Počuli ste tú rozprávku o kráľovi a jeho dvoch radných, ktorí žili v jednom malom kráľovstve kdesi uprostred okolitých rozľahlejších a bohatších kráľovstiev? Ak nie, tak si ju rozpovedzme.

Kde bolo tam bolo, v jednom čudnom kráľovstve žil miestny kráľ a mal dvoch radných. Zatiaľ čo kráľ sa rád ukazoval poddaným na verejnosti, jeho dvaja podarení radní zatiaľ potichu vládli nad ich financiami. Volali ich „VEĽKÝ“ a „malý“. Títo dvaja radní vymysleli, ako mať pod kontrolou nielen financie svojich poddaných, ale ako siahnuť aj na financie okolitých rozľahlejších a bohatších kráľovstiev, ktoré prispievali do spoločného fondu.

VEĽKÝ s malým teda nastavili tajné pravidlá pre prišelcov s nápadmi, ako vytiahnuť peniaze z tohto spoločného fondu: „Nájdi problém v našom kráľovstve a k nemu aj cestu, ako získať podporu zo spoločného fondu. My ti dovolíme pracovať. Zaplať všetko za nás, my ti za odmenu dáme jeden toliar. Možno ti preplatíme aj tvoju prácu, keď prídu veľké toliare z fondu. Veď my už budeme vedieť, ako ich spravodlivo rozdeliť, ale do toho sa nám ty už nestaraj.“

I prišiel cudzinec s nápadom, ako získať zo spoločného fondu okolitých kráľovstiev toliare na obnovu historických kráľovských záhrad s parkom. Nevediac o tajných pravidlách radných, pustil sa do práce tak, ako bol zvyknutý v iných kráľovstvách. Až keď konečne zistil, že VEĽKÝ s malým na neho kašľú a svoju prácu nedokáže bez ich pričinenia dokončiť, tak to vzdal, aby neprišiel o dobré meno. Celú vec oznámil kráľovi a jeho dvoru.

Kráľovi radní sa na neho naštvali a po celom kráľovstve rozchýrili, že prišelec chcel za prácu vopred toliare a keď ich nedostal, zbabelo od nedokončenej práce ušiel. Darmo sa cudzinec bráni, kráľ počúva len svojich radných a chystá sa zasa niečo otvárať pred davmi svojich poddaných. Ani nevie, že jeho kráľovstvo prišlo o veľa toliarov zo spoločného fondu a kráľovské záhrady s parkom budú ďalej chátrať.

VEĽKÝ s malým, spolu so svojimi poradcami už hľadajú ďalšiu príležitosť, ako sa cez niekoho napichnúť na spoločné fondy, keďže dane miestnych poddaných ledva stačia na chod kráľovstva. Len musia nájsť takého prišelca, ktorý nebude od nich nič chcieť a sám zabezpečí prísun toliarov.

Medzi poddanými sa povráva, že nie všetko, čo príde zvonka, končí v kráľovskej pokladnici. Nik to však nepovie nahlas, lebo poddaní sa boja. A tak VEĽKÝ s malým z pozadia ďalej riadia svojho kráľa, ktorý im verí, že to všetko robia v prospech kráľovstva.

Zlé jazyky hovoria, že táto idylka nebude mať dlhého trvania. Pokladnica sa vyprázdňuje rýchlejšie, ako do nej pritekajú toliare. Keď bude zle, VEĽKÝ s malým vraj chcú opustiť svojho kráľa, aby nemuseli niesť zodpovednosť za stav kráľovstva a nechajú mu to všetko na krku. Napokon budú mať pravdu, lebo v knihách je písané, že za kráľovstvo zodpovedá iba kráľ.

Poznámka na záver: „Podobnosť postáv v tomto rozprávkovom príbehu so skutočnosťou je čisto náhodná. A keby aj nebola, platí predchádzajúca veta.“