať v našej domovine!

Je známe úslovie: Keď rinčia zbrane, múzy mlčia! Áno, dajme preto priestor najmä múze – umeniu žiť spoločne v tolerancii, žičlivosti a spravodlivosti. Charaktery sa preverujú v zlomových okamžikoch, ukážme teda svojimi činmi a postojmi, že budúcnosť ľudstva má zmysel iba v mierovom súžití všetkých ľudí dobrej vôle!“

Pamätník obetiam fašizmu v Kremničke má svoju dôstojnú podobu zásluhou významného slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Sprístupnený bol v roku 1949 a za národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený o 14 rokov neskôr. Roku 1995 bol doplnený aj o pamätník zavraždeným židovským obyvateľom, symbolickým svietnikom Menora, ktorého autorom je slovensko – izraelský architekt Juraj Arieh Fatran.

„V Kremničke, či vlastne v neďalekom priestore južne od obce, boli počas Povstania vykopané protitankové zákopy na obranu Banskej Bystrice. Po potlačení SNP začali nacistické okupačné sily zhromažďovať vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici nielen zajatých povstaleckých vojakov a partizánov, ale aj civilistov obviňovaných z podpory povstania a rasovo prenasledovaných.

Na začiatku novembra 1944 bola už väznica preplnená, preto bol vydaný rozkaz na ich postupnú likvidáciu. Výkonom tejto akcie bola poverená špeciálna nemecká jednotka Einsatzkommando 14 a 5. rota POHG. Za miesto popráv bola vybratá už spomínaná lokalita pri Kremničke. K prvej hromadnej poprave došlo 5. novembra, potom postupne privážali v niekoľkých vlnách ďalších väznených až do 5. januára 1945.

Hoci následne bolo miesto masových popráv presunuté hlavne do vápenky v Nemeckej, k popravám dochádzalo ešte aj v Kremničke. Celkom sa v šiestich masových hroboch našlo až 747 obetí, čo robí tento masaker najväčším vojnovým zločinom spáchaným na Slovensku.

Z uvedeného počtu bolo 211 žien a 58 detí, najväčšiu časť tvorili obyvatelia židovského pôvodu (450), okrem nich tu boli zavraždené desiatky civilistov, Rómov, povstaleckých vojakov či partizánov, vrátane zahraničných, ako aj časť zostrelených príslušníkov anglických a amerických leteckých síl. Hoci časť z identifikovaných obetí bola svojimi rodinami premiestnená a pochovaná inde, okolo 400 obetí, ktoré nebolo možné identifikovať, ostalo v Kremničke.“

Po skončení pietnej spomienky v Kremničke členovia Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov pokračovali v Múzeu SNP rokovaním v pléne, kde sa okrem zhodnotenia svojej činnosti zamerali na konanie výročných členských schôdzí, ktoré predchádzajú oblastnej konferencii v budúcom roku. V máji 2023 sa bude konať aj zjazd SZPB.