Slovenský prozaik, básnik, hudobník, cestovateľ a bloger  Pavel „Hirax“ Baričák (1971) sa po letných prázdninách na začiatku nového školského roka prihovára učiteľom a zamestnancom škôl v súvislosti s pokračujúcim tlakom na očkovanie detí.

S príchodom nového školského roka prosím všetkých učiteľov a zamestnancov v školskom sektore, aby nepôsobili na školákov v oblasti očkovania (hlavne tých starších, ktorých sa to už bytostne týka).

Či už sú za vakcináciu alebo proti, poprosím žiakov nezosmiešňovať, nevylučovať, nekritizovať, neprehovárať (ak sa ešte zaočkovať nedali), nestrašiť (ak sa už zaočkovať dali). Múdry a vnímavý človek akceptuje, rešpektuje, neútočí. Ak, tak s láskou po opýtaní vysvetľuje svoj postoj. Nenanucuje ho, nemanipuluje, nevydiera. To robia iba slabosi.

Keď prebehlo prvé povinné celoslovenské testovanie, nešiel som. Áno, mám na mysli to dvojkolové experimentálne celoplošné testovanie, o ktorom nakoniec vyšli v zahraničných medicínskych odborných časopisoch aj štúdie a ktoré potvrdili, že sme boli testovací národ a že to nemenovaní naši páni u vedenia za nás odobrili.

Nie, nebol to výmysel pána Igora a masírovanie jeho ega ako vtedy mnohí písali, on to len pretlačil. Osobne si neprajem, aby naši politici pracovali s vlastným národom ako so vzorkou. Nie sme čísla, sme ľudia. Keď som dal vtedy status o tom, že toto verejné násilné plošné testovanie necítim, bol som zhadzovaný, lynčovaný, ľudia sa odhlasovali z môjho profilu… Nakoniec sa to nestalo riešením nikde na svete. Ale o tomto som nechcel, bol to iba úvod k téme…

V to poobedie išiel náš syn Leo za kamošmi v dedine. Zaklopal, otvoril jeho kamarát, vedľa neho stál iný.

– Môžem sa s vami hrať? – spýtal sa synek.

– Nie, nemôžeš, – prišla odpoveď. – Tvoji rodičia sa neboli testovať.

Dvere sa zavreli.

Dedinské zvony bijú rýchlejšie ako facebook.

Vtedy sedemročný Leo prišiel domov zaliaty slzami. Bežal do izby, zvalil sa na posteľ a plakal, išlo mu roztrhnúť srdce. Tíšili sme ho, nič nepomáhalo. Nechcel ich už nikdy vidieť, sľuboval, že im toto nikdy neodpustí. Vysvetľovali sme, nezaberalo. Plakal pol hodinu v kuse, potom od vyčerpania zaspal. Počas druhej vlny korony sa s tými kamošmi pol roka nestretol…

Ako prišla jar, už sa spolu hrali. Neskôr som sa ho na toto skúšobne spýtal a on mi odpovedal krásne vzorovo psychologicky: „Ocík, to sa stalo. Už je to za mnou.“

Milujem ho. Malo ho to stretnúť. Prekonal to. Ale čo tie iné deti, ktoré si následky z vylúčenia z kolektívu ponesú so sebou ako skryté náboje strachu z vyčlenenia do ďalšieho života? Čím si podobné katastrofy budú samozrejme priťahovať, lebo choré chce byť vyliečené…

Nie každý má v sebe silu roztopiť, prijať, odpustiť. V zelenom Šlabikári šťastia Psychický obor som tomuto strachu z vyčlenenia venoval celú kapitolu, lebo na vlastnej koži som zažil ako to bolí. Kto zažil „odstrčenie“ v pracovnom kolektíve, či v triede, vie o čom hovorím. Je to silná skúška psychiky.

Teraz v telke opäť dávali film Tieň jaguára od Palina Barabáša. Videli ste ho? V kmeni, o ktorom bol dokument, bol jediný trest – kto by sa hrubým činom previnil voči spoločnosti, bol vyčlenený z komunity. Nikdy ho však neaplikovali, taký rešpekt pred týmto možným aktom všetci mali.

Preto prosím všetkých učiteľov a zamestnancov v školskom sektore, aby nepôsobili na školákov v oblasti očkovania. Či už sú za vakcináciu alebo proti, poprosím žiakov nezosmiešňovať, nevylučovať, nekritizovať, neprehovárať (ak sa ešte zaočkovať nedali), nestrašiť (ak sa už zaočkovať dali).

Múdry a vnímavý človek akceptuje, rešpektuje, neútočí. Ak, tak s láskou po opýtaní vysvetľuje svoj postoj. Nenanucuje ho, nemanipuluje, nevydiera. To robia iba slabosi. A kto tak robí cez deti, je o to väčší slaboch a v školstve nemá čo hľadať, lebo svoju povahu neskryje a bude pôsobiť nielen v oblasti vakcinácie, ale aj vo všetkom inom, v čom s ním iný nebude súhlasiť.

Múdry učiteľ triedu spája. Ako na to určený človek zasahuje a hasí požiare. Zaceľuje. Hojí. Chápe, no nedovolí rozmach príkoriu, krivde. A vonkoncom ju on sám nespúšťa. Lebo vie, že je vzorom. Za takých učiteľov ďakujem, nie je ich málo…

Pavel Baričák