Známy slovenský spisovateľ a cestovateľ Pavel „Hirax“ Baričák zhrnul svoje poznatky z cestovania a reálneho života do dvoch zamyslení . Ako často nás zbytočne zväzuje strach z nového či neznámeho a rozvinul aj známu Konfuciovu myšlienku o vnucovaní svojho videnia sveta druhým ľuďom, napríklad v rodine…

Naučme sa pracovať s našimi strachmi

Vidím, že keď rodičia sú odvážnejší (a samozrejme majú na to aj prostriedky), cestujú, robia si výlety po slovenských mestách, idú aj do iných krajín, proste neboja sa objavovať, ich deti sa sveta nikdy nebudú báť. Nové krajiny vnímajú ako súčasť celku, tejto nádhernej Zeme…

Keď som sa vracal so Samkom z Egyptu, odvetil mi: „Ocík, výlet sa nám vydaril. Milujem cestovať.“ Ten chlapec sa vôbec nebojí lietania, na cestu autom do Chorvátska k moru či maďarského Hevízu sa vždy nesmierne teší…

Keď si vybavím švagra, ktorého som štyri roky dozadu zobral do Egypta (letel prvýkrát v živote), priam sa pri čekingoch triasol, čo neustále opakoval, že tieto kontroly by sám nedal, tak sa bál tých papierov a dokumentov…

A to už nevravím o známych, ktorí sa báli černochov, chceli napríklad z Indie či  Mexika odletieť hneď na druhý deň, čo si mysleli, že nás idú tí „neznámi zlí ľudia“ ihneď prepadnúť. Predsudky. „Pokoj. Sú to dobrí ľudia, všetko bude v poriadku.“ A aj bolo.

Čo je bežné a ľahko zvládnuteľné pre rodiča, tak to bude brať aj dieťa. Ak sa bude rodič čohosi obávať, bude to ešte aj slovne nazývať zložitým, namáhavých či neprekonateľným, fixuje obdobné postoje aj do mysle potomka. A je jedno či to bude cestovanie alebo plávanie, rozprávanie sa s neznámymi ľuďmi, recitovanie, prezentovanie svojho projektu v škole…

Pracujme s našimi strachmi. Zbavujme sa predsudkov. Nemažme vnútra detí čímsi, čoho sme sa mi báli dotknúť a vytvorili sme z toho strašiaka. Takto nakladáme do vozíka úloh aj našim deťom, lebo to budú musieť očistiť.

Samík po návrate z Egyptu nabehol na online vyučovanie (žiaľ, do školy zatiaľ jeho trieda nechodí), nestratili sme vďaka povinnej karanténe ani jeden deň školy. Dnes mali slovenčinu. A on sa smial, radoval, žartoval. Až kým pani učiteľka nevyslovila: „Vybrať si diktátové zošity, ideme písať diktát.“ Na to synek sám pre seba s úsmevom na perách sarkasticky zahlásil: „Tak a zábava skončila.“ Smial sa a aj ja…

Ak rodič vie odľahčovať situácie vtipom, žartom, pozerať sa na problémy s nadhľadom, ukazuje to aj deťom. Meňte seba, nerobte zo všetkého kalváriu, naučíte tým aj deti prekonávať úlohy a ťažkosti. Tak nebudú svet vnímať ako zlé a nebezpečné miesto, ale budú život brať ako jazdu, šancu radovať sa i riešiť patálie.

Synek

Baričák rozvinul známu Konfuciovu myšlienku v praxi na príkladoch vo vlastnej rodine. Napokon stáva sa to v rôznych podobách asi každému…

Nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe

Prišiel som uťahaný zo sadu, pýtam sa dcérky, či by mi nespravila smoothie. Ochotne súhlasila.

Ako som sa okolo nej obšmietal, dosypal som si tam pomletú škoricu, badián, anýz… Pokrútila obočím: „Čo to robím?… ona si to nepraje!“

Kým krájala ovocie a sypalo ho tam, chytil som pomletý mak a dal ho tam za polievkovú lyžičku. To už sa na mňa osopila: „Ona to piť nebude, ona to s tým nechce!!!“. Odvetil som sa jej, že som v tom, že sa robí smoothie pre mňa a tým pádom by malo byť podľa mojej chuti.

Včera si robila volské oko. Keď spravila svoje a zjedla ho, ponúkla sa, že spraví aj mne. Požiadal som ju, nech je žĺtko celé, nemieša ho s bielkom. No ona mi ho pomiešala… Opätovne som sa jej spýtal, či robí miešanicu pre seba alebo volské oko pre mňa.

A potom som sa úprimne zamyslel nad sebou, čo robím ja. Keď jej pripravujem stravu, vždy to robím tak, ako to chutí mne. Napríklad jej natieram chlieb s pomazánkou a pýtam sa jej, či môžem dať aj cibuľku (ktorú má ona rada) a aj keď mi občas odpovie, že si ju neprosí, mne ide v duchu „cibuľka je zdravá, trochu jej ju tam prepašujem“ a šup ho, pár kúskov jej schovám pod list zo šalátu. Samozrejme, objaví to a už po mne hučí… Právom.

S dcérkou

Ona robí to, čo jej robím ja. Iba ma kopíruje. Ak si prajem, aby mi jedlo robila presne podľa mojich predstáv, budem s tým musieť začať ja a neporušovať jej želania, keď chystám stravu pre ňu. Inak to nepôjde. Nezmení sa to z týždňa na týždeň, ale bude to trvať mesiace. Ako sa však správa dcérka, za to môžem ja.

Je to presne tak – keď si raz na desiatu praje to ale ono, malo by sa to dieťaťu splniť (samozrejme, v rámci možnosti). Nemalo by tam byť „chutí to mne, bude to aj jemu, teraz máme toho plnú chladničku, tak sa bude jesť toto…“

U vedomého rodiča by malo byť zamyslenie, či daná strava je pre dieťa vhodná a zdravá a potom by mal jednoznačne rešpektovať aj jeho chute (čo neznamená, že do aleluja palacinky, hranolky, špagety a pizzu).Zlatá stredná cesta.

Veď kto z nás by sa tešil, keď by si v reštaurácii objednal halušky s bryndzou a doniesli by mu so syrom? Čašník by sa usmial a cez lišiacky úsmev by vyslovil: „Mne so syrom chutia viac. Vyskúšajte.“  Možno by obratom leteli na jeho košeľu..