ĽUDIA SA BOJA ČELIŤ VLASTNÉMU STRACHU a tak sa ho snažia v sebe potlačovať. Hľadajú spôsob, ako uvoľniť to napätie a úzkosť vyvolané strachom, ktorý ich prestupuje skrz naskrz.

A tak im poslúžia najčastejšie instantné utlmovacie prostriedky: lieky, alkohol či drogy. Človek si uľaví najdostupnejšími „antidepresívami“, aby mohol v práci a doma zas „normálne“ fungovať.

Strach ale do života patrí. JEHO PREKONÁVANÍM ZÍSKAVAME ISTOTU, s ktorou sa nám darí v živote lepšie prekonávať prekážky. Ak čelíme strachu priamo, dospejeme k pravde, „neskrytosti“ života. Pravdu však dnes v spoločnosti nahradila akási SPRÁVNOSŤ, ktorá sa stala všeobecne záväznou pravdou.

Táto všeobecne prijatá jediná správna „pravda“ sa ale stala niečím, s čím sa nedokážeme vždy stotožniť, čo nevieme v sebe precítiť a tak máme strach. Keby sme mali pocit, že v spoločnosti funguje spravodlivosť a je tu prítomná pravda, ktorú sami v sebe poznáme a vieme sa s ňou stotožniť, nemali by sme potrebu klamať či konať zlo ako také a v konečnom dôsledku by sme nepociťovali neistotu ani strach. To, čo človek prežije na vlastnej koži, čo si sám v živote overil nenahradí žiadna relatívna „správnosť“ podsúvaná spoločnosťou.

Ľudia majú strach z toho, čo nie je pomenované, čo sa nedá predstaviť, čo je nepoznané. ZAČALI SME SA BÁŤ NEISTOTY. Istota pre človeka je pravda, správnosť konania. Avšak ak sme neistí, tak sa neustále bojíme, že urobíme na ceste životom chybu. Denne sme vrhnutí do situácií, ktoré nepoznáme a ľahko urobíme chybu.

No a čo? Ak niečo robíme prvýkrát, ak skúšame nepoznané, máme predsa právo mýliť sa. „Mýliť sa je ľudské“ ale my sa predsa mýliť nechceme a „nesmieme“! A tento pocit možnej nesprávnosti konania a úsudku v nás vyvoláva strach a neistotu.

V starovekom Grécku, v období uctievania aténskych bohov neexistovali príkazy či povely od bohov voči ľuďom. Ľudia dostávali akési návody či pokyny, ako by mali fungovať. Naproti tomu Rimania prišli so samými príkazmi a zákazmi. Prevzali aténsky Olymp od Grékov, avšak rímski bohovia začali ľuďom dávať povely. Tieto príkazy vopred rozdeľovali ľudí na tých, ktorí sa dostanú nahor – splnia povely správne a tých, ktorí padnú – nesplnia rozkazy správne.

Obdobne je to tak aj v našej súčasnej spoločnosti, ktorá by sa dala nazvať OBDOBÍM STRACHU, obdobím príkazov, povelov, ktoré sú súčasťou vopred vypracovaných systémov a štruktúr. Budúcnosť k nám neprichádza prirodzene, sama od seba. Máme ju vopred naplánovanú. Akoby sme žili iba podľa štruktúrovaných SCENÁROV, bez otázok a bez možnosti mýliť sa.

Človek je však tvor, ktorý sa nedá len tak matematicky kompletne prepočítať a naprogramovať. Má v sebe niečo naviac. Dokáže nad svetom, ktorý je riadený matematickými, prírodnými a fyzikálnymi zákonmi myslieť transcendentne v intenciách pojmov „Boh“ či „bytie“. Toto abstraktné myslenie sa nedá matematickým a logickým myslením uchopiť komplexne. V takej forme myslenia je človek obsiahnutý iba z polovice.

Tú druhú tvorí práve jeho schopnosť myslieť abstraktne, myslieť v súvislostiach. V súčasnom svete nie je človek „celistvým“. Je akoby rozkúskovaný, pretože ho z každej strany doslova „bombardujú“ povely, ktoré musí vykonávať, termíny, ktoré musí stihnúť. Zároveň sú tu rôzne inštitúcie, ktoré kontrolujú či tieto povely a nariadeniavykonal načas a správne. Preberáme veci bez toho, aby sme ich skúmali a kládli si otázky o ich správnosti.

Vykonávame nariadenia a pokyny, dodržiavame zákony a vyhlášky a prijímame ZVESTOVANÉ PRAVDY. Chýba nám osobná analýza, osobná skúsenosť, osobná diskusia so sebou samým. Aby mohol človek žiť z vlastného prameňa, musel by sa pozrieť pravde a strachu „priamo do očí“. Nežiť len na základe povelov alebo skrytých marketingových povelov, ktoré mu podsúvajú predstavu, ako má žiť.

Človeku sa ľahko stane, že jeho myšlienky zablúdia, pretože ide z jednej „obstarávačky“ do druhej a chýba mu celok ako taký. Neustále sme bombardovaní tým, čo už sme mali urobiť včera. Zajtra už predsa bude neskoro! Máme neustále pocit viny a stále niečo akoby doháňame. Tým pádom nemôžeme viesť rozhovor sami so sebou, ten dôležitý dialóg, ktorý sám o sebe SA STARÁ O NAŠU DUŠU.

Nemáme čas na rozhovory so sebou samým, pretože sa neustále za niečím naháňame. Tento rozhovor so sebou samým však prináša človeku pravdu. Pustíme si k sebe strach, prestaneme si veci nahovárať a klamať sami sebe. Rady typu „musíš myslieť pozitívne“ nám v živote vôbec nepomáhajú. Vôľou sa človek k pravde nedopracuje.

ČLOVEK K SEBE MUSÍ PUSTIŤ TO, ČO JE OHROZUJÚCE. To je základná podmienka rozhovoru so sebou samým. Hľadať otázky, pracovať so strachom, nemať ilúzie sám o sebe, neklamať sám sebe. Človek by sa mal chcieť stretnúť so svojím „dnom“ a svojím vlastným prameňom, z ktorého ten jeho skutočný život vyviera.

Ak máme nejaký problém, nemôžeme ho chcieť vyriešiť cez noc. Je potrebné v ňom zotrvať, musíme ho v sebe nosiť ako matka nosí 9 mesiacov svoje dieťa v bruchu. Spočívať v nedoriešenosti toho daného problému. A to už dnes nerobíme. Pretože už zajtra chceme mať problém vyriešený a mať čistú hlavu. Pritom riešenia niekedy potrebujú čas, aby dozreli.

Faloš u ľudí, v politike a spoločnosti nespoznáme ihneď. Niekedy sa nám ukáže až za dlhší čas. Medzitým sa prirodzene MÝLIME VO SVOJOM ÚSUDKU a veríme lži. TEN, KTO SI O SEBE MYSLÍ, ŽE SA NEMÝLI, DOPÚŠŤA SA NAJVÄČŠIEHO OMYLU. Človek potrebuje cítiť, že je prijatý, potrebuje vrúcnosť a láskavosť. Prirodzeným prostredím pre človeka, kde sa cíti prijatý by mal byť jeho domov. Za predpokladu, že sa jeho domov nestal iba akousi rodinou zabezpečujúcou povrchné veci.

Domov potrebujeme v každej fáze nášho života, nielen ako deti. Počet stúpajúcich samovrážd detí však poukaze na to, že domov ako taký je mnohokrát nefunkčný. Deti ale aj dospelí potrebujú prostredie, kde sú prijatí takí akí sú, kde môžu byť sami sebou a nemusia sa ničoho obávať.

DOMOV JE MIESTO, KDE MÔŽEME BYŤ TÝM ČÍM NEMÔŽEME NEBYŤ. Naše rodiny, domovy sa často scvrkávajú do pochybných celkov, kde platí: „Hlavne že si vyhovujú a že sa majú radi.“ Celok, rodina sa nám rozsypala na malé kúsky, ktoré sa len veľmi ťažko dajú poskladať späť do prapôvodného stavu. Každá taká čiastočka sa stáva samostatnou vedeckou disciplínou, ktorá je starostlivo skúmaná a meraná štatistickými úradmi. Avšak celok, funkčné spoločenstvo chýba.

Preto tak dnes ohromne funguje elitám moc nad ostatnými v zmysle: ROZDEĽUJ A PANUJ. Deti stoja proti rodičom a rodičia proti deťom. Mladí proti starým, ženy proti mužom. Rodina sa stala niečím biologickým, ekonomickým. Môže byť tvorená čímkoľvek, akokoľvek a kedykoľvek. Žiaľ nie vždy spĺňa svoju hlavnú prirodzenú funkciu.

V neposlednom rade majú vplyv na našu celistvosť a istotu naše dejiny, naše korene. Na školách sa neučia staré dejiny, ale učí sa história, ktorá je súhrn znalostí hodnotených zo súčasného, nie historického hľadiska. Časovosť sa zmenila na priamku, smerujúcu do budúcnosti. Chýbajú nám však počiatky, história našich predkov, ktoré sú súčasťou našej DNA a tvoria spoločne našu celistvosť.

V globálnom svete sa takmer zakazuje byť pronárodný, uctievať svojich predkov a tradície akú súčasť nášho ja. Na dejiny sa pozeráme z pohľadu výsledku, pretože chceme mať istotu. A táto istota patrí budúcnosti. Takže to, čo robíme v prítomnosti je vlastne prípravou na to, čím bude naša budúcnosť. Prítomnosť je však vopred naplánovaná a už dnes MÁME ROZVRH DO BUDÚCNOSTI.

Človek sa stal bludičkou, ktorá ten život iba prežíva od jedného víkendu k druhému a chýba mu hlboké porozumenie sebe samému, ktoré by mu umožnilo pochopiť svet okolo seba. My sami neplánujeme, ale máme život vopred naplánovaný spoločnosťou, s ktorou nemusíme „ladiť“. Nežijeme, ale prežívame. Nepreciťujeme prítomnosť, nekladieme si otázky, nepochybujeme o pravde, ktorá je nám podsúvaná.

Nebojme sa strachu a neistoty, formuje náš život viac, než sme si ochotní pripustiť. Za strachom a neistotou sa ukrýva pravda, ktorú je potrebné odhaliť. Všetko dobré v novom roku 2024…

Napísané na motívy rozhovoru s profesorkou filozofie Annou Hogenovou (1946), ktorý nájdete na  https://www.youtube.com/watch?v=Esw2wSVjsZI.

Anna Hogenová